Bitku na derby Slovan - ČH vyvolala žena

Po sérii výborných článkov od Heleny Kloudovej-Jonášovej, pri ktorých sa človek cítil ako študent so všetkým, čo k tomu patrí, som bola zvedavá na ďalšie udalosti z bratislavskej histórie. Keď som zbadala mená Jozef Kšiňan a Igor Mráz, vybavili sa mi veci, ktoré boli dávno zabudnuté, najmä to, ako som vyvolala na jednom futbale bitku.

Mnohé z toho som pozabúdala, niečo si možno vysvetľujem inak, ako sa to zomlelo, ale aspoň sa pokúsim prerozprávať to, čo sa vlastne stalo.

Kedy bolo spomínané derby Slovan - Červená hviezda, to už presne neviem. Boli sme mladí, bývali sme pri Výskumnom ústave zváračskom a cez Kutuzovovu ulicu to bolo len na skok na štadión Slovana. Chlapi v tom čase chodievali aj na tréningy, zápasy už boli slávnostnými udalosťami.

Neviem, neviem, ale na 99 percent som si istá, že na opisovanom derby som bola aj ja. A keby len bola, ja som tam vyvolala bitku. Manžel sa vtedy chystal na futbal, ja do kina na nejaký nesmierne zamilovaný film, keď mi muž povedal, aby som radšej išla s ním na čerstvý vzduch. Nakoniec som súhlasila. Cestou som sa všeličo vypytovala - z novín a z rádia som už o Slovane niečo vedela, ale o Červenej hviezde nič. Manžel mi vysvetlil, že Bratislava má dve vynikajúce mužstvá a že ČH si zobrala hráčov z iných klubov či nižších súťaži. Na zápas sme stáli, manžel s kamarátmi tvrdili, že posediačky sa futbal menej prežíva.

Nepamätám si už, či ČH strelila gól, alebo mala nejakú šancu, ale obecenstvo zastonalo. Žiadne ovácie, Červená hviezda asi ešte nemala veľa fanúšikov. Malá hŕstka ľudí zatlieskala a ja, hoci som futbalu rozumela ako koza petržlenu, som ako žena zafilozofovala, že ľahko sa im budú dávať góly, keď si nazháňali šikovných hráčov. Jednému z malej skupinky sa moja poznámka nepáčila a povedal niečo v tom zmysle, že niektorých futbalistov do ČH ani nemuseli brať. Fanúšik z druhej strany, asi slovanista, skonštatoval, že tá pani (ako ja) má pravdu a už sa začala mela.

Neviem či náhodou alebo úmyselne, jeden pán sotil do suseda. Ten ho odstrčil a za chvíľu to tam vyzeralo ako v českej pesničke - Padla facka na sále, kdo měl ruce, ten se pral. Trvalo to však iba chvíľku, lebo ktosi zakričal, že idú esenbáci (myslel tým policajtov), ktorí však prišli zbytočne, lebo priaznivci ČH medzitým odišli a slovanisti sa už nemali s kým biť.

Manžel ma po tom všetkom zdrapol za plece a utekali sme čo najďalej. Čušala som ako voš pod chrastou, vedela som, že som si mala radšej zahryznúť do jazyka, nie otvárať ústa na takej horúcej pôde. Škoda, že som sa nedržala starej dobrej pravdy a rady: „Hovor len vtedy, keď to, čo chceš povedať, je múdrejšie ako mlčať!"

Cestou domov mi muž povedal, moja milá, ty tak skoro na futbal nepôjdeš. Celkom pravdu nemal. Pochádzal od Trnavy, a keď sme boli na návšteve u svokrovcov, párkrát sme boli na zápasoch v Trnave...

Mária Kollárová, Bratislava