Lekcie o svojpomoci píšu aj vozičkári

Akokoľvek je hodné úcty a chvály snaženie veľkých organizácií o pomoc hendikepovaným, nedosiahnu výsledok tak rýchlo, ako keď sa sami postihnutí začnú aktivizovať.

O takom príbehu krásne rozpráva pani Mária Jurkovičová z Lamača, vŕškovitej mestskej časti, kde je to aj bez bariér namáhavé. „Pohybujem sa na elektrickom vozíčku. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké...,“ začína vlaňajšou udalosťou.

Je to vlastne oveľa starší príbeh - v zdravotnom stredisku výťah pre vozičkárov namontovali už dávno, ale ako sa to vtedy robilo, nikoho nezaujímalo, ako sa vozičkár dostane k výťahu. Výťah sa využíval len sporadicky, ale len pred rokom požiadali postihnutí miestny úrad o bezbariérový prístup nielen k výťahu, ale aj do lekárne a na chodníky. Úrad síce nemal peniaze na toľko prístupov na chodníky, koľko postihnutí žiadali, ale predsa. Bol to začiatok a dobrý.

V Lamači žije veľa vozičkárov a sú medzi nimi i deti. Ich rodičom sťažoval nakupovanie fakt, že do nového nákupného centra nebol bezbariérový prístup pre vozičkárov, ešte aj s kočíkom to bolo ako na terénnej súťaži. Alebo hazard pozdĺž štátnej cesty. S tým si však už lamačská samospráva rady dať nemohla.

Vtedy vyšiel v ústrety aktívnym občanom poslanec Radoslav Olekšák, ktorý pomohol presne zmapovať Lamač z hľadiska kompetencií - prešli všetko, každú cestu, chodník, školu, poštu, obchody, polikliniku, kino, reštaurácie. K vozičkárom sa už pridali aj mamičky s kočíkmi a spolu spísali žiadosti na zainteresované inštitúcie.

„Podarilo sa to,“ oznamuje Mária Jurkovičová. Z magistrátu informovali, že všetky mestské chodníky upravia ešte do prázdnin, do konca leta miestny úrad na čele so starostkou Oľgou Keltošovou dal upraviť všetky komunikácie, ktoré sú v jeho správe.

Zrazu sa ukázalo, že v Lamači nie sú vozičkári ani na obtiaž, ba ani sami. „Je neuveriteľné, koľko ľudí s ochotou pomôcť sa našlo nielen v úrade, ale aj v samotnom Lamači,“ komentuje výsledky aktivít M. Jurkovičová a dodáva: „Myslím si, že ani my postihnutí nemôžeme ležať, plakať, ľutovať sa a čakať, kým niekto pre nás niečo urobí, kým si na nás niekto spomenie, ale sami sa musíme pričiniť o zlepšenie našej kvality života.“