Nejde o kotolňu, ale o degradáciu všetkých hodnôt

Zbúrali Feiglerovu kotolňu. Zbúrali Danubius. Zbúrali historický prístav. Zbúrali všetky pravidlá architektúry a urbanistiky. Vytvorili priestor pre likvidáciu všetkých hodnôt. Aby sa natlačili do drahého centra.

Likvidácia hodnôt sa začína neúctou k nim. Nerozumiem tomu, ako môže povedať staviteľ budovy, ktorej jedinou prednosťou je vysoká finančná dojivosť, že kotolňa, či Siemensova továreň sú bezcenné budovy. Skade berie na to placet? Bezcenné za to, že boli „len“ priemyselnými objektmi?! Potom je bezcenná aj keltská keramická pec pod židovňou, lebo bola len priemyselným objektom, a bezcenná je aj Akropolis nad Aténami, lebo bola len náboženským objektom.

Že sú to svedectvá doby a míľniky vývoja , dôvod pre pýchu na predkov, technokratickému tupcovi sediacom pri zlatom teľati nič nehovorí. Búranie starých „bezcenností“ mu nenapovie ani to, že o čas, oveľa kratší, než mali jeho obete, padne pred novým staviteľom jeho dielo. Pretože sa tu k dokonalosti dovádza boľševická forma budovania za pomoci dynamitu a buldozérov.

Objektívne, nie sú na vine len investori, ktorí nútia architektov nerešpektovať históriu a dobrý vkus. Z architektonickej obce v Bratislave, na Slovensku, sa dozviete, že je roztrieštená. Každej skupine, každému ateliéru ide len o džob. Dozviete sa tiež, že práve preto padajú aj pravidlá o rozmeroch, farbách a umiestení stavieb, a prijateľnej veľkosti urbanistických celkov, pravidlá večné, platné odkedy architektúra existuje.

K úplnosti treba pridať správcov mesta, ktorí na seba berú ťarchu riadenia výlučne z obetavosti, teda poslancov. Od začiatku doteraz. Žiadnemu ani nenapadne, že sa po chaotickom budovaní mala spraviť nie čiara, ale stopka. Že sa mala vypracovať koncepcia, ktorá by mesto rozdelila do zvládnuteľných plne životaschopných celkov, stanoviť miesta pre mrakodrapy a pre trávu, fabriky a chodníky, urobiť poriadok. Ten je však nezaujímavý. Kde sú jasné pravidlá, nedá sa korumpovať.

Gustav Bartovic