Bratislavskí potápači identifikovali vrak lietadla

Snom asi každého potápača je aspoň raz za život nájsť nejaký neobjavený vrak. Ak sa tak stane a navyše mu dá aj meno - dielo je dokonané. A práve takýto kúsok sa podaril skupine technických potápačov z Bratislavy, ktorí začiatkom júna v rámci náročnej výpravy presne lokalizovali a identifikovali nový vrak na dne Jadranského mora neďaleko ostrova Vis.

Ako to v podobných prípadoch často býva, aj tentoraz sa stala prvotným impulzom výpoveď viacerých rybárov, ktorí tvrdili, že sa im na severnej strane ostrova často zachytávajú vlečné siete na akejsi konštrukcii, ktorá nebola celkom zreteľná ani na ich najpresnejšom sonari.

Aj takáto informácia zvyčajne stačí na to, aby sa dobrodružné srdcia potápačov rozbúšili rýchlejšie. Najmä preto, že ostrov Vis je známy koncentráciou vrakov všetkého druhu z viacerých období. Problémom však zostala predpokladaná hĺbka takmer 80 metrov.

Bežné rekreačné potápanie, v rámci ktorého sa dýcha pod vodou z ľahkých prístrojov stlačený vzduch, sa obmedzuje na hĺbku len okolo 40 metrov. Navyše sa v prípade potápania pre radosť ponára len v rámci takzvaných bezdekompresných časových limitov. Znamená to, že potápač má pre každú konkrétnu hĺbku presne určený čas, ktorý môže stráviť pod vodou a ktorý mu umožňuje priamy výstup na hladinu. Jeho prekročenie, znamená nutnosť zdĺhavého výstupu stupňovitým spôsobom podľa presne určeného režimu. Takéto zostupy preto zaraďujeme už do sveta technického potápania.

Aj naši bratislavskí potápači sa do vody vrhali vystrojení množstvom techniky a materiálu, ktorého váha na jedinca predstavuje takmer 80 kg. V zásobníkoch mali umelú dýchaciu zmes Trimix - zloženú z plynov hélia, dusíka a kyslíka. Tento mix eliminuje nepriaznivé účinky takzvanej dusíkovej narkózy, ktorá potápačom dýchajúcim stlačený vzduch spomaľuje reakcie, skresľuje vnímanie a často aj zbavuje súdnosti.

Hneď prvý ponor v lokalite ukázal, že ide o značne poškodený vrak lietadla. Nález bol o to cennejší, že pred siedmimi rokmi naša skupina objavila len asi desiatku námorných míľ, ďalej vrak amerického bombardéra B-17, nazývaného aj „lietajúca pevnosť“. Tu našu B-17 sme v rámci uplynulých rokov identifikovali, našli žijúcich svedkov nehody aj kontaktovali zachránených členov posádky. Teraz sme však stáli pred novou výzvou. Vrak bol značne poškodený, pričom jednotlivé zhluky pokrútených plechov, rúr a ďalšieho materiálu ležali roztrúsené na veľkej ploche dna. Naznačovalo to, že išlo o ťažkú haváriu a lietadlo sa rozbilo nárazom o vodnú hladinu. Postupne sme nachádzali a rozlišovali motory, kolesá a ďalšie artefakty. Naši dokumentaristi začali s fotením a filmovaním, pričom na rad prišli aj obyčajné podvodné písacie tabličky, na ktorých sa objavovali pamäťové náčrtky trosiek. Od začiatku bolo jasné, že ide o vrak bombardéra z obdobia druhej svetovej vojny, otázkou však zostávalo aký typ?

Čas medzi ponormi, ktorý na podobných výpravách väčšinou pozostáva z miešania dýchacích zmesí, plánovania ponoru a prípravy ďalšieho materiálu, sme dopĺňali a štúdium fotografií a nákresov prípadných „leteckých kandidátov“, ktorí v rámci identifikácie vraku pripadali v úvahu. Miestnu internetovú kaviareň sme si prakticky uzurpovali len pre seba a v podstate sa z niektorých z nás stali odborníkci na toto obdobie aviatickej techniky.

V ďalších ponoroch, už vyzbrojení skladacími metrami sme merali dĺžky listov vrtulí, priemery kolies, hľadali rolety, unikátne doplnky. Nakoniec nám jedincom narodeným v strednej Európe, krajine bez mora, práve more prepustilo svoje tajomstvo. Vrak sme jednoznačne a neomylne identifikovali ako Boing 24 - Liberator. Teraz tam čaká dole v 80-metrovej hĺbke na tých, ktorí nájdu tabuľku s číslom alebo kus rúry s vyrazeným dátumom výroby. Len tak dostane naša B-24 svoje meno. Rukavica je hodená.