Riaditeľ Depaul Slovensko: Medzi ľuďmi bez domova sú lekári, inžinieri aj učitelia

Nocľaháreň sv. Vincenta de Paul na Ivanskej ceste v Ružinove funguje už 19 rokov a ľuďom bez domova poskytuje nielen posteľ a teplé jedlo, ale aj pomoc s hľadaním práce či psychologické poradenstvo. Ako presne zariadenie funguje, priblížil riaditeľ organizácie Depaul Slovensko Jozef Kákoš.

Nezisková organizácia Depaul Slovensko poskytla od roku 2006 už viac ako milión nocľahov. Za každým z nich je príbeh človeka, ktorý v ten večer nemal domov, kam by sa mohol vrátiť.

Je to tak. Ľudia bez domova si život na ulici nevybrali. Ocitli sa na nej v dôsledku nepriaznivých životných okolností. Ak v krízovej životnej situácii človek nemá záchytnú sieť pomoci, môže sa prepadnúť až na ulicu. Stačí, že sa k už ťažkej situácii pridá ďalšia náročná udalosť - napríklad ochorenie, strata príjmu, rozpad vzťahu, násilie v rodine... Hranica medzi bezpečím domova a ulicou je vtedy veľmi krehká.

Ako vyzerá večer a noc v nocľahárni?

Nocľaháreň otvárame o 19. hodine. Po príchode sa klient zaregistruje - povie svoje meno a naši pracovníci ho zaevidujú pre danú noc v systéme. Za nocľah zaplatí symbolické 1 euro. Následne si zoberie deku na spanie a vyberie si posteľ, kde bude počas noci spať. Klienti majú možnosť osprchovať sa, dostať základné ošetrenie rán, získať čisté oblečenie v šatníku za symbolické ceny či dohodnúť si termín na sociálne poradenstvo, ktoré prebieha počas dňa. Na večeru podávame teplú polievku a čaj, ráno raňajky. Od 22. do
6. hodiny je nočný pokoj. Do 7. h musia klienti odísť, nakoľko nocľaháreň nie je denným centrom. Počas dňa priestor pripravujeme na ďalšiu nočnú službu, prebieha sociálne poradenstvo, denná údržba a hygiena priestorov.

Najviac práce máte zrejme v zime...

Posledná zima bola skutočne veľmi náročná v tom, že nocľah potrebovalo oveľa viac ľudí v núdzi. Koniec zimy však pre nás neznamená koniec pomoci. Ľudia, ktorí nemali domov v zime, ho naďalej hľadajú. S prichádzajúcim letom pre nás v nocľahárni začína čas údržby a opráv priestorov, aby sme boli pred zimou opäť pripravení pomáhať naplno. V najbližších mesiacoch plánujeme vymaľovať časť priestorov a upraviť zázemie pre zamestnancov. Zároveň premýšľame nad rekonštrukciou spŕch a podlahy v nízkoprahovej časti nocľahárne. Kľúčové, čo nám k tomu chýba, sú financie, ktoré získavame od darcov napríklad aj prostredníctvom dvoch percent z dane.

Čo je podľa vás najväčším mýtom o ľuďoch bez domova?

Tvrdenie, že si ľudia bez domova za svoju situáciu môžu sami a že im život na ulici vyhovuje. Verte, nikto si svoj život takto nepredstavoval. Práve naopak, chceli by byť šťastní, zdraví, cítiť bezpečie, mať miesto, kam sa môžu vrátiť, pocítiť ľudskú dôstojnosť, mať funkčné vzťahy. Hovorím to s istotou na základe nedávneho prieskumu, ktorý sme robili medzi našimi klientmi. Odpovedali v ňom na dve otázky - bez čoho si nevedia predstaviť svoj každodenný život a aké tri želania by si pre seba priali. Je dôležité si uvedomiť, že aj ľudia na lavičke alebo v podchode sú ľuďmi. Nevieme, prečo sa v danej situácii ocitli.

Napadá vám nejaký konkrétny príbeh?

Napríklad pán Peter celý život pracoval, staral sa o rodinu a nikdy nečakal, že zostane sám a bez strechy nad hlavou. V mladosti sa vyučil za sústružníka, oženil sa, postavil dom a stal sa otcom dvoch detí. Po 24 rokoch manželstva však prišiel rozvod. Dom nechal rodine. Pracoval až do sedemdesiatky, no jeho príjem nestačil na nájom, a tak sa ocitol bez domova. Býval v opustenej chatke bez vody, no vždy chodil čisto oblečený, dbal na hygienu, nosil čisté oblečenie. Ak by ste ho stretli, povedali by ste si, že je to elegantný starší pán. Svojím zovňajškom a vystupovaním nepôsobil ako človek bez domova.

Takých je asi viac...

Ľudia bez domova sa denne stretávajú s predsudkami a ponižujúcimi nálepkami, často si o sebe vypočujú, že sú bezďáci, socky, ožrani. Pritom až 80 percent z nich je „neviditeľných“ a na prvý pohľad nezapadajú do stereotypnej predstavy o človeku bez domova. Sú čisto oblečení, chodia do práce. Medzi našimi klientmi sú lekári, inžinieri, učitelia, umelci... A my sa snažíme, aby nemuseli žiť na ulici. Petrovi sme napríklad po páde zo strechy ponúkli miesto v Integračnom programe bývania – a to bol nový začiatok! Podstúpil potrebnú operáciu, zotavil sa a dnes opäť býva v bezpečí vďaka dostupnému podnájmu. Veľmi rád pečie, chodí na turistiku, doma má vždy ukážkovo upratané. Baví ho život a teší sa z každého dňa.

(ak)