Odvážne úvahy o poslovenčení Bratislavy

Vdova po istom sovietskom (neskôr ruskom) občanovi povedala, že odhalením tohto pamätníka sa konečne začala Bratislava poslovenčovať. Nie som si istý, čo to znamená.

Dokonca ani to nie, či je to pravda. Išlo totiž o pamätník Andrejovi Hlinkovi. Ako jeden z najväčších slovenských politikov si bezpochyby pamätník zaslúži. Háčik je v tom, že jedným z najväčších slovenských politikov je preto, že nespájal veľkosť a existenciu svojho národa s jeho odtrhnutím od sveta. Ani od Čechov, skôr naopak.

A už vonkoncom som si nie istý, či je poslovenčovanie Bratislavy podľa tejto vdovy dobré a žiaduce. Bratislava sa totiž vždy spájala. Nezaložila si rúčky na valaštičku, ale ruky podávala aj susedom. A preto zostávala aj slovenská.

Naproti tomu model slovenskosti, ktorý vládne v lokalite, skade nadšená vdovica pochádza, motivoval pred sto rokmi českého lekára Ivana Hálka k boju „proti poverám, alkoholizmu, hmotnej a duchovnej zaostalosti“, ako píše recenzent. A dnes to tam oveľa odchodnejšie nevyzerá: neporiadok, neochota, lenivosť a opilci.

Časť z toho sa už preniesla do slovakizovania Bratislavy.

Preto by som bol radšej, keby sa, dajme tomu, arabizovala.

Stačí mi porovnať služby na slovakizovanom bratislavskom letisku a islamskom letisku sto kilometrov od Sahary a už som si vybral civilizáciu. Aj bez Hálkovej rady. Po slovakizovaní letiska a celého mesta je mi bližší Orient, aj keď som i tam videl niekoľko trhovníkov predávajúcich celkom ako naši vietnamské sandále.

A to sa Bratislava priamo nemusí poarabčiť. Stačí, keď sa poeurópšti. Alebo pobratislavčí. Aj to by stačilo, keby bolo ako bolo: teda čisto, poriadok, slušne.

Ešte stále by zostal ten rozdiel, že Bratislava by hosťa vítala, kým tuho poslovenčené obce mu ešte stále pre istotu na uvítanie jednu vytnú.

Bratislava nepotrebuje dobehnúť Slovensko. Naopak to, myslím si, však platí.

Gustav Bartovic