Zdroj: Krištáľové krídlo
Mnohí ju poznajú najmä ako zvieraciu ombudsmanku, je to však iniciatíva, ktorej sa venuje popri práci v komunále. Právnička Zuzana Stanová dosiahla výnimočné úspechy pri obnove zabudnutých miest v Bratislave, vďaka čomu sa ocitla na tohtoročnom zozname osobností nominovaných na ocenenie Krištáľové krídlo. V našom rozhovore hovorí aj o tom, čo pre ňu znamená Prügerova záhrada a prečo krutosť na zvieratách nebýva spravodlivo potrestaná.
Pri vašej nominácii sa spomína množstvo rôznych aktivít, od boja proti tyranom zvierat cez záchranu historických budov až po obnovu ikonických záhrad v Bratislave. Ktorá z nich je vaša srdcovka?
Ťažká otázka, neviem si medzi nimi vybrať. Od detstva mám vášeň pre kultúrne a prírodné dedičstvo Bratislavy, tá ma formovala. A potom, samozrejme, zvieratká. Pre mňa sú to nerozdeliteľné svety, jeden bez druhého nemôže byť.
Tipovala som zvieraciu ombudsmanku, keďže ste autorkou novely Trestného zákona, ktorá sprísnila tresty za týranie zvierat, tiež spoluautorkou veterinárneho zákona, podľa ktorého je zviera živá, cítiaca bytosť.
Upresním to. Sme mimovládna organizácia, v rámci ktorej funguje aj naša iniciatíva Zvierací ombudsman. Tvorí ju tím mladých ľudí, najmä právnikov, ktorí sa snažia o systémové zmeny pre humánnejší a empatickejší prístup spoločnosti k zvieratám, ale aj celkovo k životnému prostrediu. A všetko to robíme popri svojej hlavnej práci. Ja sa venujem predovšetkým ochrane prírody a záchrane kultúrneho dedičstva, oživeniu starých zabudnutých miest v Bratislave.
Áno, najmä Bratislavčania vedia, že ste boli napríklad ťahúňom revitalizácie chátrajúcej Prüger-Wallnerovej záhrady. Čím vás fascinuje?
Tento projekt je bytostnou súčasťou môjho ja, pre mňa je veľmi dôležitý. Na Prügerku upozornil Kamil Procházka z horárne v Horskom parku v čase, keď Bratislava dostala do daru sto cyperských borovíc a hľadalo sa miesto, kde ich vysadiť. Keď sme tam prišli, zostali sme v nemom úžase. Videla som famózny priestor so silným príbehom svetového hoteliéra Heinricha Prügera, ktorý nám dal legendárny Carlton. Šéfoval najväčším a najluxusnejším hotelom na svete a o jeho svadbe písali aj vtedajšie New York Times, pritom väčšina Bratislavčanov o tejto významnej osobnosti vôbec nevedela. Zároveň sme zistili, že je tam fauna a flóra európskeho významu, sú tam vzácne mokrade, aj pôvodná vila stále stojí, hoci má už iného vlastníka, ktorý ju zrekonštruoval. Moje srdce začalo pre túto záhradu biť v okamihu, ako som sa v nej prvýkrát ocitla. Projekt jej oživenia, samozrejme, nie je “môj”, patrí mestu, a park patrí všetkým.... Ale pre mňa ako nadšenca pre ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva je Prügerka so všetkým, čím je, neuveriteľne cenná, nič sa jej nevyrovná. Môj bývalý kolega v komunále raz povedal, že potrebuje niečo, “čo ho motivuje ráno vstať z postele”. Ja kvôli tejto záhrade “vstávam z postele” desať rokov.
Prügerka má silný príbeh hoteliéra, ktorý nám dal legendárny Carlton.
Aj miesto nášho stretnutia ste navrhovali práve v Prügerke. Čo vidíte, keď tam prídete?
Vidím mladých ľudí v oblečení z 30. rokov pod stromami na deke, ktorí si púšťajú bossa novu, alebo deti, ktoré sa tam hrajú, seniorov s trekingovými paličkami, ľudí na bicykli, zamilované páry, úspešne sa rozbehla aj komunitná záhrada... To všetko potvrdzuje, že takmer desaťročné úsilie, počas ktorého som zvládla aj dve materské dovolenky, malo zmysel. Je to dobrý pocit.
Ste tiež hlavnou koordinátorkou projektu obnovy Kochovej záhrady. O jej oživenie sa pokúšali rôzne iniciatívy, no až teraz sa to podarilo. Vďaka čomu?
Kľúčové bolo, že mesto sa dokázalo dohodnúť rezortom vnútra, ktorý bol vlastníkom areálu, na zámene pozemkov. Som rada, že ministerstvá sú ochotné zamieňať svoje pozemky so samosprávami, ktoré sa vedia o ne starať a vedia ich rozvíjať, vďaka čomu sa postupne zaceľujú bratislavské jazvy. Akákoľvek úvaha o revitalizácii takýchto priestorov by bola úplne zbytočná, keby ste tam mali „zasekané“ majetkovo-právne vzťahy a partner oproti vám by sa nechcel dohodnúť. Vďaka patrí aj mimovládke Národný trust, ktorá dlhodobo bojovala za sprístupnenie tejto záhrady. Som rojko, verím v úspešné príbehy, nehádžem flintu do žita, vždy hľadám cestu možného... Priznám sa však, že po predchádzajúcich skúsenostiach som bola pri Kochovej záhrade skeptická. Keď som sa dozvedela, že by sa zámena mohla podariť, povedala som si - uverím, keď uvidím. A neuveriteľné sa naozaj stalo, čo je bez debaty úžasný úspech. Toto sú momenty, ktoré mi dávajú množstvo životnej energie.
O Prügerke ľudia donedávna veľmi nevedeli, o Kochovej záhrade áno: že je to národná kultúrna pamiatka, ale chátra, a keďže sú tam nevysporiadané vzťahy, nie je šanca, že by mohla raz slúžiť verejnosti ako prírodný park... To si asi hovorili mnohí Bratislavčania.
O viacerých miestach v Bratislave si to poviete s pocitom bezmocnosti. Dnes je však už tento unikát prístupný pre všetkých. Záhrada sa vyčistila, ošetrili sa dreviny a odstránili tie, ktoré boli v havarijnom stave, pribudli tiež informačné tabule aj bezpečnostná kamera. Ale priestor potrebuje komplexnú revitalizáciu.
Zuzana Stanová pomáha aj pri obnove Kochovej záhrady.
Kedy sa tak stane, aký je váš odhad?
Čiastočne sa začnú práce na jeseň a mali by byť ukončené v budúcom roku. Záleží na viacerých faktoroch, treba preskúmať stav obvodového múru, statiku, preveriť siete... V tomto spolupracujeme so Slovenskou technickou univerzitou. Čakáme na posudky, tie nám ukážu, do akej hĺbky budeme musieť ísť. Pevne verím, že sa nestane nič, čo by nám harmonogram skomplikovalo.
Poďme teraz k vašej ďalšej vášni, k zvieratám. Podarilo sa vám presadiť dôležitú legislatívu na ich ochranu, ako to však vyzerá v praxi?
Pochopiteľne, zmena správania ľudí, ale ani výkonných zložiek neprichádza zo dňa na deň, jedna vec je prijať zákon a druhá vykonať ho. Na to treba zabezpečiť nielen dostatočné kapacity policajtov, veterinárov či úradníkov na rôznych úrovniach, ale zároveň oni sami musia mať motiváciu vážne riešiť prípady týrania, čo niekedy zlyháva. Na druhej strane, keď som sa pred rokmi začala legislatívne zaoberať touto problematikou, vtedy sa ani nedalo rozprávať o nejakej ochrane zvierat v parlamente, nebrali to vážne. Dnes sa nám spoločne podarilo posunúť túto tému na úroveň, keď ju už nik nebagatelizuje.
Kto sú tyrani zvierat, aké sú vaše poznatky?
Takmer na sto percent ide o agresívnych ľudí, ktorí sú nebezpeční nielen pre zvieratá, ale v mnohých prípadoch ohrozujú i svoje okolie. Potvrdili nám to skúsenosti za tých približne desať rokov, odkedy na dobrovoľníckej báze riešime podnety sťažovateľov z celého Slovenska. Aj preto by malo násilie na zvieratách zaujímať každého. Už deti treba viesť k empatii k svojmu okoliu, k všetkému živému. Vysvetliť im, že si nemôžeme vyberať, voči komu budeme humánni a voči komu nie. Táto téma donedávna úplne absentovala v školských osnovách, nám sa to podarilo. Deti musia vedieť, akú rolu majú zvieratá, v čom nám zvieratá pomáhajú, v čom sú silnejšie, čím navyše ich príroda obdarila... Skrátka, že naša planéta má svoje komponenty a každý z nich má svoj význam.
Zuzana Stanová (vľavo) s výkonnou riaditeľkou Krištáľového krídla Katarínou Srkala.
Čiže v čom je posun?
Určite je úspech, že mnohí politici sa už téme ochrany zvierat seriózne venujú. Veľmi dôležité je tiež, že svedkovia týrania sú ochotnejší vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a nahlásiť suseda napriek hrozbám z jeho strany. Napokon, fakt, že zviera nie je vec, vie dnes už aj páchateľ, ktorý mu ubližuje. Ďalšia pozitívum je, že sa nám darí v spolupráci s orgánmi štátnej správy postupne meniť, hoci veľmi pomaly, pohľad úradov na týranie zvierat. Výrazne sa napríklad posilnili kapacity enviropolicajtov – trestné činy na zvieratách sa stali vďaka našej novele súčasťou environmentálnej kriminality. Teda ich vyšetrujú špecialisti na environmentálnu kriminalitu, nie bežní policajti.
Hovoríte, že je dôležité správne posúdiť takýto čin hneď na začiatku. Prečo?
Ak by sa urobil nesprávny právny záver, z prečinu sa môže stať priestupok, ktorý sa odstúpi na danú regionálnu veterinárnu a potravinovú správu. A tá nie je vyšetrovateľom, čiže ak páchateľ nie je jasný, prípad odloží ad acta. Týranie zvierat ako prípad environmentálnej kriminality automaticky smeruje na príslušné okresné riaditeľstvo policajného zboru a dostane ho do rúk špecialista, ktorý presne vie, ako postupovať. Spoločne s enviropolicajtmi a prokuratúrou sme pomáhali školiť tzv.policajtov prvého kontaktu, t.j. hliadky, ktoré prídu na miesto činu možného týrania zvierat. Treba vysvetliť, najlepšie na konkrétnych situáciách, aj opakovane, rozdiely, kedy už skutočne ide o trestný čin. V rámci Zvieracieho ombudsmana prijímame ročne takmer 1 500 podaní, z ktorých dve tretiny podľa nás právnikov môžu napĺňať skutkovú podstatu trestného činu.
Napriek tomu tresty bývajú nízke, hoci ide o prečin, kde hrozí až päť rokov odňatia slobody. Skončil vôbec niektorý násilník vo väzení?
Žiaľ, represia nefunguje tak, ako by mala, celý proces, od podania trestného oznámenia až po právoplatné odsúdenie má ešte veľa chýb. Často sa stáva, že sa robia tzv. odklony, to znamená, že hoci ide o trestný čin, prípad môže skončiť napríklad podmienečným zastavením trestného stíhania. Alebo sa uplatní tzv. materiálny korektív a trestnosť činu zanikne. Čo je vážnejšie, aj keď sa prijme obžaloba, teda sa neuplatní materiálny korektív, tak ani vtedy sa prípad nemusí skončiť podmienkou či trestom odňatia slobody, ale len peňažným trestom vo výške povedzme 400 eur. To už by bolo jednoduchšie posunúť ho rovno regionálnej veterinárnej a potravinovej správe, ktorá môže udeliť pokutu až 2 000 eur, a nie živiť celý aparát, políciu, vyšetrovateľov, prokuratúru, súdy niekoľko rokov kvôli trestu 400 eur.
Môže do tohto procesu vstúpiť Zvierací ombudsman?
Viackrát sa nám podarilo, napr. v rámci záverečnej reči, keď sme zastupovali poškodených, zmeniť pohľad súdu na nízku trestnú sadzbu. Sme však len občianski aktivisti, ktorí máme jedinú výhodu, že všetci pracujeme vo verejnej správe. Vieme presne, ako funguje, a sme právnici. Hľadáme cesty, akým spôsobom páchateľov postihnúť, pričom veľakrát ide o detaily, právnické kľučky. Zároveň vieme, čo reálne môžeme očakávať. Prokuratúra či súdy s nami spolupracujú, máme u nich otvorené dvere, ale, žiaľ, vidíme, že posun ide slimačím tempom. Veď systém nie je momentálne schopný účinne ochrániť ani týrané ženy... Nemáme teda inú šancu, len stále vplývať, tlačiť, ozývať sa a dúfať, že raz sa to cez ten kopček prehupne.
Ako je to v susednom Česku?
Majú oveľa vyššie sadzby, maximálna je až 10 rokov. Problém však nie je len v trestnej sadzbe. Trestný čin so základnou sadzbou nad 5 rokov je u nás totiž tzv.zločin, kým do 5 rokov (ako týranie zvierat - 3 roky) ide iba o tzv.prečin. Prečiny sú menej závažné trestné činy (výtržníctvo, drobné krádeže a pod.), pri ktorých netreba páchateľov hneď “zatvárať do basy”. Súd tu preto automaticky z úradnej povinnosti preferuje alternatívny trest (peňažný, podmienka). Týranie zvierat je však iné, je to kruté, surové, úmyselné konanie páchateľa s cieľom spôsobiť bolesť a utrpenie zvieraťu, ktoré sa nevie brániť, a čo je pre páchateľa lepšie- nevie vypovedať pred súdom. Tu sa však treba opäť zamyslieť nad osobnosťou páchateľa- tyrana, surovca. V Česku túto hrozbu berú vážne a vidno to už aj na rozsudkoch. U nás zatiaľ akosi stále váhame. Keby sme boli v režime zločinu, kde je trest odňatia slobody viac ako 5 rokov, už nemôžete dávať automaticky podmienku, prípad už nemôže byť odklonený. Samozrejme, hovoríme o extrémnych krutostiach, ktoré verejnosť poburujú a kde hrozí, že páchateľ môže byť agresívny i k ľuďom.
Chápu to obetavci, ktorí sa starajú o týrané zvieratá v teréne?
Ťažko vysvetlíte, ako je možné, že násilník dostal len podmienku alebo len peňažný trest, keď paragrafy hovoria jasne. Rozumiem, že chcú vidieť, že krutosť bola potrestaná, a ak sa tak nestane, prirodzene cítia bezmocnosť. Robia obdivuhodnú prácu, ktorá je veľmi náročná takisto na psychiku. Chcem preto povedať, že moja nominácia na Krištáľové krídlo patrí aj im a keby som náhodou toto ocenenie získala, bude pre všetkých, ktorí v tejto chvíli alebo o štvrtej ráno či o desiatej večer idú na miesta, kde budú svedkami niečoho veľmi škaredého.
(ac)