Dať dobre blbú radu do života je tiež umenie

Dospelosť je v podstate smutná vec - najmä ak ju porovnáme s rozmarnosťou študentského života. Najsprostejšie na tom je, že je to jednosmerná brána a dozvieme sa to, až keď sme tam.

No my máme medzi sebou ľudí, ktorí bdejú nad tým, aby deti hranicu do dospelosti prekročili už také zmagorené, že na to ani neprídu, postupne ešte ako študenti sa začnú stávať kolieskami zapadajúcimi do stroja. Naučia ich vytlačiť takých, čo nezapadajú, a zároveň vytvárať spoločenstvá, ktoré budú bdieť nad vytlačenými a dávať im kúsok kôrky, len preto, aby bolo nad kým bdieť aj zajtra. A že sú zmagorení, neuvidia, aké je to smutné.

Stačí, aby mali pedagóga, ktorý vie, ako ten cieľ dosiahnuť. Smútok nad skúškou dospelosti a myšlienka, že to všetko pramení v osobe dokonale vyholeného pedagóga s ostrým čelom, vo mne vypukli naraz pri pohľade na jedno maturitné tablo istého klasického gymnázia. Stojí tam v angličtine motto slovenskej triedy „Víťaz sa nikdy neupokojí, pokojný nikdy nezvíťazí“. Heslo je nevýrazné a chce sa mi veriť, že nenápadnou žltou ho do nenápadnej hnedej dali maturanti práve preto, že sa s ním celkom nestotožnili. Alebo sa možno raz ktosi prikradol nad ránom do ich víťaznej triedy a napísal na tabuľu: „Čo je dôležitejšie? Hrať alebo vyhrať?“ Tak či tak som bol presvedčený, že to heslo vo veku, keď sa im chce len hrať a milovať, im niekto nanútil.

Konkrétny niekto. Ten ostročelý pedagóg. Ak ho aj nevymyslel, potom on mal na tabuľu položiť tú otázku a predmaturantov viesť a povedať, že grécku kultúru nevybudovali na rýchlosti Achillovho oštepu, ale na špekulovaní Platóna a iných pomalcov. Nechať ich žiť v ošiali nepokoja neznamená nič, než im nanútiť preteky namiesto žitia, než dať po papuli jednou ranou Čapkovi aj da Vincimu, Hemingwayovi, Kasparovovi a každému, kto pracoval s citom a s mozgom.

Každý pedagóg by mal poznať Komenského tvrdenie - všeliké kvaltování toliko pro hovada dobré jesto. Na tom tablo neboli hovädá, ale pekné deti, ktoré ktosi vyhnal s blbou radou do života.

Gustav Bartovic