Deti sa za mňa až hanbia. Lucia Nicholsonová prezrádza, ako prísne dodržiava zákazy a čo sa deje s petíciou na ochranu cyklistov

Zdroj: ms

Rozhodla sa vyhrať svoj posledný politický boj predtým, ako z politiky nadobro odíde. Europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová sa stala tvárou petície, ktorej cieľom je dosiahnuť väčšiu ochranu cyklistov na cestách. V rozhovore pre banoviny.sk však prezradila ďaleko viac aj o svojom osobnom živote, čím sú podľa nej niektorí Slováci často až trápni a kedy nad ňou krútia hlavou aj vlastné deti.

Stretávame sa v centre mesta v deň, keď je v Bratislave celkom živo, po uliciach sa pohybujú účastníci protestov proti opatreniam. Aké máte pocity, keď vychádzate von? Osadenstvo niektorých ulíc sa oproti všedným dňom zmenilo... 

Pocítila som to, keď som bola v Eurovei kúpiť synovi plutvy. Najskôr mi ani nedošlo, že dnes sú protesty, no odrazu som videla veľmi veľa ľudí bez rúšok. Nenasadili si ich demonštratívne, aby ukázali, akí sú oni frajeri. V Eurovei som si všimla, že sú to celé skupinky a vtedy mi došlo, že sú to naši spoluobčania, antivaxeri, ktorí sú síce v trápnej menšine, ale napriek tomu nám znepríjemňujú život. Ľudia v Bratislave sa možno nedostanú včas do práce či z práce. Domnievam sa, že skupina antivaxerov a popieračov covidu sú ľudia, ktorí radi spôsobujú problémy. V situácii, keď čelíme najhoršej pandémii, nám občianska zodpovednosť hovorí, aby sme problémy zbytočne nevyrábali.

Máte z nich aj obavy? Mnohí sa netaja antipatiou k Bratislave a vy ste zrejme stelesnením toho, ako si Bratislavčanov predstavujú...

Hej, presne (smiech). A ešte aj v politike sa zasadzujem za očkovanie, aj sama som zaočkovaná, aj som to dávala na všetky sociálne siete, aby som povzbudila ľudí, že to nie je nebezpečné. Áno, som pre nich zaujímavým terčom. V Eurovei som nezaznamenala nič, bola som so synom a mala som rúško. Ale tu, v centre mesta, kde sedíme, pred chvíľou prechádzali ďalší. Mám blízko kamarátov, ktorí predávajú jedlo na Malom trhu. Upozornili ma, aby som radšej počkala, kým prejdú okolo. Boli to totiž už také podgurážené skupinky, niesli zástavy, skandovali. Som celkom rada, že som sa im vyhla a dúfam, že keď pôjdem odtiaľto, vyhnem sa im opäť.

Prejdime k téme, ktorá zrejme zaujíma ľudí viac. Ste tvárou petície bojujúcej za väčšiu ochranu cyklistov, ktorá požaduje okrem iného zachovanie 1,5 metrového odstupu pri ich predbiehaní autami. Máte už 21-tisíc podpisov. Čo bude ďalej?

Momentálne už petíciu ukončujeme a dávame dokopy hárky s podpismi. Tie budú prílohou k dvom listom, ktoré pôjdu dvom ministrom dotknutých ministerstiev gestorujúcich zákony, ktoré chceme zmeniť. Ide o ministerstvo vnútra a ministerstvo dopravy. V listoch ich ako petičný výbor žiadame o prijatie. Odíde to v priebehu týždňa

A čo čakáte, že sa stane?

Čakám, že sa stane to, čo prikazuje zákon. Zo zákona sa musia, ak má petícia viac ako 10-tisíc podpisov, zaoberať jej meritom.  Očakávam aj, že otvoria dvere svojich ministerstiev a prijmú nás ako petičný výbor. Budem rada, ak s nami pôjdu aj chalani z Cyklokoalície. Očakávam, že páni ministri a úradníci sa na problém pozrú a budú hľadať riešenie. Teda ako sa to dá a nie, ako sa to nedá. Lebo už som ikskrát počula od predstaviteľov policajného prezídia, že 1,5 metra sa u nás nedá. Všade inde vo svete áno, ale u nás nie. Povedia, že nemáme dosť široké cesty. Tak nech páni zdvihnú svoje urodzené zadky a idú sa pozrieť do zahraničia. Napríklad v Bruseli majú oveľa užšie vozovky a dokázali sa s tým vysporiadať. Majú bežne cestu, ktorá je užšia ako napríklad Ulica 29 augusta v Bratislave, pri ktorej sa práve nachádzame. Na obidvoch stranách parkujú autá, na oboch stranách vystriekajú pruhy pre cyklistov. Máte pocit, že z toho vznikla jednosmerka, ale nie je to pravda. Je to jeden pruh, ktorý ostal pre autá a ráta sa s tým, že si dajú prednosť a nebudú liezť do pruhu pre cyklistu. Auto zabrzdí, počká, kým prejde cyklista, dá prednosť druhému autu a až potom vyštartuje. Čudovali by ste sa, no zažívam tam neuveriteľné situácie, keď mám pocit, že to nemôže fungovať. No funguje to práve vďaka tolerancii ľudí.

Lucia Nicholsonová o petícii:

A to nebude u nás práve problém? Nemajú policajti pravdu? Ak máte bicykel obísť s odstupom 1,5 metra, už musíte ísť do protismeru. Na malom aute ho môžete bezpečne obísť vo vašom pruhu vo vzdialenosti dajme tomu 1,3 metra, no už by ste porušili zákon... Neblokovala by sa pri dodržaní zákona doprava?

Absolútne nie. Je to o vzájomnej tolerancii. Aj v Bruseli prišla najprv zmena zákona a až potom sa ľudia naučili byť tolerantní. Pretože akceptovali zákon. Počúvam ešte aj argument, že to nebude fungovať, lebo ako to budú merať? A tak sa pýtam, ako merajú na diaľnici povinné rozostupy medzi autami? Petícia vznikla preto, že keď ideme na bicykloch, tak nás vodiči obiehajú vo vzdialenosti 10 centimetrov. Doslova, nepreháňam. Idem po rovine v priemere rýchlosťou 33 km/h a keď vás vtedy natesno obieha kamión aj s jeho odstredivou silou, sú to hrozné situácie. Neočakávam, že to bude niekto presne merať, ale keď nás potom začnú obiehať aspoň na vzdialenosť 1,20, bude to oveľa lepšie ako to, čo cyklisti aktuálne zažívajú na slovenských cestách.

Takže zmena zákona pomôže?

Jednoznačne, takto to bolo v ostatných krajinách. Samozrejme, zmenu zákona sprevádzala kampaň. V Taliansku to bolo úplne famózne. Kamaráti, ktorí tam žijí, mi poslali fotky. Bicykle mali po bokoch šípky dlhé 1,5 metra, autobusy mali na sebe veľké pútače, že bezpečne obiehajú cyklistu. Ale začať musíme zmenou zákona. Ľudia nezačnú konať sami od seba, hoci by to bolo krásne.

Zdroj: ms

​U nás sa ale dopravné predpisy často porušujú a platí to často najmä o cyklistoch. Možno ich niektorí ani nepoznajú, nevedia, že podľa zákona sa majú držať pri okraji vpravo a idú stredom. Ale niektorí to robia vedome. Ako som zachytil v ich diskusiách, aj zo strachu, aby ich vodiči natesno neobiehali, ale niektorí vyslovene z antipatie voči autám. Nie je to aj nastavením spoločnosti, taká nevraživosť medzi ľuďmi? 

Áno, je to pravda, mnohí cyklisti porušujú pravidlá. Často to robia zo strachu, keď napríklad jazdia po chodníku, čo je neprijateľné. Určite je to aj tým, že sme spoločnosť, ktorá sa priam špecializuje na obchádzanie pravidiel a zákonov. Žiaľ, vymožiteľnosť práva je na Slovensku taká, aká je.  Ale to práve riešime v petícii, nehovoríme iba o 1,5 metri, hoci to je najzaujímavejší bod. Hovoríme o tom, aby sa zvýšila vymožiteľnosť práva na slovenských cestách. To sa týka najmä dodržiavania rýchlosti. Medzinárodné štúdie zistili, že faktor číslo jeden, ktorý rozhoduje o tom, či cyklista prežije alebo nie kolíziu s autom, je rýchlosť. Samozrejme, že prezídium policajného zboru sa bráni, aby jej určovanie nedostal do gescie niekto iný, lebo takto majú prakticky monopol na výber pokút. A s nimi rátajú vo svojom rozpočte. Keby tam boli automatizované merače, ktoré narábajú s objektívnou zodpovednosťou, nikto sa s vami nebaví, nikto sa nespýta, že koľko dáte bez bločku. Jasné, že policajti o toto postavenie nechcú prísť, ale musia o to prísť. Vo všetkých normálnych európskych krajinách funguje automatizované meranie rýchlosti. Viete, keď niekto prekročí rýchlosť o 10 km na diaľnici, väčšinou sa nič nestane. Ale keď sa tak deje v meste, pri frekventovaných úsekoch, už to môže mať fatálne následky a práve v tých bodoch policajtov nemáme. Práve toto chceme zmeniť. Presadiť viac automatizovaných meračov a ešte dosiahnuť, aby o obmedzovaní rýchlosti rozhodovali tí, ktorí majú cestu v správe, teda mestá a obce, starostovia a primátori. Keď si spomeniete na prípad cyklistu Andreja Babiča (cyklista a deaflympionik, ktorý v máji neprežil kolíziu s autom pri obci Lemešany - pozn. red.), ktorého zabil bezohľadný vodič, tak tam starosta obce medializoval, že ikskrát žiadal dopravný inšpektorát, aby tam znížili maximálnu povolenú rýchlosť. Ani raz sa tak nestalo, nepovolili to. A toto namietame v petícii. Monopol dopravných inšpektorátov sa musí skončiť. Ste napríklad starostom a poznáte v obci kritický úsek, kde zabilo dvoch školákov, obrátite sa na dopravný inšpektorát so žiadosťou o zníženie povolenej rýchlosti a najčastejšie vám odpíšu, že by to narušilo plynulosť cestnej premávky. Akoby im bolo jedno, že tam umierajú ľudia. Nejaký úradník z dopravného inšpektorátu vám odpíše takúto blbosť, lebo inak by sa tí policajti museli postaviť zo svojich zadkov a ísť to riešiť. Preto monopol inšpektorátu nie je správny. Ak ste starosta a príde vám takáto odpoveď z dopravného inšpektorátu, neexistuje inštitúcia, na ktorú by ste sa mohli odvolať. To je choré a upozorňujú na to aj starostovia obcí a miest. Nemáme iba podporu cyklistov, ale aj celej únie miest a obcí.

A myslíte si, že sa zmena zákona naozaj prijme? Ste bývalá poslankyňa a zrejme ste ešte v kontakte s bývalými kolegami...

Nie som s nimi v kontakte a už v roku 2017 som neúspešne chcela riešiť takúto zmenu zákona. Poznám presne ten výkvet, ktorý sedí v národnej rade a nemám veľké očakávania. Ale toto budú vládne návrhy zákonov a keď sa k tomu nepostavia ministri čelom, budeme pokračovať v ešte väčších akciách.

V akých?

Nechcem predbiehať, ale určite nepovolíme.

Bude to niečo v takom štýle, ako sa deje teraz v Bratislave? 

Určite nie. Nie sme žiadni antivaxeri a bezrúškoví hejslováci. Ale toto bude posledná vec v politike, ktorú dotiahnem do konca.

Nie je skôr cestou, aby ste to skúsili presadiť cez bývaých kolegov ako poslanecký návrh?

Nie.

Prečo?

Takéto iniciatívy sa objavili napríklad od pani poslankyne Tabak či Rada Slobodu z SaS. Vytrhli z toho iba hrozienko, teda 1,5 metra, čo je veľmi nezodpovedné a aj som im to povedala. Keby to presadili, vôbec to nerieši komplexne problematiku. Je to vytrhnuté z kontextu, nič zásadné by sa nezmenilo a príslušní ministri by si umyli ruky, že problém je vyriešený.

Ale poslaneckým návrhom by ste mohli presadiť aj všetky štyri body petície...

Nie. Ide o zmeny, ktoré sa týkajú viacerých zákonov, musí byť pri tom súčinnosť ministerstiev, veľa vecí sa totiž medzi nimi prekrýva. Na to naozaj potrebujete aparát úradníkov a nie je dobré obchádzať aj pripomienkové konanie. Je najjednoduchšie vytrhnúť z kontextu a populisticky presadzovať jednu vec, o nič iné tým poslancom nešlo. Prezídiom policajného zboru sa nechali odbiť hneď na prvom stretnutí. Takto sa my k tomu  určite nepostavíme. 

Povedali ste, že je to posledná vec, ktorú v politike presadíte. Teda končíte?

Končím. Veď som aj ohlásila, že v domácej politike končím.

Aj v regionálnej? Boli ste poslankyňou za Staré Mesto...

To neviem. Ale pravdepodobne nepôjdem do najbližších komunálnych volieb, lebo sa mi to prekrýva s mandátom v Európskom parlamente.

A keby vás niekto volal do veľkej politiky?

Nevidím v nej lídra, za ktorým by som chcela ísť. Nevidím osobnosť, ktorá by dokázala rozatomizovanú slovenskú spoločnosť spojiť. Nevidím nikoho odvážneho, kto by nebol politickým populistom. Rozprávajú ľuďom iba to, čo chcú počuť. Jediný, kto tam má odvahu a to preto, že nie je politik, ale odborník, je minister zdravotníctva Lengvarský. Veľmi ma prekvapil. Nie je politik a nepotrebuje počítať politické body.

Nemôže tej petícii uškodiť, že ste za ňou vy?

Nemyslím si. Už pred petíciou som ohlásila koniec v politike a na slovenskej politickej scéne už nie som aktívna. Nerobím to preto, aby som sa zviditeľnila. Ja som odjakživa cyklistka, môj dedo bol cyklista, pretekal s Ružičkom (Vlastimil Ružička, pôvodne Růžička bol slovenský cyklista českého pôvodu, člen víťazného družstva na Pretekoch mieru v rokoch 1950, 1951, 1953, 1954 a 1957 - pozn. red.) na klopených dráhach a odmalička ma do toho zasväcoval. Už v 12-tich som mala favorita s baranmi, čo nemal vtedy nikto. Odkedy sa pamätám, som na bicykli, je to moje hobby, ktoré milujem. Prebrázdila som Slovensko a chodím aj do zahraničia a môžem to porovnávať. Chodím do Talianska, na Mallorku, o Belgicku ani nehovorím. Je úžasné, ako sa vedia správať k cyklistovi. Nech mi nikto nehovorí, že ak sa dá správať inak k cyklistovi v ostatných krajinách EÚ, tak u nás sa to nedá.

Na nás Slovákoch  je zaujímavé, že v zahraničí tiež dodržujeme predpisy...

A musíme sa to naučiť aj doma. Poviem vám príklad. Išla som pešo z Eurovey a zrazu počujem zvonček. Obzriem sa a za mnou slečna na bicykli na chodníku. Zastavila som ju a hovorím, slečna, cyklista nepatrí na chodník, je to v rozpore so zákonom. Ona reagovala, ja viem, pani Nicholsonová, ja som aj podpísala vašu petíciu, ale bojím sa o svoju bezpečnosť. Tak som jej vysvetlila, že si to vážim, ale nemôžeme ustupovať tým, ktorí nás vytláčajú z ciest a kričia, že cyklista na cestu nepatrí. Pretože to je hlúposť. Umožňuje nám to zákon. Aj ja sa bojím o svoju bezpečnosť a každýkrát, keď ideme s manželom na bicykel, v duchu sa modlím, nech to dopadne dobre. Ale ako cyklisti sme na ceste v práve, ak jazdíme podľa predpisov. Viem, že aj mnohí cyklisti ich porušujú a aj tam sa musí zvýšiť vymožiteľnosť práva. Začať treba s tým, že cyklista naozaj nepatrí na chodník. Patrí na cestu, či sa to niektorým vodičom páči alebo nie. 

A ako bicyklujete s deťmi?

Najmladší Kubo má päť rokov a keď ideme na bicykle v Belgicku, cítim sa úplne bezpečne.

Tam idete po ceste?

Po ceste. 

A v Bratislave?

No v Bratislave si to s ním nedovolím, v Bratislave s nami ešte nebol. Iba ho doveziem na hrádzu autom a ideme odtiaľ.

Koľko času trávite na bicykli? Koľko z toho je v Bratislave?

Podľa toho, aký je rok. Boli roky, keď som najazdila cez 5-tisíc kilometrov. Kedysi som robila triatlon a bola skoro stále na bicykli a jazdila som aj s dieťaťom v sedačke. Tento rok je to slabšie, viac behám. Veľa bicyklujeme pri Štiavnici, kde máme chalupu, no tam sa vyslovene bojím. Napríklad som ešte nezažila takých agresívnych šoférov, ako sú v okolí Krupiny alebo Žiliny, je to sila.

Sú vodiči v Bratislave tolerantnejší?

Áno, povedala by som, že v Bratislave sa to  zlepšuje. Napriek tomu, že v Belgicku sa na cestách cítim bezpečnejšie, krajina sa nedá porovnať s krásou, akú máme na Slovensku. Sme v kontakte s jedným bývalým cyklistom v Belgicku, ktorý má vlastnú značku cestných bicyklov. Organizuje pre skupinu asi 40 ľudí, ktorých vozí po Európe, cykloturistiku. Chceli by sme, aby prišli do Banskej Štiavnice. Najprv sa pýtal na kvalitu ciest, tá dnes už nie je najhoršia. No ale pýtal sa aj na bezpečnosť a to už sme museli priznať farbu, že je to zlé. Ale zas mu vravíme, že výhľady ako na Slovensku nezažijete nikde, je to nádherné. Zo Slovenska by sme mohli urobiť veľmi navštevované miesto pre cykloturistiku, ale to by sa musel zmeniť postoj vodičov k cyklistom. A  potom tie naše služby, tie sú čistá katastrofa.

Spomínali ste, že váš známy má vlastnú značku bicyklov a že je to vaše hobby. Bicykel si môžem kúpiť za 100 eur, ale aj za tisíce. Ako je to u vás?

Vec si musím zaslúžiť. Môj prvý cestný bicykel (keď nerátam staré favority s pákovým prehadzovaním od deda), ktorý som si kúpila cca pred ôsmimi rokmi, bol hliníkový. Bol to strašne zlý bicykel. Stál 800 eur. Vtedy už som bola poslankyňa a platila som ho na dve splátky. Nemala som dobre odmeranú geometriu, ani dobre urobený posed a mal strašne zlé sedadlo. Išli sme s manželom na cestu okolo Slovenska a odtrpela som si to. Vtedy sme urobili 1250 kilometrov za týždeň, 11000 výškových metrov. Potom som si kúpila Trek, ale tiež som urobila chybu. V obchode ma nahovorili, že M-kový rám je pre mňa dobrý, čo nebola pravda, potrebujem S-kový. Stál okolo 1100 eur. Teraz prvýkrát mám taký vážnejší bicykel, stál asi 3300 eur. Je to Specialized, S-kový rám. Mám vymeraný posed, perfektne urobenú geometriu, perfektné sedadlo a naozaj si jazdu užívam. Keby som chcela, mohla by som si kúpiť hocijaký bicykel, ale podľa mňa je to trápne. Pozorujem na niektorých Slovákoch, ako sa predvádzajú značkami, brandizmus je náš národný šport. Ja to považujem za malomestské. Niekto len začína s bicyklovaním a už musí mať desaťtisícové Pinarello a pritom ani nevie, ako prehadzovať a používať kotúčové brzdy. Poznám cyklistov, ktorí majú špičkové stroje za 8-10-tisíc eur a chodia s nimi iba na hrádzu, ktorá je fakticky predvádzacie mólo a na kopcoch v ťažkých výšľapoch ich nestretnete. Ale podobne to je dnes aj s bežcami. Dnes sa nestačím čudovať, aké majú ľudia tenisky, špičkové oblečenie. Keď som pred rokmi behávala, mala som obyčajné lacné asicsy, dôležité bolo, že pružili. Hodinky som mala detské fialové digitálky, ktorými som si merala čas. Ani som nesnívala, že by som mala hodinky, ktoré merajú pulz. Mala som jedny trenky ušité z kanadskej vlajky, ktoré mi daroval Tom Nicholson.  A behávala som vtedy 33 kilometrov denne. 

To sa vám nezosypal organiznus?

Zosypala som sa. Nebol to kolaps, ale mala som kožné problémy a problémy s imunitou, na nohách som nemala ani jeden necht. Telo mi vypovedalo službu, nemala som žiadny podkožný tuk. Ale aby som sa vrátila k téme, teraz by som si mohla kúpiť akýkoľvek drahý bicykel, ale si ho nezaslúžim. Ešte nie som v tej kategórii cyklistov, aby som si zaslúžila bicykel napríklad za 5-tisíc. Ešte nie. A možno ani nebudem. 

Od roku 2018 je primátorom Matúš Vallo, ktorý je vnímaný ako procyklistický. Cítite nejakú zmenu?

Cítim zmenu v tom, že vodiči ako keby začínali byť tolerantnejší, ale to je nezávislé od neho. On je vnímaný ako procyklistický tým, že dobudováva cyklochodníky. To je fajn. Aj keď ja ich veľmi nevnímam, lebo my jazdíme dlhé trasy a tie cyklochodníky zatiaľ vedú odnikadiaľ nikam, tak mi to pripadá. My chodíme veľa do Karpát po Poľskej, Karadžičovej, Legionárskej, a napríklad na Karadžičovej teraz vytvorili pruh pre busy zdieľaný s cyklistami. To je rozumné riešenie, takto to funguje aj v Bruseli. 

Nie je to zas na úkor vodičov áut? Išiel som tadiaľ autom, BUS pruh vpravo bol úplne prázdny, ani jeden cyklista, ani jeden autobus. No autom som neprešiel na križovatke so Záhradníckou na prvú zelenú, lebo sme stáli za sebou v ľavom pruhu, preradiť sa môžete až pred križovatkou...

V tomto vám neviem dať odpoveď. Mám vodičák, ale prestala som šoférovať. Šoférujem iba, keď ideme na chalupu a dlhé vzdialenosti a výnimočne, keď musím. Keď sme na Slovensku, využívam okrem bicykla taxíky. Nemám potom problém s parkovaním. A navyše v Bruseli je povolená maximálna rýchlosť 30 km/h, tam sa cítim bezpečne, či šoférujem, idem na bicykli alebo pešo. Tu sa tak necítim.

Keď som s vami pred časom hovoril, vraveli ste, že najhoršími úsekmi pre cyklistov sú Račianska, Šancová... Zmenilo sa niečo?

Práve na Račianskej sme mali nedávno kolíziu so šoférom, vracali sme sa od Peknej cesty. Išli sme úplne pri krajnici a medzi nás a auto v ďalšom pruhu sa natlačil vodič tak, že manžela zachytil spätným zrkadlom a vznikla z toho škaredá kolízia. Manžel je dobrý cyklista, dupol na to a dohonil ho. Došlo k výmene názorov, ale nebolo to nič platné. Takže Račianska je asi stále rovnako zlá.

Vy nikdy neporušujete predpisy? Nikdy nejazdíte po chodníku?

Nikdy! 

Zdroj: FB Lucia Nicholsonová

​Zastanete aj pred priechodom pre chodcov? Ja ako vodič vždy púšťam chodcov na priechode a bežne pomedzi nich preletí cyklista...

Vždy s bicyklom zastanem. Môj manžel je na to strašne háklivý. Mne sa deti až smejú, ako dodržujem predpisy. Ako chodec na akomkoľvek priechode zastavím a čakám na zelenú. Aj na kratučkom priechode aký je napríklad na Poľnej ulici. Všetci chodci ma predchádzajú a prechádzajú na červenú a ja stojím a stojím a čakám na zelenú. Deti sa za mňa až hanbia, že sa správam ako zabrzdená, lebo tam stojím a čakám, až príde zelená. Mnoho ľudí si možno povie, že som zabrzdená, ale ja na červenú z princípu neprejdem. Nebudem iným kázať niečo, čo sama porušujem.

(ms)