Neuveriteľné zážitky Richarda Vrableca: Dubček mu zachránil život, priazeň Gotta si získal originálnym nápadom

Zdroj: ms

Má rád ľudí a nehanbí sa za to. Táto veta asi najpresnejšie vystihuje životnú filozofiu jedného z najžiadanejších eventových moderátorov na Slovensku Richarda Vrableca. S bratislavským rodákom sme sa rozprávali nielen o živote, ceste k ľudskému šťastiu a úspechu, ale aj o mnohých zaujímavých osobnostiach. Vedeli ste, že Richard Vrablec sa stretol s Alexandrom Dubčekom v deň jeho tragickej smrti? A čím si získal Karla Gotta, s ktorým na Slovensku spolupracoval niekoľko rokov? To i mnoho ďalšieho zaujímavého prezradil moderátor pre Bratislavské noviny.

Ste rodený Bratislavčan. S ktorou lokalitou sa spája vaše detstvo?

Moje detstvo sa spája hlavne s lokalitou Cigofeld (Tehelné pole – pozn. red.), kde som býval do dvoch rokov, odtiaľ sme sa presťahovali o 200 metrov ďalej do Novej doby. Teda Nové Mesto. A ešte som mal druhú obľúbenú lokalitu a to bola Miletičova, kde bývala moja babka, mama mojej mamy. Tam som chodil veľmi často, bolo mi tam veľmi dobre.

Aké to detstvo bolo?

Do troch rokov som prekonával vážnu chorobu, takže to úplne útle detstvo bolo náročnejšie, neskôr už bolo veľmi príjemné. Podstúpil som ťažkú liečbu a vyzeral som vždy staršie. Nemohol som si dovoliť veci ako moji rovesníci. Hrával som sa na policajta, rád som chránil slabšie deti pred silnejšími. A od detstva som mal aj veľmi dobrý vzťah so staršími ľuďmi. Už ako 13-ročný som sa stal vedúcim A mužstva mladších žiakov futbalového klubu v Slovane u Jozefa Valoviča, ktorý sa neskôr stal v Slovane trénerom mužov. Mal som na starosti 20 chlapcov, tréningy, zápasy a všetko okolo. Spolu s Jožkom Venglošom mi otvorili dvere. Už na základnej škole som organizoval rôzne karnevaly, turnaje, akcie, ktoré som moderoval, robil som školský časopis, rozhlas. Takže už ako 13-ročný som sa hral na dospeláka a to detstvo mi akosi utieklo. Keď som mal 15 rokov, narodila sa mi sestra. Tatino robil najmä po nociach, takže keď som prišiel zo školy, musel som sa jej venovať ja, čo som robil rád, no detstvo som ani veľmi nemal. Vždy som bol skôr medzi dospelými.

Zdroj: Archív Richard Vrablec

​V Slovane. Povedali by ste, že Richard Vrablec (vľavo) je od ostatných chlapcov starší iba o jeden rok?

Čo robil otec?

Bol u pekárov, sanitkár, taxikár. Mamina bola predavačka v Priore.

Na ktorú základnú školu ste chodili?

Na Kalinčiakovu. Bola to športová škola so zameraním na hokej a futbal. Na túto školu chodil aj slávny krasokorčuliar Jožko Sabovčík. Ja som bol ale v nešportovej triede.

Viem o vás, že vám zo základnej školy pretrvalo celoživotné puto s bývalou učiteľkou, to je naozaj zaujímavé. Málokto sa asi celoživotne priatelí s bývalými učiteľmi zo základnej školy...

Zostal som v spojení s dvomi učiteľkami. Jednou bola Júlia Balážová, ktorá ma učila od prvej do štvrtej triedy. Naučila ma čítať, písať, bola to neskutočné krehká, dobrosrdečná a ľudská duša. S ňou som bol v kontakte do jej posledných dní, zomrela asi pred štyrmi rokmi. Na druhom stupni ma dostala ako triedna učiteľka pani Alena Krchňavá. Objavila vo mne moje pozitíva, ktoré ma celý život živia. Dávala mi priestor ich zveľaďovať a skvalitňovať. Bola to žena, ktorá ma jednoducho formovala. Zároveň bola neskutočne prísna a tvrdá. 

A spojenie s ňou pretrvalo dodnes?

Je to tak. Už 36 rokov sme spolu v kontakte. Posledných 20 rokov je to veľmi intenzívne. Uvedomujem si, že táto žena nasmerovala môj život tam, kde som túžil byť. Za to som jej veľmi vďačný a snažím sa jej to vrátiť. Vďaka nej mám svoje bohatstvo a to nielen finančné, ale aj duševné A chcem sa s ňou o to podeliť. Má 84 rokov, ale myseľ 30-ročnej ženy. Je moderná, inovatívna, slobodná.

Žije už sama? Pokiaľ viem, sa o ňu aj staráte.

Už mesiac žije v penzióne, v ktorom ju navštevujem. Snažím sa jej venovať každú moju voľnú chvíľku a spríjemniť jej život. Pre mňa je to maličkosť a pre ňu veľká vec.

Zdroj: Archív Richard Vrablec

​S Jánom Pavlom II.v roku 1993, keď vycestoval za Slovan do Vatikánu odovzdať pápežovi dar - loptu s podpismi hráčov Slovana a vlajku klubu.

Na ktorú strednú školu ste chodili?
Na zdravotnícku, teda som mal byť rehabilitačný pracovník.

V Bratislave?
Áno, na Záhradníckej.

Zažili ste búrlivý tínedžerský život 90-tych rokov?

Nie. Už na strednej škole som bol nainfikovaný tým, čo som robil pre Slovan. Bol som aj aktívny. Vtedy už sa schyľovalo k Novembru, konala sa Sviečková manifestácia, všetko som to sledoval. V novembri 89 som spoznal Alexandra Dubčeka. Nevedel som najprv, kto to je, i keď otec o ňom doma hovoril. Oslovil ma na Námestí SNP, či by sme sa ako študenti nemohli pochytať za ruky, aby sme odtláčali ľudí, nech sa netlačia na improvizované pódium z paliet, na ktorom hrala Tublatanka Pravda zvíťazí. Vedľa mňa stáli synovia Ľuba Romana, s ktorými som sa držal za ruky. S Maťom Ďurindom som sa vtedy už poznal, bol na strednej škole hosťom v mojej rozhlasovej relácii. Ďalší pán, ktorý pri nás stál, bol Ján Čarnogurský. Práve ho pustili z väzenia. Keď to skončilo, Dubček aj s Jánom Budajom prišli za nami, študentmi poďakovať, že sme urobili perfektnú prácu. A ja ukecaný som sa pustil do reči s pánom Dubčekom. Spýtal sa ma, či ho neodprevadím domov. Išli sme ulicami a skončili u neho doma na Mišíkovej na čaji. Čo si pamätám, pred jeho domom stáli policajti. Vzájomne sa pozdravili a spýtali sa ho, kto som ja. Vravel im, že len mladý chlapec. Doma uvaril čaj, mal aj bábovku a ten čaj a bábovku odniesol aj tým policajtom, ktorí ho strážili. Rozprával mi veľa zaujímavých vecí, skamarátili sme sa a chodieval som k nemu pravidelne. Dokonca v deň, keď havaroval, som bol ráno pri ňom, keď nastupoval do auta. Bol som totiž cvičiť rehabilitácie u pána Ivana Šimka, otca známeho politika, ktorý žil v dome oproti Dubčekovi. Vrátil sa po porážke z rehabilitačnej kliniky v Krásnej Hôrke a jeho manželka ma poprosila, či by som s ním nemohol cvičiť. A v ten deň, bolo asi o desať minút deväť ráno, som šiel oproti k Dubčekovi za jeho domovníkom, či by nemohol prísť opraviť Šimkovcom vodovod. Vtedy Dubček vychádzal z domu a nasadol do auta. A o pol jedenástej, keď som s ujom Šimkom cvičil, sme z rozhlasu počuli, že  mal autohaváriu. Správanie Alexandra Dubčeka k ľuďom malo na mňa veľký vplyv. Raz mi povedal výrok Jana Masaryka: Milovať ľudí a mať rád ľudí, to je to celé tajomstvo a jediný recept na šťastie. Človek musí mať človeka na prvom mieste a musí tam byť úcta a rešpekt. To mi hovoril a naznačoval to aj svojím správaním. Raz mi na letisku, keď prišiel pápež, dokonca zachránil život. Stál som v sekcii novinárov a keď pápež v roku 1990 vo Vajnoroch vystupoval z vrtuľníka, preskočil som zábranu a utekal k Dubčekovi. Môj strýko totiž robil v Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme a poznal som aj kardinála Tomka, ktorý bol s pápežom vo vrtuľníku. Tak som si vravel, že keď tam bude on, tak idem za ním. Mladícka pochabosť (smiech). Keď som dobehol, Dubček mi povedal, že toto sa nerobí, postavil ma vedľa seba a pápeža som vítal hneď vedľa neho. Keby nebolo Dubčeka, ktorý kývol smerom k ochranke, tak ma možno aj zastrelia. Svedkom toho bol súčasný vicestasrosta Karlovej Vsi Braňo Záhradník, ktorý ma od preskočenia ohrady odrádzal, no ja som ho neposlúchol.

Zdroj: Archív Richard Vrablec

​Pamätná príhoda, keď na letisku pribehol za Alexandrom Dubčekom.

"Milujem ľudí a nehanbím sa za to. Ľudí s charakterom, ale aj ľudí bez charakteru. Tých prvých preto, lebo mi ukazujú správnu cestu, a tých druhých, pretože mi otvárajú oči a ja viem, kadiaľ ísť nechcem. A podľa čoho sa dajú rozoznať? Je to celkom jednoduché: charakter človeka spoznáš podľa toho, ako sa správa k tým, od ktorých nič nepotrebuje. A teraz už stačí ľudí len pozorovať."
                     Z knihy Richard Vrablec: Veľké maličkosti

Ste veľmi dobrácky a jemný človek, ľudí zrejme prekvapí informácia, ktorú asi málokto vie. A síce, že v mladosti ste sa venovali boxu. To sa vám ako pritrafilo?

Otec chcel mať zo mňa silného chlapa. Box som robil štyri roky. Skončil som tretí na majstrovstvách Československa juniorov vo váhovej kategórii 72 kg, mal som vtedy 17 rokov. Bol som však taký dobitý, že mama narobila cirkus a musel som s tým skončiť. Box som robil len kvôli otcovi. Mojím trénerom bol Dušan Rybanský, vynikajúci československý boxerista a druhý vynikajúci boxerista Anton Lednár. Dávali mi brutálne tréningy. Iba na švihadle som denne skákal dve-tri hodiny.

Aké povolanie ste pred moderovaním ešte vyskúšali?

V mladosti som bol i novinár, mal som skratku rive. Písal som háklivých témach, vreckároch a mafiánoch v Bratislave. Vyhľadával som nebezpečné témy, moje články vychádzali v slovenských denníkoch, najčastejšie v Novom čase. 

"Na našej planéte žije osem miliárd ľudí, naozaj je nás ako maku. Nie je dôležité, či sme bieli, čierni, vysokí, nízki, chudobní, bohatí, muži alebo ženy. Podľa toho si priateľov nevyberajme. Oveľa dôležitejšie je, aby sme mali pozitívnu energiu. Sme takí, akými ľuďmi sa obklopujeme. Optimistickí priatelia nám dajú toľko energie, že nám zostane dosť aj pre tých, ktorí optimisti nie sú. Pomocou našej sily však dokážeme časom aj im vyčarovať úsmev na tvári."
                  Z knihy Richard Vrablec: Veľké maličkosti

S vaším životom je spojená ešte jedna významná osobnosť a to je Karel Gott. Ako ste sa k nemu dostali?

Zoznámil som sa s ním v týždenníku Slovenka, ktorý bol mediálnym partnerom projektu Svet lásku má. Gott prišiel do redakcie a ja som bol pri tom. Za prvú vetu, ktorú som mu povedal, mi však kolegyne išli vykrútit krk. Povedal som mu: Pán Gott, ja som mojej mame a babke sľúbil, že keď vás stretnem, tak vám rozbijem hubu. A on sa spýtal: A proč, mladý muži? Lebo vždy na Vianoce dávali váš vianočný koncert, ktorý chceli babka a mama pozerať a ja som nemohol pozerať rozprávky. Tak som si povedal, že sa vám raz za to pomstím. On sa zasmial a povedal, teraz nie, teraz ma idú fotiť na titulku. Ale keď dofotia, vrátim sa a môžeme to zrealizovať. Spolu sme sa zasmiali. Kolegyne ma potom k nemu už nepustili. Mal som 21 rokov a moje správanie k takej osobnosti sa im videlo nevhodné. Lenže Gott, keď odchádzal, si ma našiel v budove Slovenky na Kramároch s tým, že už má všetko vybavené a môžeme tú facku zrealizovať. Samozrejme, som to neurobil (smiech). Druhýkrát som sa s ním stretol na Smolenickom zámku, kde sa krstil album Svet lásku má a ja som to manažoval. Sedeli sme v šatni, Gott, Dvorský, Habera, dali sme sa do reči a bol tam aj Julo Kinček. On bol riaditeľom agentúry Goja (Gott – Janeček – pozn. red.), no chcel dať výpoveď a hľadali nového riaditeľa. Skúsil som to. Pán Kinček mi poradil, že ak chcem Gotta upútať, nemám mu ponúkať projekty na spievanie, ale projekt na propagáciu jeho maliarskeho talentu. Ponúkol som mu usporiadanie výstavy obrazov v Bratislave, čo sa mu zapáčilo. Páčilo sa to aj jeho hlavnému manažérovi Františkovi Janečkovi. Zohnal som na to peniaze a urobil krásnu výstavu originálov jeho 20 obrazov v galérii Slovenskej poisťovne na Dostojevského rade. Bolo to nádherné. Prišiel Gott, moderoval to Miloš Bubán, Miloš Pietor realizoval kvetinovú výzdobu. Za desať dní výstavu navštívilo stotisíc ľudí a predalo sa množstvo katalógov Gottových obrazov. Neskôr som mu na Slovensku robil veľa projektov – Gott – Urbanová, Gott – Bílá... Vždy, keď mal na Slovensku vystúpenie, chodil som s ním a bol jeho podržtaška alebo chlapec pre všetko.

Zdroj: Archív Richard Vrablec

​Medzi legendami: Milan Lasica, Karel Gott, Richard Vrablec a Július Satinský.

Dnes vás poznáme ako moderátora, moderujete vo všetkých častiach Bratislavy. Poznáme rôzne typy moderátorov, vy sám seba označujete ako zabávača... Akým ste teda typom moderátora?

Moderovanie bol môj detský sen. Chcem byť autentický, prirodzený a veselý. Na akcie sa poctivo pripravujem, ale zároveň mám rád improvizáciu. Chcem byť akčný, no priniesť aj zaujímavé informácie. Prostredníctvom moderovania sa snažím ukázať ľuďom, aby si človek vážil človeka. Je pre mňa dôležité, aby sa človek, ktorý vystúpi ku mne na pódium, cítil dobre a nabudúce sa naň tešil. Nechcem byť iba zábavný pre divákov, ale byť aj oporou pre ľudí za pódiom. Organizátori sa často dostávajú do ťažkej až kritickej situácie. A je dôležité, aby tam mal organizátor moderátora, ktorý situáciu zachráni, prípadne to urobí tak, že si nikto nič nevšimne. Takže pre divákov chcem prinášať radosť a pre organizátorov byť pilierom.

Zdroj: Archív Richard Vrablec

​Náhodné stretnutie. Na Dalajlámu narazil vo dverách hotela Devín. Rozdeľ sa so svojím šťastím, povedal mu vtedy tento duchovný vodca.

Vzťah k ľuďom, že ich máte rád, je odjakživa vo vás alebo ste sa k tomu dopracovali?

Myslím, že som to zdedil po mame. Potrebujem mať okolo seba ľudí, ktorí majú radi druhých a vzájomne si pomáhajú. Bohatstvo nie sú iba peniaze, hoci sú veľmi dôležité. Ale veľmi dôležité je aj, keď ti niekto podá pohár vody, keď ťa pochváli v kritický moment, keď ti niekto ukáže, že robiť dobré skutky sa naozaj oplatí. Napísal som o tom aj knihu Veľké maličkosti. Tvrdím, že maličkosti sú základnou bunkou dobrých medziľudských vzťahov, dobré medziľudské vzťahy vytvárajú zdravú spoločnosť a keď je zdravá spoločnosť, život je krajší. 

Každý z nás si môže povedať, že na každom človeku môžem nájsť niečo pekné. Čo vám to môže dať?

Keď človek cvičí každý deň, má správnu životosprávu a jeden deň v mesiaci sa „prežerie“ a necvičí, nič sa nestane. A aj naopak. Keď sa celý mesiac prejedáš a necvičíš a jeden deň v týždni si zacvičíš, nič sa nestane. Rovnako je to aj s týmto. Keď si celý život dobrý človek, ľudia pochopia, že to nie je pretvárka. Mnohí ľudia sa pretvarujú, keď niečo potrebujú. Musí to z vás ísť prirodzene. Veľakrát môže vyzerať smiešne a naivne, keď niekam prídem a usmievam sa a všetkých zdravím. Niektorí ľudia na mňa dokonca zazerajú, dnes nie je moderné sa usmievať. A čo to človeku dá? Na začiatku ako 20-ročný som urobil pár dobrých vecí a oplatilo sa mi to. Teraz už pekné a dobré veci robím prirodzene a naozaj sa to oplatí. Ľudia si povedia o tom peknom. Či idem na úrad, do reštaurácie, obchodu, ľudia už moju tvár a zmýšľanie poznajú, viac sa na mňa usmievajú a ja mám väčšiu chuť byť ešte lepším. Raz mi jedna doktorka povedala: ´Richard, vždy keď sem prídete, donesiete úsmev a dobrú náladu, ktorá nám vydrží aj celý deň. Prečo to robíte?´ Vravím, robím to preto, aby tí, čo prídu po mne, mali z môjho konania osoh. Vám úsmev ostane a vy ho posuniete ďalej. Je to kolotoč radosti zo života. 

Zdroj: Archív Richard Vrablec

​Richrad Vrablec sa už roky živí ako úspešný eventový moderátor, Bratislavčania ho poznajú z plesov a mnohých podujatí mestských častí, či už sú to vinobrania, fašiangy a  mnohé ďalšie.

Svoje životné postrehy ste zhmotnili aj v knižke Veľké maličkosti. Ako vznikala?

Je to súbor mojich zamyslení nad šesťdesiatimi dôležitými vecami v živote, ako je zdravie, optimizmus, slušnosť, úcta, láska k blížnemu... Je to taká moderná modlitebná knižka. Napísal som ju veľmi rýchlo, za dva mesiace. To som vlastne ani nepísal ja, diktovalo mi ju srdce. A prediskutoval som si ju s človekom, ktorý je stále pri mne, no je veľmi racionálny. Keď už to bolo príliš sladké, vniesol do toho racionalitu.

"Nemá veľký význam hrať sa na schovávačku v zasneženom lese. Ten, kto nás hľadá, veľmi rýchlo príde na to, kde sme. Prezradia nás stopy. Aj podľa stôp, ktoré zanechávame v bežnom živote a na sociálnych sieťach ľudia zistia, čo sme zač. Myslime na to, čo o nás povedia stopy. Naše slová a činy v pamäti ľudí sú našimi stopami v snehu."
                                 Z knihy Richard Vrablec: Veľké maličkosti

Bude mať knižka aj pokračovanie?

Áno, so spisovateľkou Evou Bacigalovou pripravujeme Veľké maličkosti II. Budú to veľké maličkosti v bežnom živote. Vyjdú v októbri. Už je to trocha komplikovanejšie, lebo neviem sám o sebe niečo napísať. Ona píše o mne, ako tie maličkosti do života vsúvam a ako mi v živote pomáhajú a ako môžu pomôcť skvalitniť život aj ľuďom okolo mňa. Robím to s úmyslom, aby som žil v zdravej spoločnosti. A keď nie ja, aspoň tí, ktorí prídu po mne.

Máte pocit, že ľudia sa v poslednej dobe usmievajú menej ako v minulosti?

K tomu poviem len toľko: Je krásne, keď stretnete človeka, ktorého život baví. Hneď  na ňom vidíte, že  jeho život je veselý, rozpravkový a hravý. A keď stretnete človeka, ktorého život baví, v tom okamihu sa aj váš život stane veselší, rozprávkovejší a hravý. Nič nie je krajšie, ako ľuďom do života vnášať radosť. Ja sa usmievam rád a budem v tom pokračovať, aby aj tí, čo sa so mnou stretnú, mali dôvod na úsmev. 
(ms)