Liečiť sa nedáme, názor nezmeníme

Keby sme to mali brať všetko vážne, už teraz sme v redakcii v takej skupinovej schizofrénii, že by nám nepomohol ani svetový kongres psychiatrov. Lenže my poznáme svojich makabejských.

Ináč by ma muselo naozaj poraziť, keď som čítal záver - ináč štylisticky mimoriadne slabého - listu od predsedu súťažnej komisie pre Vydricu, Karola Hoffmana. V tom závere nás totiž napáda, že sme súťaži nevenovali pozornosť pred ňou a počas nej. Keď si spomeniem, ako som špendlíčkom kopal a nechtíčkom hrabal, aby sme mali aspoň niečo, aby sme mali toho čo najviac...

Okrem toho nás napáda, že dávame priestor viac-menej anonymným kritikom toho, čo nám v radnici predstavili. To je ďalší dôvod na schízu, veď je to niečo celkom iné, než nám pred súťažou, na jej začiatku a počas nej sľubovali...

A keby sme už celkom mali dodať neústupným obhajcom radničnej výstavy neanonymné a presné a vecné a múdre a podpísané listy, asi by sme ich ani nedonútili ich prečítať.

Schízu prehlbujú „čitatelia“, ktorí „čítajú“ noviny rovnako poriadne ako pán Hoffman, názov novín im neunikne, ostatné áno. A tak nás označujú za obhajcov nemožných, nabubrelých a farebne prešľahnutých kociek, proti ktorým pred rokmi protestovali aj ich dnešní zástancovia (pána nemenujem, ale to je rozdvojenie, čo?!).

Nuž a preto, že poznáme svojich makabejských, nebudeme sa trhať, rozdvojovať, ani o zem hádzať. Jednej aj druhej strane môžeme ukázať, že sme podporovali súťaž v úprimnej viere v zmysel a dobro súťaženia a s vierou na krásny výsledok.

Ako noviny nemôžeme v publicistickom priestore preferovať žiadny konkrétny model a ani to nerobíme a nechceme. Zato súhlasíme s podpísaným autorom listu, čo prišiel dnes - pod krásnym Hradom chceme a budeme podporovať  krásne milé, útulné a prítulné mesto, kde bude sem-tam aj krivka (hoci ich architekti nevedia na počítači kresliť), kde bude živo a ľudsky. Keby sme si boli istí, že sa nám to podarí, aj dajaké liečenie potom by sme zniesli.