Kondičný tréner Jakub: Z čoho mám teraz žiť? Nemám absolútne žiadny príjem a situácia sa nezlepšuje

Zdroj: Instagram/ jakub.kubis.coach

Tridsaťročný Jakub pracuje niekoľko rokov ako kondičný tréner v jednom z fitnesscentier v Tower 115 v novom centre Bratislavy. V rozhovore nám porozprával, ako mu pandémia zasiahla do života, ako dlho už nemôže pracovať, čo mu pomáha zvládať túto situáciu a či vidí svetlo na konci tunela..

Ako vyzerá život osobného trénera v týchto časoch v období pandémie a lockdownu?

Je to taký smutný príbeh, v podstate sa z pohľadu trénera nedá robiť nič, maximálne trénovať vonku, čo je nie úplne komfortné v zimnom období. Prípadne je možnosť online tréningov, čo takisto nie je pre každého a nie každý s tým súhlasí. Je to skľučujúca situácia, z ktorej sa momentálne nedá dostať, vsetko je maximálne obmedzené a zostáva len čakať. Nikto však nevie dokedy ešte, čo je celkom neistota a tá nie je príjemná.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Jakub Kubiš (@jakub.kubis.coach)

Ako zvládaš tieto dni, ako sa snažíš zamestnať myseľ, aby si sa nenudil?

Ja ich zvládam dobre, celý deň mám vyplnený a snažím sa vyťažiť maximum hlavne pre seba. Každý deň vykonávam nejakú športovú aktivitu, hlavne jazdím veľa na cyklistickom trenažéri a behávam, za týždeň trénujem okolo 15 hodín. Mal som veľké plány vo svojej začínajúcej triatlonovej kariére, ale zavreté bazény môj štart asi posunuli. Ďalej veľa čítam knihy, dokončil som dve výskumné práce z hokejovej témy.

Teraz pravidelný príjem nemáš. Aké sú tvoje životné náklady, zvládaš platiť tvoje bežné poplatky, bývanie a tak ďalej?

Teraz nemám absolútne žiaden príjem, optimalizoval som náklady, ktoré sa dali, ale sú veci, ktoré musiím platiť stále a nejde ich odložiť.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Jakub Kubiš (@jakub.kubis.coach)

Máš vo svojom okolí kolegov, ktorí si museli nájsť inú prácu?

Áno, poznám aj pripady, že momentálne majú dočasnú prácu. Ale možnosti sú  obmedzené, su aj takí, ktorí by chceli, ale prácu nemajú.

Ako dlho už nemôžeš vykonávať tvoju prácu?

Ja už si to radšej ani nepočítam, ale bude to niečo okolo šesť mesiacov. Tretíkrát som musel prerušiť činnosť. Je to veľmi náročné aj psychicky aj manažérsky, zvládnuť vždy po pauze úvod, takisto ľudia sú neistí, nevedia, čo bude, nemajú garantovanú istotu, mnohí si kúpia permanentky, potom sa to znova preruší, potom sa znova začne a znova preruší a je to taký kruh, ktorý sa nezlepšuje. Vzniká chaos a niekedy neviem odpovedať ani na základné otázky.

Aký je priemerný príjem trénera v Bratislave, dá sa to paušalizovať?

Nedá sa to paušalizovať, každý tréner si inak hodnotí svoju prácu. Ale svoju prácu trénera považujem za privilégium, hodnotu, nejde iba o príjem, pretože práca s ľudmi je zaujímavá, kreatívna a zábavná. Nie je nič krajšie, ako niekomu pomôcť na jeho ceste, inšpirovať ho a vidieť, ako sa z neho stáva postupom času lepší, sebavedomejší, a výkonnejší človek a mať v sebe pocit, že som niekomu pomohol, je na nezaplatenie. Častokrát sa vzťah tréner - klient mení na priateľstvo, v ktorom panuje veľká dôvera, a tak je to správne, klient musí dôverovať svojmu trénerovi a tréner zverencovi. U mňa to nefunguje tak, že prejde 60 minút, mám zaplatené a tým to skončilo. Zaujímam sa o ich život, o ich zážitky a aj podľa toho sa musím ako tréner vedieť správať na tréningu, keď ma niekto dobrý deň, je zabava a, naopak, keď je z niečoho unavený, negatívny, chcem ho povzbudiť. Veľakrát spolu mimo tréningov ideme napríklad hrať tenis, na bicykel, na túru alebo len tak na kávu. Sú to moji priatelia a ďakujem za to, že som ešte v živote nemusel inak pracovať, pretože toto je zábava, ktorá ma napĺňa štastím a radosťou.

Čo by mal podľa teba robiť štát, kde vnímaš slabé stránky týchto opatrení pre tvoj segment, v ktorom pôsobíš?

Skôr by som povedal, že nerobí nič. Ja napríklad na prvú pomoc plus čakám od októbra, teraz je koniec januára a mňa ešte nikto nekontaktoval. Chcel by som sa opýtať kompetentných, z čoho mám žiť, veď ja som neprestal pracovať, lebo sa mi nechce, ale mne zakázali pracovať, a to je rozdiel.

Ty si aj bývalý hokejový hráč, myslíš si, že talentované dieťa na Slovensku z chudobnej rodiny dnes môže hrať hokej?

Samozrejme, môže, ale má to ťažké, keď si spočítame náklady na výstroj- hokejky, turnaje, klubové poplatky v neposlednom rade odvoz a dovoz dieťaťa na tréning, tak mám obavu, že to je takmer nemožné a obdivujem každého rodiča, čo to dokáže zvládnuť. Problém je potom to, že hokej nehrajú najtalentovanejší, ale takí, ktorí majú na to financie a môžu si to dovoliť. A výsledok už všetci poznáme. Ale problém nie je v deťoch  či rodičoch, ale v celkovom nastavení a systéme.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Jakub Kubiš (@jakub.kubis.coach)

Keďže si si už život za hranicami vyskúšal, nezačal si si plánovať budúcnosť inak? Nerozmýšľal si nad zmenou, že odídeš opäť do zahraničia napríklad?

Niekedy mám také chúťky, keď vidím, ako funguje Slovensko a ako funguje vyspelý štát. Ale rodina priatelia, to nenahradíš ničím.

Myslíš si, že Bratislava je dobré miesto na život?

Milujem Bratislavu, je to skvelé mesto na život, v podstate je tu veľa možností na šport a zábavu. Veľakrát sa pristihnem, keď behám alebo bicyklujem na hrádzi, ako obdivujem ľudí, keď športujú a snažia sa niečo pre seba urobiť, je to skvelé a má to svoje čaro.

Čo v rámci športovísk a športovania by si v meste vyzdvihol, a kde vidíš slabé stránky? Čo v meste v tomto smere chýba?

Oceňujem progres vo výstavbe. Hrádza je výborná, mám tam už čo to najazdené:D Napríklad vyzdvihujem nový asfalt na Biely kríž pre cyklistov, čo je super, trošku by som bol kritický ku krajniciam na cestách, to je niekedy kamikadze, a preto obľubujem radšej rakúske cesty, tam takéto niečo neexistuje.

(nc)