PRÍBEH - Bratislavčanka hradnou paňou na Liptove
Príbeh - bratislavčanka hradnou paňou na liptove - Machova1
„Musela som, najskôr preskúmať skoro celý svet, aby som prišla na to, že všade dobre, doma najlepšie. V Austrálii som bola napríklad deväťkrát a už som zvažovala sa tam čiastočne usadiť, keď som objavila Hrad a zmenil sa mi život od základov,“ spomína Bratislavčanka Dagmar Machová na rok 2001, kedy jej sen začal naberať reálne kontúry.
Chemička Dagmar Machová začala podnikať hneď po revolúcii. Podarilo sa jej vybudovať úspešnú firmu so 170 zamestnancami, ktorá vyrábala kozmetické obaly. Ktovie, ako by sa jej život odvíjal ďalej, keby v roku 2001 nezavítala do Liptovského Hrádku. „Prišli sme k hradu, ktorý bol spustnutý, ale krásny. Človek, ktorý ho strážil, nám doň dovolil nazrieť, a keď videl moje očarenie, povedal: ´No tak ho kúpte´,“ spomína Dagmar Machová na chvíľu, ktorá jej zmenila život.
Odmalička ju zaujímala história, s rodičmi pochodila veľa hradov, ale že raz bude jeden vlastniť, jej nikdy nenapadlo. A to napriek tomu, že sa narodila na „hradnom“ kopci u Kocha a žila tu aj po svadbe. „Moji susedia, architektka Katarína Smrečanská rod. Alexyová s manželom Michalom, rekonštruovali drevenice v Demänovskej doline. K ochrane pamiatok mali vždy blízko. Práve od nich padla osudová veta v deň, keď som objavila Hrádocké panstvo. ´Kúp to, budeme ti pomáhať´,“ spomína Dagmar Machová na ponuku, ktorá rozhodla. O pár mesiacov sa stala majiteľkou panstva, ktoré bolo bez elektriny, toalety, vyrabované, bez okien a dverí. Všade bolo len kopec špiny...
Nielen pre seba, ale aj pre svoju krajinu
Len ona vie, koľko úsilia ju stála premena ruiny na múzeum a skvostný historický hotel, ktorý dnes uchvacuje návštevníkov. „Miestnych bolo treba upokojiť, že záchrana zdevastovaných, desať rokov úplne opustených, podmáčaných a staticky narušených stavieb prebehne s adaptáciou na 21. storočie citlivo a s vkusom,“ hovorí o dôležitosti zachovania identity miesta. Podarilo sa.
Záchrana pamiatok je však beh na dlhú trať, nikdy nekončiaci proces, ktorý stojí státisíce eur. Dagmar Machová si mohla kúpiť vilu s bazénom pri mori a zabudnúť, že nejaké Slovensko vôbec existuje. Namiesto toho predala firmu, aby mala ďalšie peniaze na rekonštrukcie a svoj čas delí medzi Bratislavu a Liptovský Hrádok. Neľutuje. Má pocit, že vracia to, čo v živote dostala a považuje za svoje poslanie, aby uchovala dedičstvo našich predkov aj pre ďalšie generácie. „Celá Európa sa stáva jedno veľké múzeum,“ vysvetľuje Dagmar Machová. „Je dôležité, aby si nastupujúca generácia stanovila koncept, ako sa má naša krajinka s počtom obyvateľov ako predmestie New Yorku, začleniť do tohto európskeho múzea. Ako pritiahnuť pozornosť cestovateľov z celého sveta. Treba sa zaoberať našou históriou, zachraňovať historicky atraktívne stavby, byť hrdí na to, čo tu máme a nenechávať naše krásy nepovšimnuté. Naša história nám ukáže budúcnosť a to je to, čo ma veľmi zaujíma a zo všetkých síl sa snažím to odovzdať národu.“
Celý areál hradu a kaštieľa je dnes prístupný pre verejnosť. Poskytuje nezabudnuteľné momenty pre svadobčanov či gurmánov, najmä je to však centrum pre umelecké aktivity ako výstavy či koncerty a aj inšpiratívny priestor pre ľudí, ktorí sa tu stretávajú pracovne na konferenciách. Hradná pani má však aj ďalšie plány. Už počas februárových bratislavských jarných prázdnin tu zorganizuje Hradné hry. Každý, kto miluje kone a láka ho pohľad do stredoveku, by si ich nemal nechať ujsť. Dagmar Machová tvrdí, že keď príde do Bratislavy z liptovských lesov, kde žije medzi veveričkami, z krás hlavného mesta je vždy uchvátená. „Všetko v Bratislave sa mi páči,“ hovorí doslova. Rovnako očarení zrejme budete, keď sa vydáte opačným smerom - spoznať krásu slovenského regiónu, z ktorého je všade blízko.
(in, foto adm)