Osemnásť neraz býva málo na dospelosť

Pochybujem, že je zabúdanie naozaj láskavé a milosrdné. Niet ani láskavosti ani milosrdenstva v tom, ak zabudneme, že je veľmi nepríjemné dotýkať sa žeravej kovovej platne.

Napriek tomu v masovej miere strašne radi zabúdame. Znásilňujeme múdre zariadenie v nás, ktoré funguje tak, že zostávajú len spomienky, ktoré nepália, aby sme sa celý život netrápili. Ale tento mechanizmus sme nedostali na to, aby sme zabudli na všetko, ale len na to, aby sme neprežívali tú istú traumu každý deň. Nie aby sme zabudli, ako k nej došlo.

Lenže my zabúdame en bloc a tí, čo nezabudli ako to robili pred novembrom 1989, to robia rovnakým spôsobom a ani my sme - poväčšine - nezabudli a tvárime sa ako sa väčšina tvárila ešte 16. novembra 1989: nie je to najlepšie, ale dá sa z toho dobre robiť sranda, keď držíš hubu a nakradneš si koľko potrebuješ, prežiješ.

Naši susedia v tej červenej farme žili inak: Nemci utekali z moskovského náručia a Maďari im v tom bez rozpakov verejne pomáhali. V Poľsku mali moskovskí agenti už dlhé roky plné ruky roboty so Solidarnoścou. Aby sme sa pred našimi deťmi nemuseli hanbiť, radšej im o tom nerozprávame a je tu generácia kalendárom dospelá, ale bez tej základnej vedomosti, čo a aký vlastne bol ten ostatným drôtom obohnaný ostrov totality, z ktorého, že keď sa narodila, pred osemnástimi rokmi, jej rodičia, ich príbuzní, známi a priatelia utiekli.

Rodičia, príbuzní a priatelia privyknutí tomu, že s nimi od mala manipulovali, si privykli novej manipulácii. Nevidia, že zločinecké štruktúry, ktoré sa zrodili ako štátostrana, naďalej fungujú v ekonomike a verejnom živote, a mlčky znášajú kam smeruje kvázisociálnademokracia - k totalitnému štátu, kde samospráva mesta a všetko ostatné budú len figúrky, lebo tak to bolo a dobre sa z toho robila sranda.

Akožesloboda a Akožedemokracia budú mať v sobotu osemnásť. Sloboda a Demokracia zomreli v tej chvíli, keď sme pre nehu zabudli na minulosť. Lenže potom sa nesmieme čudovať, ak sa ukáže, že na čom sedíme nie je lavica, ale rozžeravená platňa.

Gustav Bartovic