Verejnosťou zabudnutá skupina chorých

Hospice majú v skutočne najmenších mestách Slovenska, dokonca aj v malej obci pri Kežmarku Ľubici, ale metropola Slovenska zabúda na svojich najboľavejších spoluobčanov.

V niečom sme zaspali dobu. V Londýne, kde sa tento lekársky problém stal aj spoločenským, otvorili prvý hospic už pred 40 rokmi. A stade aj vstúpil do sveta ako komplexná starostlivosť o ľudí trpiacich na sklonku života - aj keď mnoho z nich sú ešte deti. Hospic je zariadenie, ktoré poskytuje starostlivosť ťažko chorým ľuďom v štádiu, keď už nie je nutná či nezaberá nemocničná liečba a domáca nie je možná alebo nestačí.

Skrátka hospic je zariadenie pre najťažších pacientov, ktorí viac ako liečbu potrebujú celodennú starostlivosť. „A nielen celodennú,“ zdôrazňuje spoluzakladateľka Asociácie hospicovej starostlivosti na Slovensku Leopoldína Scheidová, „ale starostlivosť lekársku, duševnú, psychickú aj sociálnu. Tomu sa hovorí paliatívna starostlivosť,“ spresňuje. Preto tímy paliatívnej starostlivosti musí viesť lekár, ale musí v nich byť aj psychológ alebo psychiater, duchovný a dokonca aj sociálny pracovník, pretože pacienti tejto skupiny spadajú do starostlivosti rezortov zdravotníctva a sociálnych vecí naraz.

V Bratislave sa takáto starostlivosť môže ujsť len niekoľkým desiatkam pacientov a čo je tragické - stovky čakajú na skon niektorého z nich, aby mohli do rúk vyškolených tímov zveriť svojho blízkeho. Existujú len mobilné hospice, to znamená, že tímy odborníkov chodia do domácností za pacientmi. Prípadne pár hospicových lôžok v Liečebni sv. Františka v Prievoze či pár lôžok pre deti pri onkologickom ústave na Kramároch. O deti sa stará doktorka Mária Jasenková, ktorá by chcela oddelenie paliatívnej starostlivosti zameniť za hospic, o dospelých zasa sestra Barbora, inak lekárka Kristína Kroftová.

„Pacienti s potrebou paliatívnej starostlivosti sa tu objavili rovnako, ako sa kedysi zo všetkých pacientov vyčlenila skupina infekčne chorých, neskôr kardiakov, neskôr pacientov s onkologickými problémami,“ hovorí L. Scheidová. Mali by sme to teda brať rovnako vážne ako iné skupiny chorých, s primeraným ohľadom na hĺbku utrpenia tých, ktorí takúto pomoc potrebujú.