ROZHOVOR - Archivár RTVS Milan Antonič: Teší ma, že retro relácie pozerá čoraz viac mladších divákov...

26.9.2020

Zdroj: Archív M.A.

Páčil sa vám článok?

Jeho tvár a hlas pozná asi každý, kto videl v televízii aspoň jedno vydanie relácie Retro noviny, ktorá sa na obrazovkách objavuje od roku 2003. Archivár RTVS Milan Antonič pôsobí vo verejnoprávnej inštitúcii už polstoročie a nedávno oslávil vzácne životné jubileum – 70. narodeniny. Vôbec sme nemali pochybnosti o tom, že s ním budeme mať na čo spomínať...

Nachádzame sa v priestoroch RTVS, teda bývalej STV, ktorá však v Mlynskej doline nesídlila odjakživa. Kde sa nachádzali prvé štúdia, do ktorých ste vy prvýkrát vkročili alebo si ich pamätáte?
Ako malé dieťa som vnímal československú televíziu len cez obrazovku. Pravdou je, že počas svojej existencie sa volala všelijako, napríklad Televízne štúdio Bratislava, Slovenská televízia, alebo Československá televízia v Slovenskej socialistickej republike. Ja som do Slovenskej televízie nastúpil 16. októbra 1970 a začínal som vo fonotéke, ktorá bola súčasťou archívu a ten vtedy sídlil v Starej tržnici na dnešnom Námestí Nežnej revolúcie. Šéfstvo sedelo v „Tatre“, teda budove na Námestí SNP, kde je dnes Ministerstvo kultúry či divadlo Astorka.

Jedno z televíznych štúdií sa dokonca nachádzalo aj v zbúranej židovskej synagóge na Rybnom námestí...
Áno, robili sa tu televízne inscenácie, ktoré sa dokonca vtedy ešte vysielali naživo. Už dlho predtým však synagóga nebola používaná ako náboženský objekt a jej stav už nebol bohvieaký. Bolo tam veľa dier v strope či porozbíjané okná, sídlili tam holuby, takže počas priameho prenosu sa občas stalo, že nejaký holub preletel alebo si len-tak hrkútali, prípadne niečo zhora kvaplo. Takže naši predchodcovia neboli nadšení, keď tam museli vyrábať programy. Oveľa lepšie televízne štúdio bolo na neďalekej Zochovej ulici. Išlo o prerobenú bývalú telocvičňu a ešte jedno kvalitné štúdio sa nachádzalo aj v už spomínanej Starej tržnici. Niektoré pracoviská televízie boli dokonca situované v Petržalke, v terajšom divadle Aréna, či na Sitnianskej ulici.

Aké sú vaše prvé spomienky na detstvo – v ktorej lokalite ste ho prežili?

Vyrastal som na Iskerníkovej ulici, neskôr aj na ulici Trate mládeže spolu s dvoma súrodencami a dvoma bratrancami. Všade okolo boli záhrady, ale pre malých chlapcov to bolo ideálne miesto, lebo tam rástlo veľa ovocných stromov a blízko nás bol aj starý už nepoužívaný cintorín, kde rástla vyše metrová burina, takže sme sa chodili hrávať a trávili vonku veľa času. Priznám sa, že moja spomienku na detstvo sa viaže k petržalským marhuliam, ktorých chuť, veľkosť, tvar, vôňu či farbu som mal roky zafixovanú v pamäti. A iba raz v živote sa mi stalo, že sa mi táto spomienka zhmotnila, keď sme boli s manželkou na trhovisku Miletičova a pri jednom zo stánkov som na pulte uvidel marhule, ktoré mi veľmi pripomínali tie z môjho detstva. Hneď ako som do prvej zahryzol, tak som sa akoby vrátil v čase do doby, keď ešte existovala Pečňa, čo bola vodná plocha v blízkosti Viedenskej cesty, kde sme sa chodili v lete kúpať či chytať ryby a v zime korčuľovať. Spomínam si, že hneď za pečnianskym jazerom začínalo hraničné pásmo, kde sa už nesmelo vstupovať.

Zdroj: Archív M.A.

​Rok 1959 a traja bratia Antoničovci v petržalskom parku. Milan je ten vpravo...

O čom ste snívali ako malý chlapec – čím ste chceli byť až vyrastiete?

Sníval som o všeličom možnom aj nemožnom. V roku 1956 som nastúpil do Základnej školy na Makarenkovej ulici, ktorú práve otvorili. Bola jedinečná v tom, že združovala základnú aj strednú školu, keďže mala 11 ročníkov. V našej rodine nebolo nejaké umelecké zázemie, ale mňa napríklad hudba lákala a preto ma rodičia ako prváka zapísali do hudobnej školy na Lysenkovú ulicu, kde som chodil na husličky. Vydržal som asi tri roky a celkom ma to bavilo. Keď sme sa neskôr presťahovali do mesta, tak som zmenil základnú školu a chodil som na Hlbokú, kde som mal šťastie, že som sa dostal do triedy, v ktorej fungoval estrádny krúžok. Viedla ho pani Kirchhoffová, čo bola matka mojej spolužiačky. Napokon sme sa s krúžkom dostali v rámci súťaže tvorivosti mládeže až na ústredné kolo do Prahy a skončili sme tretí v Československu. Neskôr som sa prihlásil do LŠU na literárno-dramatický odbor, ktorý som ukončil súčasne s maturitou.

A kde ste maturovali?
Prihlásil som sa na strednú všeobecno-vzdelávaciu školu na Vazovovej ulici, kde je dnes gymnázium. Bývali sme na Puškinovej, čo je ulica pri Štefánikovej, odkiaľ som to mal na Vazovovu kúsok. Mal som šťastie na fajn triedu, mojimi spolužiakmi boli napríklad Peter Dubček, Aljoša Šalgovič či Dušan Kodaj - syn známeho pána režiséra. Zmaturoval som v roku 1968 a chcel som skúsiť šťastie na Vysokej škole múzických umení, nakoľko som hral divadlo, ale príliš som neveril, že ma tam zoberú. Skôr som rátal s tým, že zo mňa raz bude učiteľ matematiky alebo fyziky a bol som pripravený vyštudovať Pedagogický inštitút v Trnave. Napokon ma však vzali na herectvo, ale po dvoch ročníkoch som bol nútený štúdium opustiť, nakoľko som sa zúčastnil študentského štrajku a moja fotografia sa objavila v novinách. V začiatkoch normalizácie to bol jeden z dôvodov, prečo som nemohol pokračovať v štúdiu. Ešte sa mi však ako druhákovi podarilo účinkovať v predstavení divadla Malá scéna v hre Všetko v záhrade, kde si ma vyžiadal režisér Pavol Haspra. Ten ma potreboval ako alternáciu k Dušanovi Kaprálikovi a dekan Viliam Záborský mi udelil výnimku, pretože v divadle vo väčších postavách mohli poslucháči VŠMU účinkovať až od tretieho ročníka.

Čo bolo s vami ďalej?
Tiež som o tom veľa rozmýšľal a najviac ma lákala televízia, ktorý bola už vtedy celospoločenským fenoménom a ponúkala veľa možností. Rozhodol som sa v nej zamestnať. Moja predstava bola pozícia asistenta režiséra, čo sa nepodarilo, ale pracovnú pozíciu mi napokon ponúkol úžasný človek Ferdinand Brehovský, ktorý šéfoval oddeleniu archívu a dokumentácie. Začlenil ma do fonotéky, kde som mal na starosti fond gramofónových platní. Nebol som tam však dlho, pretože ma čakala vojenčina. Rátal som s tým, že v roku 1971 narukujem, ale o tom kam, rozhodol opäť môj anjel strážny. Poslal mi do cesty priateľku z detstva, s ktorou som navštevoval ĽŠU a tá pôsobila ako civilný zamestnanec vo Vojenskom umeleckom súbore, ktorý sídlil v Hurbanových kasárňach oproti Alžbetke. Zaviedla ma tam, vybehla hore a za chvíľu ma zavolali do kancelárie pred vedenie VUS-u, kde sedel jeho náčelník, hlavný dramaturg Štefan Ladižinský, režisér Peter Oravec a umelecký šéf Milan Novák. Nechali ma niečo zarecitovať, prečítať ukážku z Pravdy, prejsť sa po miestnosti a celé to netrvalo dlhšie než minútu. O tri dni mi prišiel domov povolávací rozkaz, aby som nastúpil do VUS-u ako herec – konferencier. Nasledujúce dva roky som tu strávil v druhom súbore, čo bola malá estrádna skupina s hudobníkmi, hercami a spevákmi. Aj do našej tvorby však zasiahla normalizácia a v druhom roku mojej služby namiesto estrád sme museli pre vojakov v kasárňach produkovať inscenované pásma partizánskej poézie.

Po vojenčine ste sa vrátili do telky?
Veď ja som z televízie neodišiel. Nastúpil som po vojne späť do archívu v Starej tržnici a začal pracovať ako včelička. Nemali sme samostatnú kanceláriu, len pracovné stoly uprostred fonotéky. Keď som v roku 1977 dokončil katalóg stereo platní v listinnej forme, tak sme sa so šéfom rozprávali o tom ako vidím svoju perspektívu. Nakoľko vtedy začal vo svete rozmach výpočtovej techniky, tak som mu naznačil, že tu niekde by som videl svoje uplatnenie a budúcnosť. Urobil zo mňa svojho zástupcu a mojou hlavnou úlohou bolo vymyslieť ako by sa dal napojiť náš archív na počítač. Začal som sa tomu intenzívne venovať a dopadlo to nad očakávanie úspešne, nakoľko sme spolu s kolegami z oddelenia výpočtovej techniky navrhli a napokon aj zrealizovali projekt, ktorý je funkčný prakticky do dneška. Zmenili sa "plechy" počítačov, ale pôvodné myšlienkové jadro softvéru funguje doteraz. Zadefinovali sme v oblasti programu prvý celotelevízny informačný systém.

Dovtedy to ako fungovalo?
Od roku 1956, kedy začalo vysielať Televízne štúdio Bratislava, to fungovalo tak, že všetko, čo jednotlivé organizačné zložky vytvorili, si uchovávali u seba, vrátane dokončených relácií. Tie sa vyrábali na film. Inscenácie a ostatné relácie, ktoré sa vysielali naživo sa vtedy ešte nezaznamenávali, pretože sa nemali ako. Jedine ak v podobe fotografií či scenárov. Až začiatkom 60-tych rokov sa objavila technológia tzv. telerecordingu, ktorá umožňovala, aby sa televízny obraz zaznamenal na 16 mm film. Zvuk sa uchovával separátne, tiež na 16 mm nosiči. Už sa s tým audiovizuálnym záznamom v tejto podobe dalo manipulovať, aj keď technicky to ešte nebolo bohviečo. Ale aj vďaka tomu máme zachovaných niekoľko vzácnych televíznych materiálov z histórie.

Čím vás archív vlastne zlákal, respektíve si vás získal?
Už ako malý som mal k tomu vzťah. Bavilo ma u babky z kredenca vyťahovať rôzne staré veci a prezerať si kalendáre. A televízny archív na rozdiel od klasického, ponúka okrem písomných záznamov aj práve ten audiovizuálny materiál, ktorý má obrovskú historicko-informačnú hodnotu. Je v ňom zachytená atmosféra danej doby. Napríklad aj filmy o starej Bratislave to v sebe majú. Stačí jeden záber na predavačku pečených gaštanov pod Michalskou bránou a z diváka je opäť tínedžer, ktorý tadiaľ ide a cíti ich vôňu. Prípadne si spomenie ako za korunu päťdesiat kúpil teplé gaštany pre svoju nádejnú lásku a pri tej príležitosti sa prvýkrát letmo dotkol jej ruky, keď jej ich podal. V archíve je akési fluidum, ktoré z neho robí niečo viac, než len databázu informácií či záznamov. Keď som v roku 2003 dostal možnosť vyrábať vlastné archívne relácie, tak na naše vedenie najviac zabral argument, že sa dá pri ich výrobe využiť aj to, čo je zdanlivo nereprízovateľné. Napríklad šot zo spravodajstva, ktorý by už na druhý deň bol neaktuálny a nezaujímavý sa môže po rokoch opätovne odvysielať, ak divákovi poviem, prečo mu práve toto ponúkam a v akej súvislosti. On sa začne na to pozerať úplne inak a zbadá tam aj veci, ktoré by si pri premiére asi ani nevšimol. Zároveň má možnosť porovnávať ako čo vyzeralo kedysi a aké je to dnes.

Zdroj: Archív M.A.

Milan Antonič pri výrobe relácie Televízia za dverami s maketou areálu v Mlynskej doline...

Kto všetko má k televíznemu archívu prístup?
V súčasnosti je to pomerne jednoduchá záležitosť, nakoľko archívne informácie sú súčasťou jednotného informačného systému. Každý interný pracovník s náležitým databázovým prístupom si po zaškolení vie nájsť v našom archíve čokoľvek. Samozrejme, že archivári sú špecializovaní ľudia a tak vieme našim kolegom poradiť a pomôcť, ak potrebujú niečo nájsť pri svojej tvorbe. Navyše my sme zo zákona špecializovaným verejným archívom, takže ktokoľvek sa môže na nás obrátiť s požiadavkou na vyhľadanie nejakého materiálu či vyhotovenie kópie audio nahrávky či videozáznamu. Samozrejme, že za príslušný poplatok a ak tomu nebránia iné právne prekážky. V televízii je množstvo audiovizuálneho záznamu, ale okrem iného aj literárny archív. Zachovávame scenáre, námety či zmluvy. A časť archívu slúži aj ako klasický podnikový archív. Televízna časť Archívu RTVS je po celom areáli v Mlynskej Doline. V minulosti býval na dôležité výroby nasadený aj fotograf, ktorý mal za úlohu nielen zdokumentovať priebeh nakrúcania, ale zároveň urobiť reprezentatívne fotky, ktoré potom slúžili na propagáciu daného diela. Takže máme aj množstvo fotografií a diapozitívov. A na internetovej stránke RTVS si môžu staré programy z archívu púšťať aj samotní diváci. Nie sú tam však všetky, lebo pri viacerých ešte neboli vysporiadané autorské práva, ale aj to sa priebežne rieši súbežne s postupnou digitalizáciou celého fondu. To je však beh na riadne dlhej trati.

Ozaj a vy ste akým divákom – čo si si v televízii najradšej pozriete?
Súčasné možnosti televízneho vysielania sú také široké, že ich človek musí podrobiť veľmi prísnemu výberu. Ak sa už rozhodnem niečo pozerať, tak nech to stojí za to. Čím som starší, tým som kritickejší a to hlavne voči programom môjho materského podniku, hoci komerčné televízie produkujú aj relácie, ktoré sú po obsahovej stránke či tematicky vyslovené strašné. Keď vznikla televízia, tak si dala do vienka jednu dôležitú vec, ktorú sa našťastie podarilo naplniť a tou je výchova diváka. Má vplyv na jeho vkus i vnútornú kultúru. Veď si len predstavte, akú moc mali kedysi rozhlas a televízia. Boli často jedinými médiami, ktoré sa dostali aj do tej najzabudnutejšej dedinky. A zrazu aj osemdesiatročná babička z lazov, ktorá by asi nemala šancu prísť si do Bratislavy pozrieť v SND nejaké predstavenie stlačila gombík a zrazu uvidela sedem národných umelcov na jednej scéne priamo vo svojej obývačke. Televízia jej ponúkla v rôznych cykloch svetovú literatúru či slovenskú klasiku. Dramaturgovia presne vedeli, čo a ako majú robiť a vždy do tých inscenácií angažovali najlepších domácich hercov. Takže v súčasnosti pozerám najmä tie neopakovateľné veci ako napríklad prenosy z cyklistických pretekov Tour de France a najradšej vtedy, keď zo všetkých síl bojuje Peter Sagan, lebo nie je nič potešujúce, keď vidíte ako sa športovci, napríklad futbalisti na trávniku trápia. Spravodajstvo samozrejme tiež sledujem, lebo chcem byť informovaný o tom, čo sa deje. Aj pri ňom však treba dobre zvážiť, ktorú stanicu si zvolíte. Ja uprednostňujem Správy RTVS, lebo viem, že v nich sa nedostane do vysielania žiadna informácia, ktorá by nebola overená. A ak mám nejaký voľný čas, tak si v programovom týždenníku vyberiem niečo z hranej tvorby, teda nejaký pekný film alebo súčasnú tvorbu, prípadne niečo, čo chcem vidieť z čisto profesionálneho záujmu,. Nedá sa však povedať, že by som v kuse sedel pred televízorom.

Zdroj: Archív M.A.

S manželkou Martou a vnukom Samkom pri prechádzke pred Bratislavským hradom...

Čo hovoríte na ľudí, ktorí telku doma nemajú, respektíve ju odmietajú pozerať?
Chápem, že im v televízii niektoré veci prekážajú, ale asi nie je úplne optimálne sa úplne odrezať od tohto zdroja informácií. Predpokladám, že televízor nahradili počítačom, kde si nájdu to, čo potrebujú, prípadne si pustia niečo aj z televízneho vysielania. Pretože v opačnom prípad hrozí nebezpečenstvo, že narazia na sociálnych sieťach na správy, ktorá sa tvária dôveryhodne, ale zďaleka nie sú. Treba ich s niečím porovnávať. Počul som, že niektorí rodičia nechcú televíziu zapínať deťom, aby ich vraj nepokazila, čo tiež nie je optimálne, pretože stačí dobrá selekcia programu, aby nemuseli mať obavy. Napríklad na jar, keď sa začala koronakríza a zatvorili školy, tak veľa detí zostalo odkázaných na televíziu a tá naša na to našťastie pomerne dobre zareagovala, pričom cielene vysielala edukatívne a výchovné programy, ktoré mohli aspoň čiastočne nahradiť klasické vyučovanie.

Poďme k vašej relácii Retro noviny – ako dobre poznáte svojho diváka?
Pôvodný cieľový divák mal byť v strednom veku, prípadne starší, ale napodiv si cestu k retro reláciám našiel aj mladý divák. Možno to zo začiatku berie ako zdroj zábavy – pozrieť si, ako sa kedysi ľudia obliekali či česali, ale zároveň začína porovnávať a objavovať veci, ktoré neboli dopovedané v tom pôvodnom materiály. Možno občas dospeje k uspokojeniu, že teraz sa nám žije lepšie ako kedysi, ale na druhej strane si možno položí otázku, že prečo by niečo z minulosti nemohlo fungovať ešte aj dnes? Ochrana životného prostredia bola aktuálna vždy. Zbierali sme starý papier, železný šrot, chodievali sme na zemiakové brigády. A na mieste je otázka, prečo by súčasná mládež nemohla absolvovať niečo podobné? Zoznámiť sa s ťažkou prácou a zistiť, že potraviny sú vzácne a proces, akým ich získavame, je dosť náročný a namáhavý. Veď možno by potom menej dochádzalo k situáciám, keď vyhodíme do koša celú kopu hranoliek, len preto, že nám práve nechutia. Bohužiaľ sa v modernej dobe správame takto nielen k potravinám, ale aj oblečeniu či elektrospotrebičom.

Aj vás niekedy prekvapí, čo všetko sa natočilo, odvysielalo a stále sa nájde v archíve - čo napríklad aj vás zaskočilo?
Občas človeka niečo naozaj prekvapí a poteší a to už len z toho dôvodu, že sa to vôbec zachovalo. Existovala na Novej scéne v roku 1968 inscenácia Fidlikant na streche v hlavných úlohách s Jozefom Kronerom a Gizelou Veclovou. Išlo o nádherné predstavenie. Bol som ako archivár presvedčený, že záznam z neho neexistuje, lebo sa titul po normalizácii dostal na čiernu listinu a technológia televízneho videozáznamu bola u nás v plienkach. A potom sme asi pred štyrmi rokmi našli kompletný záznam. Pôvodne sa mal zmazať, ale sa to urobilo len papierovo a videopásy zostali zachované, čo aj mňa nesmierne potešilo.

Z čoho máte ako archivár najväčšie obavy?
Zo zákona by sme mali uchovať takmer všetko, čo sa dostane do éteru, teda ten výsledný zostrih, aj keď niekedy má ďaleko väčšiu cenu surový materiál. Tento problém bude musieť riešiť asi aj ďalšia generácia archivárov, pretože hoci súčasné technológie umožňujú sústrediť obrovské množstvá dát, tak problémom je ako ich selektovať, aby sa v nich dalo dobre orientovať nielen v súčasnosti, ale napríklad aj o 30 rokov. Technologické zabezpečenie je tiež problém. Vyvíja sa to tak rýchlo, že treba byť nesmierne opatrný a neustále robiť kópie kópií, nakoľko aj digitálne súbory starnú a jedného dňa sa môže stať, že ich už proste neotvoríte. Pretože aj oni musia byť uložené na nejakom fyzickom nosiči a ten tiež nie je večný. Študenti počas exkurzie sa ma raz pýtali na rozdiel medzi klasickou a digitálnou fotografiou z hľadiska archivovania. Použil som príklad, že keď som išiel kedysi na dovolenku, tak som si kúpil 36 obrázkový film, urobil presne toľko záberov, vyvolal fotografie, ktoré mám dodnes uložené v albumoch. V súčasnosti si môžem spraviť stovky či tisíce záberov do mobilu či digitálneho foťáku. Po návrate sa mi to nechce triediť a tak tie snímky len niekde skopírujem a väčšinou sa k nim nikdy nevrátim. Keď sa na papierovej fotografii utrhne roh, tak stále vidíme, čo na nej je, ale ak sa na digitálnej fotke pokazia dáta, už ju nikdy neotvoríte. Tým som chcel povedať, že sa nedá spoliehať len na počítačové záznamy obrazových materiálov.

Aký veľký je archív, z ktorého v súčasnosti asi najviac čerpá Trojka?
Zjednodušene poviem, že ak by sme dali dokopy celý audiovizuálny fond, teda filmy aj videá a vysielali by sme ich 24 hodín denne, tak divák by mohol 14 rokov vkuse sledovať televíziu. Nie všetko sa dá vysielať v celej dĺžke. Mnohé veci treba upraviť, aby boli vhodné do vysielania. Napríklad pôvodný spravodajský materiál bol nemý na 16 mm filme a k tomu sa naživo čítal z hlásateľne komentár. To, čo sa dnes objavuje v mojich reláciách je vlastne zrekonštruované pôvodné znenie, keď napríklad pôvodné komentáre načítame na novo. A ani hudba väčšinou nie je pôvodná. Akurát vieme, že nejaké melódie v tých reportážach hrali a tak hľadám podobný dobový hudobný podmaz.

Ktoré obdobie strávené v Slovenskej televízii považujete za najšťastejšie?
V televízii som odpracoval 46 rokov a ťažko povedať, ktoré obdobie bolo najlepšie. Každé malo svoje pre a proti. Prvá polovica 70-tych rokov bola pre mňa vzácna tým, že som spoznal obrovské množstvo nových ľudí a môj život získal zmysluplný smer. Na druhej strane bola práca poznačená normalizáciou a aj v televízii sme zažili všeličo. Ale počas tohto krutého a tvrdého obdobia som sa ako mladý muž naučil rozoznávať charaktery ľudí. A o 20 rokov neskôr prišla Nežná revolúcia, ktorá asi potešila každého, minimálne v tom, že sa pre všetkých otvorili možnosti cestovať do zahraničia. Spoločenská zmena síce priniesla osobnú slobodu, ale žiaľ si ju viacero ľudí pomýlilo s anarchiou a mali pocit, že teraz si už môžu dovoliť všetko. Nie je to tak. Nemali by sme ubližovať iným, svojmu okoliu ani prírode. Nejaká vnútorná autocenzúra by u každého z nás mala existovať a fungovať.

Bývate dlhé roky v Petržalke, takže tam určite máte nejaké obľúbené miesta, kde rád chodíte a dobre sa tam cítite. Ktoré sú to?
Ak to vezmem ako lokálpatriot a rodený Petržalčan, tak mňa osobne celkom teší súčasný stav okolia Chorvátskeho ramena. Viem si ho predstaviť pochopiteľne aj lepší, ale som spokojný aj s tým ako to dnes vyzerá. Je to nesmierne upokojujúce prostredie s peknými zákutiami, kam sa veľmi rád chodím prechádzať. Vo vode žijú ryby, kačky, labute, sem tam vidím nejakého starého rybára, skrátka čistá romantika. Na druhej strane ma však hnevá zopár vecí ako napríklad likvidácia bývalého futbalového štadióna Petržalky pri Starom moste, kde je dnes zanedbaná lúka. Je to hanebnosť a žiaden z návštevníkov mesta nechápe, ako sme to mohli dopustiť. Bývam v Starom háji a odtiaľ mám blízko všade – pokojne zájdem peši aj do centra alebo ku brehu Dunaja. A keď vidím ohlodané stromy, tak sa poteším, lebo viem, že tam niekde ešte žijú bobry.

Zdroj: Archív M.A.

Na prechádzke pri petržalskom brehu Dunaja...

​​Čo by sa v Bratislave mohlo zmeniť k lepšiemu?
Určite ma neteší necitlivé stavebné zahusťovanie Petržalky a myslím, že to platí aj pre iné mestské časti Bratislavy. Osobne mi je ľúto, že mesto v súčasnosti nemá žiaden funkčný amfiteáter, pričom v minulosti ich tu bolo niekoľko. Pýtam sa prečo? Určite by svoj zmysel ako aj využitie mal. Viem, že jeho výstavba a prevádzka by asi boli finančne náročné a bolo by ho potrebné dotovať, ale nazdávam sa, že hlavné mesto by niečo také malo mať. Bratislavčania si amfiteáter zaslúžia a určite by ho ocenili všetci ľudia, ktorí tu žijú.

Zdroj: Archív M.A.

Kávička s manželkou...

Nedávno ste mali 70. narodeniny a tak sa chceme spýtať, že kde ste ich oslavovali, prípadne kam by ste nejakú návštevu zo zahraničia v rámci Bratislavy vzali?
Sedemdesiatiny som oslavoval neďaleko Dostihovej dráhy v petržalskej reštaurácii Rančík, ktorú vrelo odporúčam nielen preto, že nám v nej dokázali všetko potrebné zabezpečiť aj napriek obmedzeniam, ktoré momentálne máme, ale hlavne sme sa tam všetci cítili veľmi príjemne. Kamarátov by som možno zavolal na hrad Devín, ktorý momentálne veľmi pekne vyzerá, rovnako aj Bratislavský hrad, na ktorom sa mnohé veci dokázali zreštaurovať a obnoviť. Keď si spomeniem, že v minulosti existovali plány na úplné zbúranie hradu, tak mi je zle. Predstavte si, že stavebný materiál z hradu chceli použiť pri výstavbe novej Petržalky, ale ešte predtým v čase vojnového Slovenského štátu sa objavili úvahy na jeho úplnú likvidáciu a namiesto neho tam plánovali vybudovať vysokoškolské mestečko...

Zhováral sa ROMAN SLUŠNÝ

Páčil sa vám článok?

Najčítanejšie