Niekedy je hanba stúpať nahor v rebríčku

Štatistici zakrútili hlavami a zhíkli. Rebríček miest, kde je draho, zažil prevratnú zmenu, Bratislava vyletela nahor a svetovú Prahu nechala o dvanásť miest za sebou.

Bratislava je tridsiate siedme najdrahšie miesto na svete a vôbec na to nie som pyšný. Tá pozícia na cenníku totiž nezodpovedá pozícii v kvalite. Nedávno bol istý známy v Prahe a tam mu v centre ponúkli skvelý servis za také normálne ceny, až si myslel, že to musí byť alebo omyl, alebo, ako vravia Pražania, šmejd. Nebol.

Lebo je aj ďalší príklad. Moskva je jednotkou. Je najdrahšia. Čo tiež neznamená, že je najpohostinnejšia, lebo iný známy tam dostal len tak výprask, pretože bol príliš snedý na slovanské pomery. Nie blond, žiadna modrá dúhovka. Skrátka vyzeral ako semita. Alebo Kaukazan. Tak dostal slovansko-mongolský výprask priamo pred dverami drahého hotela. Kým dobehol portáš, útočníci boli preč.

To je jeden aspekt.

Druhý nestojí tak celkom mimo tohto rebríčka. A ten už je dôvodom na celkom opačné pocity než pýcha. Začudovanie, premiesené s trochou hanby - ako to, že sme tridsiati siedmi? Viem, že Bratislavu volali kedysi krásavica na Dunaji, lenže viem aj to, ako vtedy vyzerala. Akí boli jej obyvatelia.

Pravda, fasády historických budov sa neskveli ako dnes. Skôr boli poničené, ale predsa si uchovávali čosi z krásy, ktorou ich kedysi obdarili ruky remeselníkov. Tie poničené fasády mali ešte čosi do seba, lebo návštevník sa pozrel za fasádu, za to, čo mu naozaj mesto a jeho ľudia ponúkajú. Bolo menej krčiem, ale obsluha bývala nielen profesionálnejšia, ale aj ľudskejšia. Bolo menej školovaných, ale s turistom sa každý vedel dohovoriť, boli staromódne električky, ale chodili načas (a aj v noci).

Každý hostinský je zbojník, ale dobrý hostinský to nedá hosťovi pocítiť. A preto sa skôr hanbím ako pýšim.

Gustav Bartovic