V novej aréne sa musí zmeniť celý HC Slovan

HC Slovan Bratislava sa s touto sezónou hokejovej extraligy rozlúčil neobvykle skoro, avšak po peripetiách, ktoré jeho účinkovanie sprevádzali, to zase až tak veľmi neprekvapilo, akokoľvek to vyznieva bolestne.

Mužstvo najmä na jeseň decimované množstvom zranení a chorôb rezultujúcimi do predčasnej výmeny hlavného trénera, horúčkovitého a nie vždy najšťastnejšieho doplňovania oslabeného kádra, nervozity v samotnom špičkovom manažmente klubu, ktorá vyvrcholila dočasnou rezignáciou ikonického generálneho manažéra Maroša Krajčiho, zaznamenalo v tejto sezóne hneď niekoľko nelichotivých zápisov do štatistík.

Vinou vysokého počtu zranení HC Slovan vyskúšal počas sezóny neuveriteľných 17 obrancov, z ktorých niektoré mená, žiaľ, rýchlo zapadli do zabudnutia (Kantor, Turunen, Schnabel). Napriek tomu - alebo práve preto - hra Slovana počas celej sezóny v obrannom pásme výrazne pokrivkávala. Slovan sa často dostával pod tlak, obrana pôsobila pomalo a dezorientovane, mužstvo nedokázalo účinne zmeniť rytmus a štýl hry v závislosti od vývoja zápasu. Všetko herné situácie, ktorých zvládnutie v minulosti Slovan zdobilo a robilo prisilným pre väčšinu mužstiev.

Zlomovým sa ukázal 15. október. Vtedy Slovan - z priebežného 3. miesta pripravujúci útok na čelo tabuľky - prekvapujúco zakopol doma po slabom výkone proti trápiacej sa Dukle Trenčín a načal tak na bratislavské pomery neuveriteľnú sériu 14 zápasov, v rámci ktorej zaknihoval iba jedinú výhru. Z tohto kŕča sa už belasí do konca sezóny nespamätali, aj keď isté oživenie po príchode Zdena Cígera na lavičku predsa len prišlo.

Vyvrcholením sezóny, na ktorú sa bude snažiť väčšina priaznivcov belasých čo najskôr zabudnúť, bola prehra s reprezentačnou dvadsiatkou a, samozrejme, štvrťfinálové play off, pretože série z 0:3 na 4:3 sú v ktorejkoľvek hokejovej krajine také zriedkavé, že sa natrvalo zapisujú do hokejových archívov.

Pritom úvod sezóny ani v náznakoch nesignalizoval, že by z toho mal byť jeden z najhorších ročníkov belasých v ére samostatnej extraligy. Hneď v prvom prípravnom zápase nadelil Slovan desiatku brnianskej Kométe pred takmer tisíckou ich verných fanúšikov v zápase, ktorý hrou a najmä atmosférou pripomínal skôr derby zápas uprostred sezóny. Potom prišiel úspech, na ktorý by sa nemalo ani vo frustrácii záveru sezóny zabudnúť: víťazstvo na skvele obsadenomturnaji v Bazileji s dvoma skalpami mužstiev z KHL, vzápätí vcelku jednoznačná výhra na nulu v otváracom zápase proti majstrovi z Košíc. Ak k tomu prirátame 10 hodnotných zápasov Mira Šatana s orlom na hrudi a priemerom 1,5 bodu na zápas, máme v podstate v jednom odstavci zhrnuté všetky slovanistické pozitíva uplynulého ročníka.

Ten nasledujúci bude úplne iný. Je jasné, že s túžobne očakávaným návratom do modernej domovskej arény sa zmení aj celková atmosféra okolo klubu. V mužstve je stále viacero kvalitných perspektívnych hokejistov, ktorí doplnení o najlepších juniorov (Preisinger, Cíger, Kalináč, Trška, Arvay, Ketner, Pék) a ohrdnutých slovanistov, ktorí sa záujmom hrať v belasom drese nikdy netajili (Hudec, Lažo, možno Vizváry), môžu vytvoriť tím, schopný vrátiť titul naspäť do Bratislavy. V novej aréne sa dá očakávať nielen zvýšený záujem fanúšikov o hokej a celé spoločenské dianie okolo klubu, ale aj pochopiteľný stúpajúci tlak sponzorov a partnerov klubu. Jednoducho, v budúcej sezóne sa na HC Slovan zrejme oplatí chodievať.

Milan Vajda