Koľko wattov asi treba na úctu k životu

V rodine sme mali jedinca, ktorý postrádal aj hlas, aj hudobnú pamäť aj sluch a náramne rád spieval. Za chrbtom sme o jeho výkone vraveli, že spieva dobre. Dobre nahlas.

Bavili sme sa, lebo bol výnimkou a mysleli sme si, že prípady, keď robí človek niečo, na čo nemá ani najmenšie predpoklady, sú zábavnou výnimkou. Netušili sme, že krajinu raz zaplavia davy držiteľov vodičských oprávnení. Sú ako ten spevák. Jazdia dobre. Rýchlo. A dosť. Nič viac.

O ostatnom, čo k šoférovaniu patrí, ani netušiac. Pretože tým, že sa stalo šoférovanie masovým javom, stalo sa aj vecou spoločenskou a ako taká musí mať nielen kilá wattov výkonu, ale aj kilá konvencií. Niektoré konvencie sú dokonca také vážne, že sa ich (márne) snaží stabilizovať zákon.

Napríklad uvoľniť cestu hasičom, sanitkám a policajtom. Policajtom zvyčajne každý z pochopiteľných dôvodov uhne. Šoféri sanitiek (ale aj hasiči) sú však vystavení takej istej bezohľadnosti ako ostatní vodiči. Len pred chvíľou som sa viezol v mestskom autobuse po Trnavskej ceste. Vodič sa stiahol nabok. Popred nás najprv preletelo zo päťdesiat áut, aby ich, nebodaj, sanitka nepredbehla. Potom druhá polovica stovky. Asi aby im sanitka neušla. Alebo verili, že keď frčí sanitka, tak prípadný radar policajti vypnú. Neviem. Viem len to, že ani jeden neuhol, ani jeden nespomalil, aby sa autobus plný ľudí mohol vrátiť do premávky.

Na tomto mieste sme už neraz písali o tom, čo všetko vlastne šoférovanie je. Že aj za situáciu v statickej doprave je zodpovedný ten, kto predtým šoféroval.

Napriek tomu nezaškodí pripomenúť, že už láskavosti a trpezlivosti bolo dosť, rovnako ako šikanovania vodičov lacnejších áut, už by páni policajti mohli začať niečo robiť.

Na úctu k životu a ku druhým netreba kilá wattov, ale metráky výchovy, a keď to nepomôže, potom zopár exemplárnych niekoľkotonových trestov. Strach je niekedy prenáramne užitočná vec.

Gustav Bartovic