Astrobiologička z Dunajskej ulice: Let do vesmíru musí byť úžasný zážitok, ale ja chcem viac

12.1.2023

Zdroj: EASYFOTO pre TASR – Michaela Musilová

Páčil sa vám článok?

Tvrdí, že vždy bola iná ako jej rovesníci, ani do školského kolektívu veľmi nezapadla. Vždy však vedela, čo chce, a za svojím veľkým snom ide už od detstva, bez ohľadu na prekážky, nepochopenie či diskrimináciu. Uznávaná vedkyňa, astrobiologička a marsonautka Michaela Musilová (34), ktorá vyrastala na Dunajskej ulici v Bratislave, túži robiť výskum priamo vo vesmíre, ideálne na Marse, kde je stále nádej, že tam existuje život.

Prvýkrát po piatich rokoch ste si užili vianočné sviatky na Slovensku – inokedy ste ich trávili aj na simulovanej misii na Mesiac či na Mars a pochutnávali si na práškovom, vysušenom astronautskom jedle. Domov ste však prišli len na tri týždne, nedalo sa na dlhšie?

Nešlo to inak, pretože mám množstvo pracovných povinností v USA, kde žijem. Tri týždne však nie je úplne málo. Som rada, že som si konečne užila sviatky doma, možnosť stráviť vianočný čas s rodinou, kamarátmi, blízkymi je pre mňa vzácna. V minulosti, keď som pracovala na výskumnej stanici na Havaji, sa mi podarilo prísť domov väčšinou vtedy, keď ma niekto pozval alebo som mala prednášku v Európe, a teda som skombinovala návštevu s nejakou pracovnou povinnosťou. Tentoraz som však prišla skôr pre seba a snažím sa pracovať čo najmenej.

Na koho sa vždy najviac tešíte?

V Bratislave predovšetkým na moju rodinu, mám tu rodičov, brata, bratrancov, sesternice... A tiež veľa kamarátov, najmä z čias, keď som sa venovala tancu, vďačím mu za mnohé dlhoročné priateľstvá, ktoré trvajú od mojich pätnástich rokov. Najnovšie mávam na Slovensku i rôzne prednášky či besedy, kde sa môžem stretnúť s ľuďmi, ktorí fandia môjmu výskumu, aj to sú stretnutia, na ktoré sa teším.

Vyrastali ste v centre Bratislavy, na Dunajskej ulici. Ktoré miesta sú vaše srdcovky?

Vždy som sa veľmi rada prechádzala pri Dunaji a vyhľadávam ho dodnes. Stále sa rada prejdem pozdĺž rieky a potom až hore na hrad, tamojšie výhľady sú moje srdcovky. Takisto milujem prírodu, takže chodím aj do Malých Karpát, na Železnú studničku či na Kolibu. Kedysi, keď som trénovala na maratón, som behávala od Horského parku až do Rače alebo do rakúskeho Hainburgu. Páči sa mi aj Staré Mesto, je veľmi pekné. Inak, v dome na Dunajskej žilo niekoľko generácií našej rodiny z maminej strany a môj strýko bol jeden z chlapcov z Dunajskej ulice, o ktorých písal Julo Satinský.

Zdroj: EASYFOTO pre TASR – Michaela Musilová

​Michaela Musilová na simulovanej vesmírnej misii - cieľom je viesť rôzny vesmírny výskum a odhaľovať problémy, ktoré by mohli potrápiť posádku vo vesmíre.

Hovoríte, že vianočnú návštevu ste si dopriali pre seba, povinností bolo málo. Koľko dní v roku žijete takýto bežný, normálny život?

Úprimne, bežný život som nikdy veľmi nepoznala. Aj keď som bola na základnej či strednej škole alebo neskôr na univerzite, tak som popri škole vždy mala viac rôznych aktivít, každý deň bol iný. Od dňa, kedy som začala dospelácky život, nemala som ani jeden normálny deň, ako si ho mnohí predstavujú. Na vysokej škole som mala niekedy až tri práce, aby som si mohla financovať štúdium. Študovala som v Londýne planetárne vedy, geológiu a astrofyziku, kvôli ktorej som bola veľakrát v Londýnskom observatóriu až do tretej-štvrtej rána. A potom späť do londýnskej University College, na ôsmu na prednášky... Bolo to naozaj bláznivé, navyše som ešte robila rôzne dobrovoľnícke aktivity v rámci programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu.

Čiže dostatočný chaos. Zmenilo sa niečo po škole, keď ste sa už zamestnali? Tipujem, že veľa nie.

Naozaj nie. Väčšinou som totiž mala niekoľko zamestnaní naraz, takže ani vtedy som nepoznala typický deň s normálnymi pracovnými hodinami. Dokonca v čase, keď som pôsobila ako riaditeľka výskumnej stanice HI-SEAS na Havaji, bol môj pracovný čas až šialený. Od rána do večera som tam viedla stanicu simulovanej misie na Mesiac a Mars, a potom, približne od ôsmej večer – vtedy bolo v Európe ráno - som pracovala na všetkých mojich európskych projektoch. A to až do noci havajského času, čiže do poludnia európskeho času. Naozaj  bláznivý život. Vždy mám rozpracované množstvo projektov, to je môj bežný život a v tomto som dobrá.

Ako sa to dá zvládnuť?

Som dobrý manažér času, ľudí a rôznych aktivít, preto viem takto žiť a som spokojná. A to napriek tomu, že nemám ani víkendy, pracujem vlastne každý deň. Možno je to naozaj chaos, ale organizovaný. Pre niekoho nepredstaviteľný životný štýl, ale pre mňa je to tak asi najlepšie, lebo mám veľa záujmov v oblasti vedy a výskumu, rada tiež učím, rada sa venujem popularizačným aktivitám, musím aj športovať, a to nielen pre seba, ale aj pre môj nový projekt Astro Koruna Zeme. Ide totiž o sériu výskumno-vzdelávacích expedícií na najvyšší vrchol každého svetadielu v priebehu najbližších troch rokov, a to je aj fyzicky náročný cieľ. Prvým vrcholom, ktorý som absolvovala, bolo Kilimandžáro.

Zdroj: Archív Michaely Musilovej

​Michaela a jej tím na Kilimandžáre zistili aj to, že v dôsledku klimatických zmien môžu ľadovce úplne zmiznúť už o desať rokov.

Čo ste so svojím tímom skúmali?

Na Kilimandžáre sme študovali organizmy, ktoré dokážu prežiť v extrémnych podmienkach, a pozorovali tiež, ako sa mení ekosystém národného parku s ubúdajúcimi ľadovcami. Podľa našich zistení môžu v dôsledku klimatických zmien úplne zmiznúť už o desať rokov. Je to v súlade so správou OSN z roka 2021, ktorá odhadla životnosť ľadovcov na maximálne dvadsať rokov. Dôležitou súčasťou projektu sú však aj vzdelávacie a popularizačné aktivity. Školy a deti z rôznych končín sveta sa môžu zapojiť do projektu a porovnávať výsledky našich meraní  vlhkosti pôdy a svetelného znečistenia s tými, ktoré vedia urobiť rovnakým spôsobom u nich doma.

Vaša práca si teda vyžaduje aj dobrú kondičku.

Keďže pracujem v teréne, určite áno. V rámci výskumu som chodila do Arktídy, Grónska, na Špicbergy, do Japonska, po rôznych púšťach v Amerike či Afrike, po horách v Európe, a bez dobrej fyzickej prípravy, tréningu by som nemohla svoju prácu vykonávať. Takisto musím byť aj mentálne veľmi silná, odolná, adaptabilná.

Darí sa vám byť mentálne silná?

Vycvičila ma prax, je to veľakrát jediný spôsob ako na to. Odmalička som mala množstvo aktivít, a musela som si privyrábať ešte aj popri základnej a strednej škole, aby som si mohla šetriť na moju budúcnosť, čiže na štúdium v zahraničí. Tým som sa aj odlišovala od mojich rovesníkov. Vždy som mala väčšie ambície a vedela som, že na to, aby som ich naplnila, budem musieť veľa obetovať a veľa pracovať. Oplatilo sa, mnohé sa mi podarilo, hoci často za cenu enormnej námahy.

Čo vám pomáha zvládnuť hraničné situácie?

Veľakrát jednoducho sila vôle. Pripomínam si, toľko si sa snažila, toľko obetovala, nemôžeš to teraz vzdať... Tiež si pripomínam, prečo robím to, čo robím. Vidím, že moja práca motivuje a inšpiruje ďalších, takže má aj tento zmysel. Hovorím si všetky dôležité veci a to mi pomáha zvládať náročné situácie.

Zdroj: Archív Michaely Musilovej

​Michaela Musilová na Kilimandžáre

Stalo sa však aj to, že vám išlo o život. Čo pomohlo vtedy?

Predovšetkým si musím zachovať chladnú hlavu. Nepanikáriť, ale rozmýšľať mozgom aj vtedy, keď sa šmyknem a so zmrznutými trasúcimi sa rukami sa sotva držím nad priepasťou, alebo mi hrozí útok polárneho medveďa. V takejto situácii iste nie je jednoduché rozvážne sa rozhodnúť, čo ďalej, ako reagovať, čo robiť, chce to určite dlhoročnú prax, ale časom sa človek naučí, vycvičí sám seba. Keď som vtedy visela nad priepasťou, vedela som, že ak sa nebudem držať silno, tak spadnem a asi zomriem. Vtedy som naozaj mala pocit, že som centimetre od smrti, ale znovu si človek povie – nemôžem zomrieť len tak, musím v sebe nájsť možno až nadprirodzenú silu a vytiahnuť sa hore! Áno, strachu bolo dosť, a to aj v situáciách, keď boli pre náš tím hrozbou iní ľudia. Vtedy som si zase pripravila obranné reakcie, aby som vedela seba a svojich blízkych chrániť. Moment prekvapenia pri nečakanom útoku vie človeka aj zachrániť, motivovať, aby sa nedal len tak ubiť.

Vesmír vás fascinoval od detstva. Pamätáte si ešte, čo bol ten prvý impulz?

Mala som asi osem rokov a pri čakaní na rodičov som v obchode náhodne natrafila na encyklopédiu. Nalistovala som si kapitoly o Jupiteri a Saturne a bola som prekvapená, koľko majú tieto planéty prstencov a mesiacov. Začala som premýšľať, že by na nich teoreticky mohol byť aj nejaký život. Neskôr som mala možnosť stretnúť prvého a jediného slovenského kozmonauta Ivana Bellu. Zároveň som počas stretnutia, ktoré organizoval môj otec ako diplomat v USA, osobne spoznala aj posledného človeka, ktorý bol na Mesiaci, Eugena Andrewa Cernana, astronauta česko-slovenského pôvodu. Fascinovalo ma, akú úžasnú prácu majú títo páni, keď môžu robiť výskum vo vesmíre, a vtedy som si uvedomila, že to je presne to, čo chcem aj ja. Zároveň som si uvedomila, a to bola ďalšia motivácia, ako málo žien sa venuje takejto vede.

Čo na to rodičia, učitelia, podporovali vás?

V škole považovali moju fascináciu vesmírom za uletenosť, odporúčali mi, aby som sa venovala iným prírodným vedám alebo sa presmerovala na umelecký smer, rada som totiž kreslila, navrhovala modely, písala som tiež scifi poviedky... Venovala som sa aj štúdiu cudzích jazykov,  lebo tie mi tiež išli. Rodičia však kŕmili túto moju zvedavosť, kupovali mi knižky o vesmíre alebo ma upozornili na nejaké zaujímavé články či tematickú výstavu...

Zdroj: Archív Michaely Musilovej

V rámci projektu Astro Koruna Zeme plánuje vystúpiť na najvyššie vrcholy svetadielov.

Ako si spomínate na školské roky v Bratislave?

Žiaľ, nie najlepšie. V Bratislave som chodila do základnej školy na Grösslingovej iba rok, potom sme sa presťahovali do Washingtonu DC, kde otec pôsobil ako diplomat, a keď sme sa vrátili, prestúpila som na 8-ročné francúzske gymnázium na Jelačičovej - Metodovej. Keďže som vyrastala v zahraničí, moja slovenčina nemohla byť výstavná, no učitelia nemali pre to pochopenie. Mysleli si, že som hlúpa, keď neviem poriadne po slovensky hovoriť a písať, a mnohí spolužiaci si zase zo mňa uťahovali. Z Metodovej som neskôr prestúpila na talianske bilingválne Gymnázium Ladislava Sáru, lebo to vyzeralo tak, že otec bude pracovať na ambasáde v Ríme. Vtedy sa už moja slovenčina zlepšila natoľko, že som mala dokonca jednotky z diktátov. Neskôr, na francúzskom lýceu v Ríme sa však problém opakoval, pretože moja francúzština na začiatku nebola bohvieaká a opäť pre to nemali učitelia ani spolužiaci veľké pochopenie. 

Trápilo vás to?

Počas takmer všetkých mojich školských rokov som fungovala samostatne, lebo som nikde nejako nezapadla. Ja som sa však radšej venovala tomu, čo ma baví, než aby som sa snažila získať si priazeň ľudí, prijatie v kolektíve. Nepokladala som to za významné, keď oni nemali porozumenie pre moju inú situáciu.

„Iná“ ste však aj dnes, keďže pracujete vo vesmírnom sektore ako jedna z mála žien. Čo je najnáročnejšie?

Presadiť sa vo vesmírnom sektore je ťažké nielen pre ženy, ale aj pre LGBTI+ ľudí a ľudí z iných menšín. Jednoducho, stále stavia na stereotypnom mužskom princípe. A ak chce mať žena napríklad aj rodinu, je to ešte náročnejšie, hlavne v Amerike. Tamojšie firmy nie sú „family friendly“, mnohé ženy si berú aj na pôrod dovolenku a majú len niekoľko týždňov na to, aby mohli byť s dieťaťom na materskej. Všeobecne má človek v USA nárok na dva týždne dovolenky ročne a ani to si mnohí nevezmú, lebo zamestnávateľ na nich tlačí, aby stále pracovali. Ďalším problémom je platová diskriminácia vo vesmírnom sektore, no iste nielen tam je práca žien oveľa menej platená ako práca mužov. Časté bývajú tiež prípady sexuálnej diskriminácie a obťažovania.

Vy ste sa však dokázali presadiť.

Ale za cenu zdolávania mnohých prekážok. Ak som si chcela ako žena vybojovať svoje miesto, musela som stále dokazovať, že som rovnako schopná, alebo aj schopnejšia ako môj mužský kolega. No zvykla som si. Podobne aj počas štúdia som bola jedinou ženou v tíme, a viedla som tiež rôzne projekty ako jediná žena, takže o to ťažšie bolo získať si rešpekt u kolegov. Časom som si ho dokázala vybudovať, takže keď som ako veliteľka viedla simulované misie na Mesiac a na Mars, už som s tým nemala problém. Našla som spôsob, ako riešiť zmiešané tímy alebo čisto mužské tímy, kde som bola jedinou ženou. Takže dá sa to, len je to náročnejšie a unavujúce.

Zdroj: ac

Naša úspešná vedkyňa počas nedávnej návštevy Bratislavy

Spomenuli ste problém so sexuálnym obťažovaním. To naozaj existuje aj pri tejto práci?

Áno, prípady sexuálneho obťažovania a iných nepríjemností z tejto kategórie sa stále dejú, dokonca aj na miestach, kde by si človek myslel, že sú dávno prekonané, napríklad na Medzinárodnej vesmírnej univerzite, kde vyučujem. Snažím sa čo najviac pomáhať ľuďom, ktorí trpia pre tieto problémy, zastať sa ich, bojovať proti tomu. Len,  žiaľ, v takýchto veľkých organizáciách, hlavne veľkých amerických firmách, je jasná hierarchia a obete sa boja postaviť mocnejším. Aj to je dôvod, prečo z tohto sektora veľa ľudí odchádza. A aj ja som odišla alebo som odmietla pracovať pre rôzne vesmírne organizácie a firmy, a to na protest proti takýmto praktikám. Treba o nich hovoriť, vzdorovať, nenechať sa utláčať inými len preto, že majú peniaze a moc.

Vaším veľkým snom je robiť výskum priamo vo vesmíre. Ako vidíte svoje šance?

Neustále sa snažím stať sa astronautkou, ideálne v rámci spolupráce s niektorou vesmírnou agentúrou. Je to však pre mňa ako Slovenku náročné, lebo možností nie je veľa. Cez Európsku vesmírnu agentúru (ESA) by šanca bola, Slovensko sa pred niekoľkými mesiacmi stalo jej pridruženým členom... Ibaže výber astronautov prebiehal minulý rok a ďalší bude o približne deväť až desať rokov. Preto je pre mňa výhodnejšie uchádzať sa o miesto astronautky v americkej agentúre NASA.

Kedy to spravíte?

Hlásiť sa môžem, až keď budem mať americké občianstvo, o čo môžem požiadať o približne tri roky. Zároveň si chcem, pravdaže, zachovať aj slovenské občianstvo, dúfam, že sa legislatíva u nás opäť nezmení. Vzhľadom na to, že moja situácia v USA je dobrá, mám rešpektované výsledky, získať občianstvo by nemal byť problém. Ale či mi NASA dá šancu,  je naozaj otázne. Výber astronautov je náročný a konkurencia veľká.

Zdroj: Archív Michaely Musilovej

​Veľkým snom Michaely Musilovej je robiť raz výskum priamo vo vesmíre.

Do vesmíru sa už dá dostať aj súkromným letom, neláka vás táto možnosť?

Samozrejme, dá sa letieť do vesmíru cez komerčnú firmu, napríklad Blue Origin či Space X. Keby sa mi podarilo takýto let vyhrať napríklad v nejakej súťaži, nepoviem nie. Musí byť úžasné ísť do vesmíru hoci iba na niekoľko minút, ale nie je to ten sen, na ktorom celý život pracujem. Ja tam chcem robiť výskum, niečo užitočné pre ľudstvo, nielen sa odfotiť za hranicou vesmíru, ktorú sme, napokon, stanovili len my ľudia.

Ktorá planéta vás najviac fascinuje?

Najviac mesiace okolo Jupitera a Saturnu, už od tých ôsmich rokov, ale dňa, keď tam raz poletí ľudská posádka, sa asi nedožijem. Pre mňa je najrelevantnejšia planéta Mars, a stále máme nádej, že by sme tam mohli nájsť život, aspoň v mikrobiálnej forme. Takže to je môj cieľ. Ak by sa mi ho nepodarilo splniť, tak dúfam, že svojou prácou aspoň prispejem k lepšiemu poznaniu mimozemského života a prípadne otvorím dvere ďalším Slovákom, ktorí sú vesmírom rovnako fascinovaní ako ja.

Pre mnohých mladých ľudí u nás ste sa stali vzorom. Čo im poradíte, ak chcú byť úspešní?

Je to pre mňa česť, že môžem byť vzorom pre iných. Každému radím, aby išiel za svojimi snami napriek všetkým prekážkam a pochybnostiam, mne samej sa veľakrát stalo, že mi ľudia neverili... Dôležité je však nepoľaviť vo svojom úsilí, nedať sa ovplyvniť ani vtedy, keď možnosti diktuje nejaký sponzor, nezapredať sa. Všetko treba robiť čestne, etickým spôsobom. Určite sa dá dostať vysoko, ak človek ide aj cez mŕtvoly, či už tak, že zradí iných, alebo si zvolí nejaké „čierne dvierka“ – ale je dôležité ísť správnou cestou, počúvať svoje srdce, ktoré hovorí, čo je v poriadku a čo už nie, a dbať zároveň na dobro druhých ľudí. O to som sa vždy snažila a tento prístup ma aj najviac obohacuje.

Niekoľko faktov o slovenskej marsonautke

  • Astrobiologička Michaela Musilová viedla výskum spojený s vesmírom na inštitúciách po celom svete. Spolupracuje s NASA aj s Európskou vesmírnou agentúrou (ESA), pracovala pre svetové observatórium v Londýne či pre kanadsko-francúzsko-havajské observatórium na Havajských ostrovoch.
  • Ako veliteľka posádky viedla vyše 30 simulovaných misií na Mars a Mesiac pod záštitou NASA, ESA a mnohých ďalších medzinárodných organizácií – ich cieľom je viesť rôzny vesmírny výskum a odhaľovať problémy, ktoré by mohli potrápiť posádku vo vesmíre. Niekoľko rokov bola tiež riaditeľkou vesmírnej výskumnej stanice HI-SEAS na Havaji.
  • Stane sa zrejme prvou Slovenkou, ktorá vystúpi na Mount Everest, a zároveň prvou Slovenkou, ktorá absolvuje výstupy na najvyššie vrcholy svetadielov v rámci projektu Astro Koruna Zeme.
  • Aktuálne pôsobí ako hosťujúca profesorka na FEI Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a na Medzinárodnej vesmírnej univerzite vo Francúzsku.

(ac)

Páčil sa vám článok?