Banky ani vláda nás vystríhať nebudú

Boli časy, kedy sa nepatrilo žiť na dlh. Aj moji rodičia vždy hovorili: Prikrývaj sa iba takou perinou, na akú máš. Moja generácia už dospievala v čase mladomanželských pôžičiek.

Keďže každý musel byť zamestnaný a splátky boli nízke, využíval ich každý, kto mohol. Možno bolo šťastím, že boli účelovo viazané na kúpu a zariadenie bytu – teda na dlhodobé hodnoty. Spolu so zmenou spoločenského zriadenia prišlo obdobie tzv. spotrebiteľských pôžičiek a s ním móda žiť nad pomery.

Ak ma niečo desí, tak určite ľahkosť, s ktorou možno získať aj miliónové úvery. Ak ide o hypotéky na bývanie, nie som proti. Konečne aj ja som pred Vianocami splatila jednu – a ešte dve mám na krku. Nikdy by mi však nenapadlo brať úver na auto, dovolenku, alebo zázrak bielej či čiernej techniky.

Verte, nie som v žiadnom prípade zatrpknutá baba, ktorá nerozumie ekonomike. Ba práve naopak: vyznám sa pridobre vo svete ekonomiky a s tzv. veľkými peniazmi si tykám. Práve preto s údesom sledujem nerozvážne branie úverov. Koniec koncov všetky typy médií prinášajú takmer denne prípady, kedy sa pre pár desiatok tisíc korún dostávajú pre neschopnosť splácania ľudia do bezvýchodiskovej situácie.

Pre bežných občanov je náš systém, či už bankovníctva, alebo mimo bankových subjektov ťažko prehľadný. Ochrana pred nadmerným zadlžením prakticky nejestvuje, a tak môžu dlhy nadobudnúť obludný rozmer. Veď zvážte: je síce pekné dopriať deťom nákladné dary – ale ak je cena privysoká, napríklad strata bytu, potom prepad do sociálnej siete postihne práve deti.

Hovorí sa, že každý je sám strojcom svojho šťastia. Ale po pravde povedané, bridí sa mi spoločnosť, ktorá sa aspoň nepokúsi chrániť slabších. Keďže sa začal symbolicky strihať meter do zavedenia eura, moje obavy sú zo dňa na deň väčšie. Vedenie štátu „vyhodí“ 160 miliónov korún na propagáciu zavedenia novej meny. Podľa mňa by sa príprava mala zamerať pre spotrebiteľov predovšetkým na zmenu postojov k peniazom. Samostatné zavedenie inej meny predsa nie je problém. Jednoducho sa zmenia bankovky a mince. Technické otázky sa spotrebiteľov netýkajú: tie si musia vybaviť banky a podnikatelia.

Čo pre spotrebiteľov môže byť nebezpečné, že si zo začiatku v plnej miere neuvedomia zmenu hodnoty peňazí. Predovšetkým ľudia s nižším vzdelaním môžu pri nakupovaní za pár „grošov“ upadnúť do eufórie a míňať nad pomery. Také „pivčo“ za jedno euro a pár centov zvádza k tomu dať si ich viac – či dobrosrdečne platiť rundu. Ibaže pri príjme povedzme necelých 300 eur (a to budú mať mnohí), sa ľahko stane, že nebude na zaplatenie nájomného alebo energií. Myslíte, že starším? Ani náhodou – stalo sa to pred rokom v Slovinsku a ešte aj dnes väčšina Slovincov smúti za toliarom.

Takže: nemienim v žiadnom prípade strašiť! Bola by som však šťastná , ak by zopár našich čitateľov začalo vážne uvažovať, či si neuváženými pôžičkami zaťaží ten nevyhnutný šok pri zavedení eura. Nečakajte že vás budú vystríhať banky, alebo vláda. Pre nich sa nezmení nič – z povedzme 2000 eur sa už dá pomerne dobre vyžiť!

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov
ZÁKAZNÍK JE PÁN