Kým sú deti, sú tu, kde sa strácajú?

Táto otázka ma trápi od chvíle, keď som si prvýkrát prelistoval zoznam tridsiatich skutkov nominovaných na ocenenie Detský čin roka 2007.

Nájdete tam všetko, ako v očiach vtáčatka pripraveného ubrániť svoje hniezdo pred akoukoľvek presilou.

Je tam pomoc ľuďom v hororových situáciách, za akých dospeláci hystericky jačia a odpadávajú, alebo v lepšom prípade stláčajú gombíky mobilu, aby zodpovednosť hodili na druhého.

Ja tam zodpovednosť za to hniezdo vyjadrená schopnosťou podstrčiť útle ramienka pod bremeno neraz priťažké aj veľkým.

Je tam obrovská duša milosrdného Samaritána spolu s múdrosťou, že choroba a nemohúcnosť nie je ani hanba, ani trest Boží, ale niečo, s čím si musíme a vieme poradiť. Je tam trpezlivosť k ostatným, s ktorými voľky-nevoľky musíme žiť na tejto planéte.

Je tam zodpovednosť gazdu, ktorý nechráni len svoju roličku, ale celú Zem, lebo jeho rolička je len kúsok tej Zeme.

A napokon je tam Einstein, keď bol ešte malý a rozhodol sa riešiť problémy nápadmi, ktoré dospeláci odmietali, lebo to robievali ináč.

Kde sa strácajú ľudia, keď je toľko skvelých detí? Rozmýšľam, koľko síl musíme vynaložiť, aby sme tie vzpriamené stromčeky poohýnali, zmrzačili a naučili ich to robiť po našom, aby si cenili teplosť prachu, v ktorom majú položené čelo, a odmietali sviežosť vetríka, ktorý hladí, ak sa neplazíte. Aby popreli hodnoty, s ktorými sa človek rodí, a preto je máličko iný od opice, a nasali do seba vymyslené, čím sa po rebríčku vraciame.

Kam sa podeli tie deti? Pokiaľ sa tak okolo seba a mojich známych pozerám, zopár stoviek z tých najlepších už stačilo zdúchnuť tým smerom čo Slnko. Nečudujem sa, keď vidím, čo z ich rovesníkov vyrástlo tu. No stále vo mne tlie nádej, že títo tu, tí zostanú, a zostanú takí, akí sú a prevalcujú náš bazár vzácností.

Až Detský čin roka mi celkom otvoril cestu k Salingerovmu hrdinovi, čo chytá deti v žite, chcel by som tam byť s ním a zachrániť všetky deti pred pádom do nášho hnusného skorumpovaného sveta dospelých.