Neochota môže byť zlom ako zlomyseľnosť

Toto mesto je záhrada plná tajomstiev o tom, čo je a aké bolo. Je dôležité to vedieť, lebo nemôžeme povedať, kam ideme, ak nevieme, skade sme prišli.

Kedysi začiatkom deväťdesiatych rokov som si povzdychol nad škodou, ktorú spôsobilo surové umiestnenie mosta rovno do srdca pamiatkovej rezervácie, pričom stavitelia zničili nádhernú historickú štvrť. Na to mi prišiel do redakcie korešpondenčný lístok s textom písanom na starom stroji Zeta, na akých spisovali súdruhovia v zelenom výpovede podozrivých živlov.

Statočný súdruh, v ktorom sa už stihol skrížiť nacionalizmus s rovnako neznášanlivým marxizmom, mi na lístku z ilegality anonyma sľubuje, čo so mnou narobí: „Zbúrame my ešte všetky zostávajúce pamiatky na tisícročný útlak nášho národa a paláce vybudované z mozoľov nášho ľudu a tým zasypeme všetkých takých ako si ty a na tom vybudujeme nový svet.“

To by bola mohyla! Stojím na kraji jamy v Klariskách a pozerám do hĺbky šesť metrov, odborník vedľa mňa vysvetľuje, že tá tmavá zemina v tej hĺbke je svedectvom o tom, že história tu ide hlbšie ako sú stopy po keltskom múre, ide stále hlbšie pod začiatok letopočtu. Mestská pamiatková rezervácia pokrýva takmer pol milióna štvorcových metrov, na niektorých idú tajomstvá do hĺbky aj desať metrov, inde je to menej. Ale aj keby to bol v priemere jeden jediný meter histórie, tak by mi ten statočný súdruh postavil mohylu vyššiu ako jeho Slavín.

Ale o to všetko nejde. Ide o predpisy, ktoré prakticky bránia tomu, aby sme sa dokonale pozreli na našu cestu sem. Ak aj vlastník pozemku vie, že je pod ním historické nálezisko, nemusí umožniť archeologický výskum. A tým sa to vraj končí.

Stojím na kraji jamy a verím, že nie. Myslím si totiž, že samospráva si môže vytvoriť páky, ako si už pri predaji pozemkov i pri udeľovaní povolení vymôcť prístup k svojim vlastným stopám. Ak ich nehľadá, nie je veľmi ďaleko od toho súdruha. Nie je veľký rozdiel medzi neochotou a zlomyseľnosťou.

Gustav Bartovic