Bývalý reprezentant v atletike V. Žila má 85 rokov

Počas bombardovania Bratislavy mal šťastie, keď iba odstraňoval nevybuchnutú bombu, ktorá prerazila strechu ich domu. Viac šťastia by sa mu bolo zišlo aj na športovej dráhe. Vladimír ŽILA zažiaril ako kométa medzi skokanmi do výšky, no vážne zranenie kolena mu dalo stop v tom najlepšom rozlete.

Československý rekord a účasť na majstrovstvách Európy boli vrcholmi jeho kariéry. V súčasností najstarší žijúci slovenský reprezentant v atletike sa 28. marca 2011 v rodnej Bratislave dožije 85. narodenín.

„Na štadión ŠK som sa dostal ako šestnásťročný so spolužiakmi, ktorí trénovali šprinty. Mňa to však ťahalo k stojanom vo výškarskom sektore. Po prvých pokusoch nožničkami sa ma ujal náčelník atletického oddielu ŠK Rudolf Holzer, ktorý bol aj šéfom Slovenského atletického zväzu. Pre mňa to bol šťastný okamih, ktorý rozhodol o mojej budúcej športovej orientácii," spomína Vladimír Žila na svoj atletický krst.

Bol to čas nielen osobných, ale doslova historických zlomov, osudmi ľudí aj štátov zmietala svetová vojna. Ak sa v prime v roku 1937 volala škola Masarykovo I. štátne gymnázium, tak v roku 1939 už mala názov I. štátne slovenské gymnázium. Ak v marci 1945 bola maturitná otázka z dejepisu slovenský puč, tak v júli, na doplňovacích skúškach to už bolo Slovenské národné povstanie!

„Taká bola doba," konštatuje Vladimír Žila a približuje amatérske podmienky, v akých sa vtedy pracovalo. Výškari nemali trénerov, trénovali podľa toho, čo vyčítali v odbornej literatúre alebo v časopisoch. „Radil nám Sokol, starší viacbojár Novák a v niečom nás usmernil tréner Valášek-Vadas, ktorý repatrioval z Maďarska. Nepoznali sme posilňovačky, pretože činky sme vtedy považovali za nemysliteľné, vraj by nám stvrdli svaly." Na štadióne nikdy nemali teplú vodu, žiadnu rehabilitáciu, pričom tretry, tenisky a tepláky si kupovali za vlastné.

Veľkým vzorom Vladimíra Žilu bol vtedajší seniorský rekordér Vladimír Galanda. Tento Martinčan ho priam očaril vybrúsenou technikou skokov. Napodobňovanie jeho štýlu „sweeney" sa mu darilo. Už v roku 1945 počas prvého štartu slovenských atlétov po oslobodení Prahy skočil 188 centimetrov. O mesiac opäť v Prahe sa stal majstrom Československa a získal nomináciu na majstrovstvá Európy do Osla.

„Išli sme tam lietadlom, vlakmi, autami, niektorí aj za vlastné. Mňa vybrali do leteckej prepravy na palube bývalého vojenského Junkersa 52 v parašutistickej verzii. Vlastnila ho firma Baťa a z Nórska malo doviesť kožu. Sedadlá boli hliníkové vaničky na padáky. Všade prefukovalo, boli sme skrehnutí, len Emil Zátopek sa začal zohrievať pobehávaním v úzkej uličke. V Osle nás ubytovali v barakoch bývalej protileteckej nemeckej batériu s poschodovými posteľami a slamníkmi. V samotnej súťaži sme spoločne s českým kolegom Hausenblasom neskončili slávne. Na 13. a 14. mieste výkonom 180 centimetrov. On bol po chorobe a u mňa sa už ohlásil skorší úraz kolena," opisuje svoj reprezentačný krst Vladimír Žila.

Na európskom šampionáte mal šancu na rozšírenie bilancie štyroch bronzových medailí pre Československo. Stačilo zopakovať svoj rekordný výkon. Nepodarilo sa a nakoniec sa mu nesplnil ani sen o účasti na olympiáde v Londýne. Rovnako nesplnil očakávania, že bude naším prvým dvojmetrovým skokanom. Stal sa ním až Bardejovčan Vladimír Savčinský v roku 1957. Pritom dlho nebolo známe, že ho predstihol Václav Hausenblas v emigrácii. Mimochodom, ten to dotiahol na plukovníka americkej armády a lekára v námornom loďstve.

Diagnóza laesio ligamenti patellae a operácia natrhnutej podjabĺčkovej šľachy v rokoch 1947 a 1948 sa stali zlomovými. Po kúpeľnej liečbe v Piešťanoch sa síce stav kolena zlepšil, Vladimír Žila aj presedlal na štýl prevalením obkročmo „straddle", ale na vyššiu výkonnosť sa už nedostal.

„Po nástupe do vojenského ATK Praha v roku 1951 som najviac dosiahol 186 centimetrov. Keď som sa vrátil z vojenčiny s už reparovaným kolenom, nemohol som rátať s výkonnostným rastom," prízvukuje Vladimír Žila. Aktívnu športovú kariéru však aj tak predĺžil až do veteránskeho veku. Rád hral volejbal, plával, v atletike zmenil disciplínu a vybral si vrh guľou. Zúčastnil sa na dvoch Svetových veteraniádach, ako 54-ročný vo Viareggiu a ako 57-ročný v Helsinkách.

Neskôr pôsobil ako novinár v ekonomickej redakcii ČSTK, kde uplatnil svoju znalosť štyroch jazykov. Vypracoval sa medzi najlepších slovenských stenografov a pretekárov. Po postgraduálnom štúdiu na VŠE získal titul inžiniera a stavbársku odbornosť. K predčasne prerušenej novinárskej dráhe dodal: „Normalizácia postihla aj mňa. V roku 1973 som musel na „vlastnú žiadosť" zmeniť svoje pôsobisko. Až po nežnej revolúcii som sa dozvedel, že v zoznamoch ÚV KSČ som bol vedený medzi nepriateľmi komunizmu, a to v spoločnosti rozličných prominentov, medzi nimi aj Václava Havla."

Miroslav Hazucha
FOTO - archív