Zdroj: Zoltán Makai
Pred siedmimi rokmi zistil, že nevie plávať. O tri roky bol už členom štafety, ktorá pokorila prieliv La Manche a v polovici augusta tohto roku ho preplával sám. Martin Šugár, ktorý pracuje ako záchranár na stanici Antolská v Petržalke, sa stal zároveň najstarším Slovákom, ktorý to dokázal. Trasu dlhú 42 kilometrov zdolal 49-ročný Bratislavčan za 16 hodín a 11 minút.
Hovoríte, že zdolanie Lamanšského prielivu nebol cieľ, o ktorom by ste snívali celé roky. Čo vás teda vyprovokovalo?
Tento príbeh sa začal v roku 2013, keď som sa šiel prihlásiť k otužilcom, Ľadovým medveďom v Bratislave. Bolo to pred Vianocami a vedel som, že 24. decembra krstia nových členov. Myslel som si, že to bude jednoduché, stačí prísť a pokrstia ma. Nič také. Najskôr musíte rok odplávať, až potom je krst. Chodieval som teda na rôzne akcie ľadových medveďov a medzitým som zistil, že vlastne neviem plávať.
Ako to myslíte?
Tomu, čo som dovtedy plával, hovoríme žabkovanie. Ale kraula som dokázal zaplávať len asi 20 metrov, potom som sa zadýchal. Štvalo ma, že kým iní si svoje raz-dva odplávali a už sedeli na káve, ja som sa stále motal v jazere. Pravda, všetko to boli profíci, ktorí preplávali Gibraltár, alebo napríklad Ľubo Klimek Dunaj v dĺžke 164-kilometrov. To ma odrazilo, aby som začal kraulovať. Najskôr 50 metrov, potom 100 metrov, stále viac a viac.
Martin Šugár preplával prieliv za 16 hodín a 11 minút. Takmer celú trasu absolvoval potme.
Stačilo to, aby ste už o tri roky plávali v slovenskej štafete cez La Manche?
Kraula som trénoval sústavne, s otužilcami aj sám, na jazere aj v bazéne. Prihlásil som sa tiež do FIDES - oddielu zimného a diaľkového plávania v Brne a za nich som súťažil v českom pohári. Tak ako ďalší plavci z Ľadových medveďov Bratislava vrátane môjho trénera Zoltána Makaia, prvého Slováka, ktorý v roku 2002 preplával La Manche.
Prečo za české Brno?
Súťaže v zimnom plávaní vtedy u nás ešte neboli a bolo nevyhnutné hosťovanie v českom klube, Česi majú viac ako tridsaťročnú tradíciu. Tam som si povedal, že keď budem mať dobré výsledky, prihlásim sa na štafetovú preplavbu La Manche. Stalo sa.
A dosiahli ste vtedy slovenský rekord...
Boli sme šiesti diaľkoví plavci, štafetu však môžu plávať aj dvaja alebo, naopak, jedenásti. Trénovali sme na jazere Košariská v Dunajskej Lužnej poctivo každý druhý deň takmer dva roky. Keď sme však v roku 2016 prileteli do anglického Doveru, najskôr nás odmietli pre zlé počasie. O dva týždne sme sa vrátili, plávať sa už dalo a kanál sme pokorili za rekordných 13 hodín a 1 minútu. Akonáhle som to odplával, už som definitívne vedel, že to skúsim aj sám. A ešte v tom roku som začal s tréningami.
Na zdolanie prielivu v divokom Atlantiku ste sa teda pripravovali štyri roky. Popri náročnej práci záchranára, kde ťaháte denné i nočné dvanásťhodinové služby, ste museli naplávať desiatky hodín a desiatky kilometrov. Ani neprekvapuje, keď váš tréner Zoltán Makai prezradil, že ste boli pripravení aj zomrieť.
Zoli povedal pravdu, nechal by som tam dušu. Nechýbalo veľa, aby to nevyšlo, najmä korona mi mohla skrížiť plány, bolo to na nervy. Vstupnú miestenku som si kúpil ešte v roku 2017, stála 1 400 eur a bola nevratná. No nešlo o to, že by som stratil peniaze, išlo o tie roky driny a odriekania, ktoré by vyšli nazmar.
Martin Šugár (tretí zľava) so svojím podporným tímom.
Koľko kilometrov mesačne ste museli mať odplávaných na preplavbu prielivu z anglického Doveru do francúzskeho Calais?
Na jednosmernú preplavbu bolo potrebných 200 kilometrov mesačne, na dvojsmernú 350 až 400 kilometrov mesačne. Pôvodne som plánoval „two way" a hoci som si aj zaplatil miestenku, nakoniec to nebolo reálne. Nemal som kde trénovať, bazény boli pre koronu celé týždne zatvorené a v studených jazerách na Draždiaku, Zlatých pieskoch či na Košariskách odplávate možno 20 minút, viac nie. Voda, ktorá má dva či tri stupne, je dobrá iba na otužovanie, aj to nie deň čo deň. Norma je dva-trikrát do týždňa, aby to organizmus zvládol. Neskôr na jar, keď už mala 8 stupňov, som mohol plávať viac, ale nebolo to ideálne.
Ako ste teda nazbierali potrebných 200 kilometrov mesačne?
S vypätím všetkých síl. Pre zatvorené bazény som mal na jar odplávaných len asi 30 kilometrov mesačne a aby som do augusta stihol tých 200 kilometrov, musel som poriadne pridať. Pred dennou službou som vstával o štvrtej ráno, aby som zaplával aspoň 5 kilometrov a o pol siedmej bol už v práci. Večer, po skončení služby, som opäť išiel na Draždiak, ktorý mám blízko práce, a plával do polnoci, niekedy dlhšie... A v júni som plával deň čo deň osem hodín v kuse na Palcmanskej Maši, voda tam mala len 16 stupňov. Vstával som o štvrtej ráno a spolu so mnou tréner Zoli.
Počas preplavby La Manche ho viackrát bolestivo popŕhlili medúzy, no nesmel si to všímať.
Čo vaša rodina, manželka? Veď vás doma celé mesiace poriadne nevideli.
Manželka ma najskôr nebrala vážne. Až posledné dva roky, keď videla, ako zintenzívňujem tréningy, pochopila, že to asi nie je s kostolným poriadkom. Za týždeň som bol päť- až šesťkrát na bazéne či v jazere a dva-až trikrát do týždňa som otužoval.
Vzali ste ju aspoň na sprievodnú loď, aby vás mohla povzbudzovať pri plávaní cez Atlantik?
To v žiadnom prípade. Ženy na loď v tomto prípade nepatria. Bol tam iba môj tréner Zoli Makai, diaľkoplavec Jozef Bartaloš a kolega záchranár Ervin Polívka, ako aj dvaja piloti s posádkou a rozhodca.
Aká bola teplota oceánu v polovici augusta, keď ste plávali?
Voda mala 15 až 18 stupňov. Pocit bol približne taký, ako keď si pustíte studenú sprchu, ktorú necháte chvíľu odstáť. Chlad mi až tak neprekážal, skôr morská soľ, museli ma ponatierať lanolínom, aby mi nezodrala pokožku na stehnách či v podpazuší.
Kedy prišla prvá kríza?
Po piatich hodinách. Cítil som sa rozladený, asi preto, že som stále plával v tme, vyrážal som pred šiestou večer, presne o 17.47 hodine, hoci vždy sa štartuje okolo druhej po polnoci. Som jediný Slovák, ktorý takmer celý prieliv preplával v tme. Veľmi mi pomohlo, že mi tréner z lode ukazoval na tabuli, ako sa blížim do Francúzska, čo ma tam čaká... Hovoril som si, plávaj, plávaj, neprestaň.
Na čo ste mysleli počas plávania?
Prelúskal som celý svoj život. Odmalička. A hmkal som si rôzne pesničky. Myslel som tiež na to, čo mi rozprával Zoli o technike plávania, ako ukladať ruky. Mohol som zmeniť štýl, ale to už tréner vidí, že sa niečo deje. Pri štýle prsia plávate pomaly, čiže odpočívate, no odpočívať sa nesmie.
Martin pracuje ako záchranár v Petržalke. Na preplavbu trénoval pred službou aj po nej, dlho do noci.
Ako všetci „lamanchisti", aj vy ste museli počas plávania každých 30 minút jesť. Čo ste mali v pohári?
Taký mix, že by ste ho za normálnych okolností nevypili, ani keby vám zaplatili: obsahoval čierny čaj, iontový nápoj, kolu, energetické gély, rozdrvené piškóty a navyše to, čo som si vypýtal. Keď ma bolel žalúdok, pridali mi kolu, keď ramená, tak niečo od bolesti. S trénerom sme boli dohodnutí posunkami, rozprávať som nemohol. Aj jesť som musel opatrne. Napríklad pohár som smel chytiť len odspodu a nesmel som sa dotknúť lode, inak by ma diskvalifikovali. Takže aj kŕmenie, na ktoré som mal 15 až 30 sekúnd, sme si so Zolim vopred nacvičili.
Aký to bol pocit, keď ste po viac ako 16 hodinách konečne vystúpili na breh?
Neopísateľný. Vtedy, v roku 2016 sme preplávali La Manche šiesti, no teraz som to dokázal sám!
Podľa pravidiel nestačí sa len dotknúť brehu, museli ste vyjsť na pevninu po svojich. Bolo to náročné, po 16 hodinách vo vodorovnej polohe?
Niektorí plavci s tým majú problém, ja nie. Mal som v sebe adrenalín, taký som bol povzbudený, že som utekal až na skaly, na suchú pevninu, lebo pri brehu bola bačorina. Chcel som to mať 100-percentné. V ten deň sa všetci čudovali, že ma nič nebolí. No na druhý deň som sa cítil ako zbitý pes. Krk ma bolí dodnes.
Na sprevádzajúcej lodi bol Martinov tréner Zoli Makai (v popredí), diaľkoplavec Jozef Bartaloš a kolega záchranár Ervin Polívka, ako aj dvaja piloti s posádkou a rozhodca.
Váš úspech je aj úspechom trénera Zoltána Makaia. Prečo padla voľba práve naňho?
Ešte som nespomenul, že okrem plávania sa venujem bojovému umeniu. A tam mi môj dobrý kamarát Sensei Štefan Kurilla, povedal – ak chceš niečo v živote dosiahnuť, vyber si toho najlepšieho trénera. Takže, kto iný ako Zoli? Chcel by som sa však poďakovať aj manželke Diane, synovi Martinovi a mojej blízkej rodine, Ľadovým medveďom Bratislava, Zoltánovi Makaimu, Dodovi Bartalošovi, Ervinovi Polívkovi, Rišovi Nyárymu, Lacovi Pečenkovi, Ľubomírovi Klimekovi, kolegom v práci a všetkým, čo ma poznajú.
Prvenstvá z La Manche
Rok 2002: Bratislavčan Zoltán Makai je prvý Slovák v ére samostatného Slovenska, ktorý ako 24-ročný preplával prieliv La Manche. Čas: 11 hodín 22 minút
Rok 2017: Košičanka Zuzana Jusková je prvá Slovenka, ktorá ako 43-ročná preplávala prieliv La Manche. Čas: 11 hodín 16 minút
Rok 2020: Bratislavčan Martin Šugár je najstarší Slovák, ktorý ako 49-ročný v noci z 13. na 14. augusta preplával prieliv La Manche. Čas: 16 hodín 11 minút
(ac)