ROZHOVOR: Roman Juhás alias DJ Flebo musel hrať pod hrozbou smrti na želanie bratislavským vekslákom a mafiánom!

27.12.2021

Zdroj: koláž abn - FB R.F.J.

Páčil sa vám článok?

Pomerne veľký rozruch spôsobila krátko po svojom vydaní útla knižka s názvom Dídžej, ktorej autorom je Roman Juhás alias DJ Flebo známy napríklad aj z rádia Vlna, kde momentálne pôsobí. Ten v nej opisuje rôzne bizarné zážitky najmä z divokých 90-tych rokov, keď nočný život v bratislavských disko-kluboch ovládali pochybné živly a samozvaní mafiáni, ku ktorým patril napríklad Tuti.

Ako ste sa vlastne k profesii DJ-a dostali?
Už ako chlapec som sníval o práci rádiového DJ-a, ale v tom období v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia bol ten sen prakticky nerealizovateľný. Veľmi ma inšpirovalo rádio Ö3, najmä však americká hitparáda ktorú desaťročia uvádzal Casey Kasem.

Čo všetko bolo potrebné vybaviť, aby ste takéto povolanie mohli pred rokom 1989 vykonávať?
K tomu, aby ktokoľvek v Československu mohol uvádzať diskotéku potreboval osvedčenie. Vydávala ho komisia zložená zo šiestich pánov v oblekoch, ktorých vek sa často blížil k šesťdesiatke - išlo zjavne o funkcionárov KSČ a SZM. Mne sa podarilo osvedčenie získať až na druhý pokus, viac tom ako tieto bizarné skúšky prebiehali, píšem v knihe.

Najdôležitejšou výbavou diskdžokeja bola asi aparatúra - mali ste svoju vlastnú alebo si ju od niekoho požičiavali?
Aparatúra bola veľmi potrebná a dôležitá súčasť každého dídžeja. Žiaľ, ja som nebol moc technicky zručný a moja aparatúra bola mierne povedane amatérska. Technika ma skôr ťahala dolu, znalosti a nadšenie skôr opačne - k tomu, že som sa časom presadil aj napriek technickým nedostatkom. V istom období, keď som nastúpil ako dídžej, vo vtedy luxusnom Jalta bare na konci osemdesiatych rokov, som si aparatúru radšej prenajal.

Zdroj: koláž abn - FB R.F.J.

​S kolegom - DJ Jozefom Slobodom a takto to vyzeralo na diskotéke vo vychytenom Jalta bare niekedy na prelome milénia...

Ako boli v čase vašich začiatkov vybavené samotné kluby, aby sa tam mohla odohrať kvalitná diskotéka? 
Do väčšiny klubov si dídžeji nosili vlastný aparát. Boli však už lepšie kluby, ktoré boli vybavené na tú dobu pomerne modernou zvukovou ako aj svetelnou aparatúrou.

Existoval aj nejaký rebríček najlepších diskoték v meste či už podľa návštevnosti, teda popularity alebo práve vďaka kvalite hudobnej produkcie? Ktoré kluby boli vtedy najviac vychytené?
V knihe menujem populárne podniky v tej dobe v našom hlavnom meste. Pochopiteľne, že neboli oficiálne rebríčky. Popularita sa merala podľa návštevnosti a kvality produkcie, respektíve dídžejov. V ére osemdesiatych rokov chodilo najviac ľudí z mojich skúsenosti do CKM, Bajkalu, Bubnovku, obľúbený bol aj Jadran, Kocka, Panoráma a mladí ľudia veľmi radi navštevovali aj kluby na okraji mesta, ktoré boli napríklad v Dúbravke, Rači alebo v Prievoze.

Zdroj: FB R.F.J.

​Pri bare v Charlies Pube...

Kde ste si zháňali hudbu a aké nosiče ste vtedy uprednostňovali? 
Na začiatku kariéry, keď som mal povedzme 15 rokov som si pesničky nahrával. Z rádia, od kamošov, jednoducho som sa snažil mať aktuálne nahrávky. Neskôr, keď už som hrával v baroch, som chodil na nedeľné burzy gramoplatní a tam som si kupoval aktuálne vychytávky, ktoré vám jednoducho nemohli chýbať. Neviem odkiaľ, ale na burze v Bratislave sa vždy objavili aktuálne nosiče. Síce za nekresťanské peniaze, ale boli k dispozícii.

Zdroj: FB R.F.J.

​DJ Flebo s kamarátom Dušanom alias Gašpim počas akcie v roku 2008...

Patrili ste k tým DJ-om, ktorí sú prístupní hudobným želaniam návštevníkov diskoték alebo si sa radšej viac držal svojho playlistu?
Vždy som sa snažil vyhovieť. Najmä v osemdesiatych rokoch, keď som hrával pre bratislavskú smotánku a bol som vekom veľmi mladý, bolo až povinnosťou zahrať vekslákom a ich atraktívnym dievčatám to, čo chceli počuť. V divokých 90-tych rokoch (o čom opäť píšem detailnejšie v knihe) som zas bol nútený takmer pod hrozbou smrti hrať na želanie novodobým mafiánom a zločincom, ktorí v tom období často navštevovali miesta, kde to v noci žilo a ja som tam bol dídžej... 

Užívali ste si priazeň dievčat, teda bolo to spojené s výhodami, že sa vám doslova samé ponúkali?
To je spolu s alkoholom častá neresť dídžejského života. Niečo sa samozrejme udialo (a aj v tomto som sa v knihe, myslím, dosť odhalil). Vo všeobecnosti však musím priznať, že áno - dídžejom to odjakživa v tejto oblasti - získavania si známosti pekných dievčat, išlo ľahšie.

V knihe spomínate aj nepríjemné veci, ktorých ste boli svedkom. Cítili ste sa niekedy aj vy existenčne ohrozený - báli ste sa o život, ohrozoval vás niekto - prípadne napadol? Čo vám najviac utkvelo v pamäti z tých divokých 90-tych rokov?

To bol fundamentálny dôvod, pre ktorý som sa rozhodol po dvadsiatich rokoch napísať o mojom dídžejskom živote knižku. Išlo mi o život opakovane a v knihe nič nepreháňam. Prežiť skoré deväťdesiate roky vo vychytených kluboch v Bratislave je dnes takmer zázrak. V pamäti mi najviac utkvela nevídaná krutosť, korupcia a až bohorovnosť mafiánskych skupín z toho obdobia.

Špecifické postavenie mal určite aj Charlies Pub, kde sa konali nielen klasické diskotéky, ale aj rôzne krsty CD a všelijaké akcie. Dobré meno mu však nerobili vyhadzovači, ktorí si svoju prácu doslova užívali a nemali problém udrieť ani ženy. V čom bol podľa vás problém - prečo podnik "chránili" takíto primitívi?
Bol to odraz doby. Na začiatku existencie Charlies pubu sme to skúsili so slušnými chalanmi, športovcami, ktorí mali na starosti poriadok. Tí však nemohli dlhodobo vzdorovať nástupu mafiánskych skupín v Bratislave. Žiaľ Bratislava bola v tom čase tak nebezpečné miesto, že môj rakúsky šéf, bol viac-menej donútený osloviť jednu z tých mafiánskych skupín a platiť jej za ochranu. Potom nečudo, že tí ochrankári napichaní anabolikami a s vedomím úplnej beztrestnosti robili aj to, čo spomínate. Súhlasím s vami, že išlo o veľmi negatívne javy tohto obdobia.

V knihe sa objaví aj zopár mafiánov ako napr. Tuti, ktorého poznala a bála sa celá Bratislava. Poznali ste ho aj osobne alebo ste sa mu radšej vyhýbali?
Skutočná príhoda práve so spomínaným Tutim, tvorí gro celej knihy. Chvíľami máte pocit, že ste vo filme Pulp fiction. Ale realita bola taká, že sa tie udalosti skutočne udiali v našom hlavnom meste. Moja 81-ročná mama, keď si teraz prečítala knižku o tom, čo som vlastne pred viac ako dvadsiatimi rokmi zažil, niekoľko nocí ani nespala, čo mi je samozrejme ľúto. 

Zdroj: youtube

​V zadnom bare Charlies Pubu sa v roku 1992 nakrúcal aj film Fontána pre Zuzanu 2, kde si postavu bossa mafie zahral Maroš Kramár (vpravo)...

V tom čase boli moderátori z rádií doslova celebrity. Prečo to tak už nie je?

Rádio ako médium ma významne menší dosah než v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Je za tým hneď niekoľko faktorov, asi najviac rôzne digitálne platformy na počúvanie, pripadne sťahovanie hudby, internet a veľa iných. Pravdou je, že je dnes menej osobností známych z rádio biznisu. Oveľa väčšiu pozornosť a aj sledovanosť majú youtuberi a influenceri.

V knihe spomínate aj súčasného župana BSK Juraja Drobu, ktorý robil kedysi barmana. Naozaj bolo vtedy také lukratívne pôsobiť v nejakom podniku a drieť celé noci?
Ďuro bol študent vysokej školy a popritom pracoval v Charlies pube za barom. Bol to šikovný a ambiciózny chlapec, výborne rečovo vybavený, ktorý si ako mnohí ľudia asi aj dnes popri štúdiu privyrábal prácou za barom. Myslím, že to mohlo byt aj finančne zaujímavé, nakoľko sme mali v tom období zjavne najvyššiu návštevnosť v meste. 

Zdroj: FB Ď.D,

​Juraj Droba neskôr odišiel do USA, kde sa stretol v bare aj so súčasným premiérom SR Eduardom Hegerom (vľavo).

Ako sa zmenilo povolanie DJ v porovnaní s minulosťou. Je vôbec ešte potrebný, keď si každý môže v počítači naprogramovať a spustiť hudbu, akú len chce?
Ťažko sa mi to posudzuje, lebo som veľmi dlhé obdobie mimo tohto biznisu. Myslím, že DJ bude vždy dôležitý ako trendsetter a ten, ktorý vie správne namixovať hudbu a rozprúdiť zábavu. 

Vraj vám vyčítajú, že kniha Dídžej je príliš tenká a čitatelia si žiadajú pokračovanie. Už ste s jeho písaním začali? 
Z reakcii čitateľov som jednoznačne nadšený. Totiž ja nie som spisovateľ a moje očakávanie neboli veľké. Dnes som sa dozvedel, že moja kniha je v Top 10 v Martinuse, považujem to za malý zázrak. Desiatky čitateľov mi píšu a všetci unisono vravia, že kniha sa výborne číta. Nie je tam naozaj žiadna „vata“. Kniha má spád, možno aj tým mojim naivným spôsobom autentického rozprávania. Rovnako sa mnohí sťažujú, že knižka je krátka. Beriem to a preto už pracujem na pokračovaní.

Zdroj: FB R.F.J.

​​​Roman už píše pokračovanie svojej úspešnej knižnej prvotiny...

Je niečo, čo ste do knihy radšej nedali ako napríklad mená tých, čo chodili majiteľov podnikov vydierať, respektíve od nich vyberať tzv. "vypalné"?
Určite som videl a zažil aj udalosti, o ktorých nechcem písať, pretože sú buď veľmi negatívne, alebo za nimi stoja ľudia, ktorí sú stále žijúci a jednoducho si netrúfam o istých udalostiach písať ani po toľkých rokoch.

Zhováral sa Roman Slušný

 

Páčil sa vám článok?

Najčítanejšie