Slovenku Luciu zastihla pandémia na stáži v Bruseli a jej priateľ s koronavírusom bojuje vo Francúzsku...

Rozhovory
15.4.2020

Zdroj: FB L.L.

Páčil sa vám článok?

Pred ôsmimi rokmi odišla Slovenka Lucia Láncošová študovať do Francúzska, ktoré sa stalo jej druhým domovom. Našla si tu priateľa - študenta farmácie, ale obom im zasiahla do životov pandémia pre ochorenie COVID-19. Lucia je od 1. februára na stáži pri Rade EÚ v Bruseli a on zostal vo francúzskom Caen, kde pracuje ako lekárnik. Ako boj s koronavírusom zvládajú?

Kedy si prvýkrát zaregistrovala, že existuje nový koronavírus a spôsobuje ochorenie COVID-19?
Prvýkrát som o tomto víruse počula niekedy začiatkom januára, keď sa situácia v čínskom meste Wuhan začala zhoršovať. Keďže môj priateľ je farmaceut, začali sme túto situáciu už vtedy sledovať, keďže odbor zdravotníctva je nám obom blízky.
Mala si obavy, že by sa z Číny mohol rozšíriť až do krajiny, kde momentálne žiješ?
Od prvej chvíle, keď sa COVID-19 začal exponenciálne šíriť vo Wuhane, som tušila, že pri našom spôsobe života sa to veľmi rýchlo dostane do všetkých kútov sveta. Čakala som, že sa to rozšíri, ale nikdy som si nemyslela, že to bude až také vážne aj v Európe. Myslela som si, že kým to príde, európske štáty budú mať dostatok času sa na túto situáciu pripraviť.

Čo sa začalo diať vo Francúzsku, keď sa tam objavili prvé prípady infikovaných osôb?
Keď sa objavili prvé prípady, treba poznamenať, že Francúzsko ako aj Belgicko si dali načas. Nezaviedli žiadne opatrenia okamžite, ale až po nejakej dobe. Keď boli vo Francúzsku tieto prvé prípady, bola som už v Belgicku na stáži. Môj priateľ ďalej pracoval v lekárni, a trvalo dosť dlho, kým dostali rúška a mohol sa aj on chrániť pri nápore ľudí, ktorí zrazu všetci utekali do lekárne. Ľudia takisto z nepochopiteľných príčin začali nakupovať veľké zásoby hlavne toaletného papiera, a to isté v podstate platí aj pre Belgicko. Nemôžem povedať, že by bol v potravinách nedostatok tovaru, ale určite je užší výber. Nemôžeme si vziať presnú značku a typ cereálií, čo chceme, ale musíme si vybrať medzi pár druhmi, ktoré ešte v obchode sú. Niekedy je problém zohnať múku, cestoviny, ale ako vravím, je to skôr o výbere a určite nám nič konkrétne v regáloch doslova nechýba. Pokiaľ ide o správanie ľudí, určite to dlho nebrali až tak vážne a bolo naozaj potrebné vyhlásiť zákaz vychádzania s pár výnimkami (obchod, lekár, šport, pomoc osobe na to odkázanej), aby to ľudia rešpektovali. Vo Francúzsku dnes už pár týždňov nikto nemôže ísť von bez atestácie. Ide o dokument, ktorý je dostupný na stránke francúzskej vlády a ktorý si každý môže vytlačiť alebo ručne opísať, a následne zaškrtnúť dôvod, pre ktorý ide von. Ak by vás na ulici kontrolovala hliadka a nemali by ste ho, zaplatili by ste mastnú pokutu. Nie je to samozrejme dokonalé, pretože každý si tam môže napísať, čo chce, ale ide podľa mňa skôr o ten úkon, ktorý nútia ľudí vykonať a možno to pár lenivcov odradí...
Zdroj: FB L.L.

Lucia v posledných rokoch bývala a študovala v Paríži...

​Aj Belgicko má vzhľadom na počet obyvateľov dosť veľa nakazených aj úmrtí. Aká atmosféra tam momentálne vládne?
V Belgicku, konkrétne v Bruseli, kde teraz dočasne bývam, si ľudia z ničoho ťažkú hlavu nerobia. Veľmi malá časť populácie sa unúva dať si rúško, v obchode nejaký čas platili opatrenia, aby sa čakalo vonku a púšťali ľudí len postupne, mám pocit, že hlavne vo večerných hodinách od toho upustili a v obchode sa pohybujú ľudia voľne a väčšina bez rúšok. Je to trošku salámistický prístup, navyše v Belgicku ide len o odporúčania a netreba žiadnu atestáciu, aby sme mohli vyjsť von a v podstate ani nepokutujú. Videla som hliadky v parku, ktoré zaisťovali, aby si nikto nesadol a nepiknikoval, ale samotné policajné hliadky pracujú bez rúšok. Atmosféra je ale aj tak dosť ťaživá. Aj keď mám pocit, že poväčšine ľudia chodia veľakrát von zbytočne a nechránia sa až tak, každý večer o 20. hodine na okne tlieskame všetkým zdravotníkom a je cítiť, že ľudia potrebujú tých pár minút, aby videli ľudí v bloku oproti, radi sa k oknám či na balkóny každý večer vracajú, a je na nich vidno, že rušný život a prítomnosť druhých ľudí im veľmi chýba. Čo sa týka mojich blízkych a kamarátov, či už vo Francúzsku alebo v Belgicku, myslím, že sa snažíme zachovať chladnú hlavu napriek zákazu vychádzania, snažíme sa pracovať z domu a udržať si nejaký biorytmus a byť čo najviac tolerantní k osobám, s ktorými sme zavretí. Je to ale cítiť, že tá psychika je dôležitá, a nie sme tak produktívni ani šťastní, ako keď sme mali slobodu a voľnosť pohybu. Vývoj tejto situácie je dosť nepredvídateľný a zrazu nevedieť, čo budeme môcť robiť o pár mesiacov alebo nemožnosť si čokoľvek naplánovať, je skľučujúci pocit.
Aké opatrenia tieto krajiny prijali, aby sa nákaza nešírila?
Vo Francúzsku je zákaz vychádzania a už spomínaná atestácia, aby sa mohlo ísť von. Testuje sa čo najviac, ale prioritu majú zdravotníci, starí ľudia a ohrozená populácia, čiže diabetici, ľudia s chronickými ochoreniami ovplyvňujúcimi dýchacie cesty a pľúca a pod. Vojsť na francúzske teritórium pokiaľ nemáte občianstvo je tiež možné len s inou atestáciou a možné relevantné dôvody sú návrat do trvalého bydliska či práca. Všetko je zavreté od začiatku pandémie okrem potravín, lekární a pošty. Najnovšie prezident Macron oznámil, že zákaz vychádzania potrvá do 11. mája minimálne, a že postupne sa budú otvárať škôlky a školy, ale univerzity tento školský rok už neotvoria. Nie je tu povinné nosiť rúško. Predvčerom umožnili, aby Francúzi mohli ísť do nemocnice za blízkymi, ktorí sú na hranici života a smrti, čo doteraz dovolené nebolo. Belgicko do značnej miery kopíruje preventívne opatrenia prijaté vo Francúzsku. 

Zmenil sa tým aj tvoj život - v akom smere?
Môj život sa zmenil naozaj značne. Som človek, ktorý miluje cestovanie, stretávať sa s priateľmi z celej Európy, pozvať ich domov, ísť za nimi. Plánovala som navštíviť mnohých kamarátov v Belgicku, odbehnúť si párkrát domov do Francúzska a doniesť belgické jedlo, potešiť blízkych suvenírmi a zážitkami a zobrať si pár vecí, ktoré by mi v Bruseli pripomínali môj súčasný domov. Týmto spôsobom som ľahšie zvládala časté sťahovanie sa do nových miest a krajín, dnes nemôžem a musím byť zavretá. Úplne som sa prestala stravovať vonku. Ale nakoľko veľmi rada varím, tak mi to nevadí a uvedomila som si, že dá sa žiť aj z mála. Pripraviť si nejaké chutné a zdravé jedlo sa stalo mojou každodennou radosťou a nechodiť von na niekedy drahé, inokedy nezdravé úlety mi nielen ušetrilo peniaze, ale prospelo aj môjmu telu. Cítim sa zdravšie a menej rozmaznane. Nemíňať peniaze na oblečenie, kozmetiku alebo posedenie v kaviarni s kamarátmi je tiež prežitok, ktorého sme si všetci užívali možno niekedy až veľmi veľa. V konečnom dôsledku sú to veci, ktoré nepotrebujeme a myslím, že po pandémii sa budem snažiť viac si všetky tieto privilégiá vážiť a míňať peniaze rozumnejšie. Človeku to už ani nerobí skutočnú radosť, keď ide po dvadsiatykrát na kávu do mesta.
Mamu a rodinu máš na Slovensku - nemali o teba obavy? 
Samozrejme, že mali o mňa strach. Moja rodina, ktorá žije stále na Slovensku sa bude o mňa stále báť a budem pre nich stále ich jediná dcéra či vnučka. Je mi jasné, že čísla nepustia a na Slovensku je to dnes oveľa bezpečnejšie, ale verím, že majú dôveru v moje správanie a vedia, že sa chránim a naozaj to beriem vážne. Veľmi často si telefonujeme a teším sa, že môžu túto pandémiu tráviť práve na Slovensku, aspoň sa o nich nebojím až tak ja.
Zdroj: FB L.L.

​Lucia a jej rodina na Slovensku - mama a babka, o ktoré sa pochopiteľne bojí...

Nerozmýšľala si ani na sekundu, že by si sa radšej mohla vrátiť domov?
Domov je dnes pre mňa už neurčitý pojem. Po viac než ôsmich rokoch vo Francúzsku sa cítim naozaj doma aj tam, aj na Slovensku. Slovensko milujem, záleží mi na ňom a na ľuďoch, ktorí stále na Slovensku žijú. Dnes si už ale neviem predstaviť sa vrátiť tam žiť. Veľmi rada prídem viackrát za rok, ale Francúzsko je dnes mojím domovom, ktorý som si vybrala a kde som si "vybojovala" svoje miesto v spoločnosti, nevedela by som už opustiť západnú Európu na dlhšiu dobu. Priznávam, že dvojtýždňová povinná štátna karanténa v internátoch ma dosť odrádza, ale aj keby nebola, asi by som ostala aj tak tu. Myslím, že je príliš nezodpovedné v tejto dobe cestovať, keď sme v bezpečí tam, kde sme. Ja zákaz vychádzania rešpektujem, dávam si pozor a nechcem ohroziť svoju rodnú krajinu tým, že by som sa vrátila. Tu mi nič nechýba, bolo by to egoistické.
Ako dlho už si na stáži v Belgicku a čo tam vlastne teraz robíš?
Som tu od začiatku februára a pôsobím na stáži v Rade EÚ ako prekladateľka na slovenskom oddelení.

V Paríži si chodila na vysokú školu. Ako je to teraz - učí sa na francúzskych vysokých školách - aspoň online?
Vo Francúzsku sú všetky školy zatvorené a áno, učí sa online, keď sa dá a všetky skúšky budú online, ako aj opravné skúšky či obhajoba diplomových prác. Ako je to v Belgicku vám neviem odpovedať, pretože tu nemám kamarátov, ktorí by tu študovali.
Zdroj: FB L.L.

​Koronavírus momentálne dvojicu oddelil - Lucia je na stáži v Bruseli a Guillaume zostal v Normandii...

Sú ľudia teraz v Bruseli nejako viac obmedzení alebo sedia doma, pretože je aj tak všetko pozatvárané? 
Mali by sedieť doma. Nemôžu ísť inam ako do obchodu, vyvenčiť psa, do lekárne, k lekárovi.. Takisto môžu ísť von ak pomáhajú osobe, ktorá je na to odkázaná. Niektorí ľudia stále pracujú, samozrejme okrem zdravotníkov aj predavačky v potravinách, donášači jedál, poštári, policajti .. Ale všetci čo môžu pracovať z domu, pracujú z domu - vrátane mňa, som naďalej na stáži a prekladám z domu.
Myslíš, že to najhoršie majú už Belgicko a Francúzsko za sebou?
Nemyslím si to. Nazdávam sa, že to potrvá minimálne do konca leta. To je však len môj osobný názor.

Postihla táto choroba aj niekoho, koho osobne poznáš?
Môj priateľ (ktorý je momentálne vo Francúzsku a nie so mnou) ochorel pred dvoma týždňami a mal príznaky, ktoré sa naozaj veľmi podobali na COVID-19. Nechceli ho otestovať, nakoniec sa mu podarilo po týždni nájsť laboratórium, ktoré súhlasilo a výsledok mal negatívny. Nakoľko je ale celý proces dôveryhodný, keď jeden z troch negatívnych testov je nepravdivý? Po týždni výter môže vyjsť negatívny, keďže vírus už napadne dýchacie cesty. Myslíme si teda, že pravdepodobne ho mal, ale nemáme to potvrdené. V práci sme mali podľa najnovších informácií sedem potvrdených prípadov, nevieme ale o koho sa jedna a budovy Rady EÚ sú dostatočne veľké, takže pravdepodobne som neprišla s nakazenými do styku, keďže som zatvorená už vyše mesiaca a príznaky sama nemám.
Zdroj: FB L.L.

​Luciin priateľ pracuje ako lekárnik v Caen, takže patrí medzi tých, čo s koronavírusom stretávajú v prvej línii...

A máš aj ty osobne strach, aby si sa nenakazila?
Neviem, či strach. Som mladá, zdravá, nemám žiadne zdravotné problémy, takže viem, že ak by som sa nakazila, pravdepodobne by som to vyležala. Niekedy si hovorím, že aj tak si tým budeme možno musieť prejsť. Ale určite viem, že je stále možnosť, že sa nakazím. Každý sa môže nakaziť. Keď sa nakazím, tak si budem dávať veľký pozor aby som nenakazila iných ľudí a pozorne sledovať príznaky. Myslím, že ja nie som ohrozená skupina, takže nebojím sa, ale chránim sa tak či tak, nechcem byť chorá, a hlavne nechcem byť zodpovedná za nákazu iných ľudí, napríklad starších ľudí v obchode, kde nakupujem.

Vo Veľkej Británii najskôr nechceli ľudí obmedzovať a konali sa tam aj veľké verejné podujatia (aby sa obyvateľstvo premorilo), ale napokon tam ochorel na COVID-19 aj premiér a opatrenia napokon sprísnili aj oni...Sleduješ situáciu vo svete? Myslíš si, že existuje nejaká bezpečná krajina?
Samozrejme že sledujem situáciu, o to viac ako prekladateľka na stáži v Rade EÚ - tejto téme sa dnes už nevyhneme. Nemyslím si, že existuje bezpečná krajina, existuje len zodpovedné správanie sa občanov a to je jediné, čo môže zmierniť riziko nákazy. V tomto smere je viditeľné Slovensko bezpečné, mám pocit, že ľudia rešpektujú nariadenia a majú pred týmto vírusom rešpekt, čo sa odráža aj na rekordne nízkej úmrtnosti. To ale neznamená, že je bezpečné na Slovensku ísť von alebo porušovať opatrenia - aj tých pár nakazených mohlo byť presne tam, kde vy. V Belgicku a vo Francúzsku je ich oveľa viac, tak dúfam, že ľudia budú dodržiavať opatrenia, ktoré sú iné, ako tie na Slovensku, ale dnes nemôžeme vedieť ktorý prístup je správny. To sa uvidí "po vojne".
Zdroj: FB L.L.

​Na pôde Rady EÚ a doma, kde teraz trávi najviac času...

Niektoré štáty chcú naštartovať ekonomiku a postupne vrátiť situáciu do normálu. V Belgicku to zatiaľ ako vyzerá - chystá alebo realizuje sa takýto plán - uvoľňovať tie preventívne opatrenia?

V Belgicku zatiaľ nemáme takého informácie. Oficiálne sme zavretí do 19. apríla s možným predĺžením do 4. mája. Francúzsko plánuje postupne otvárať obchody niekedy v júni-júli, takže možno takáto situácia nastane aj v Belgicku. Každopádne, akokoľvek dlho ostaneme zatvorení, keď všetci vyjdeme naraz do ulíc, vírus znova prepukne. Myslím, že vlády dobre vedia, že vírus nezastavia, tak sa snažia aspoň kontrolovať nápor v nemocniciach a vypúšťať ľudí von len postupne, aby to zvládli.

Odborníci hovoria, že momentálne vírus nevieme zničiť a tak sa treba pripraviť na život s ním. A raz ho možno budeme brať ako chrípku. Ty máš k tomu aký postoj, respektíve názor? Budeme si musieť zvyknúť, že tu je a raz ho môžeme dostať aj my, teda minimálne dovtedy kým vedci neprídu s účinnou vakcínou...

Eradikovať vírus je nesmierne ťažké. Určite by vakcína nesmierne pomohla, je otázne, koľko to bude trvať, ale minimálne rok. Očkovacie látky si vyžadujú dôkladné testovanie, takže to bude chvíľu trvať. Myslím si, že tak skoro sa ho nezbavíme, ak vôbec. Určite dospejeme k štádiu, kedy bude korona len jedným z bežných ochorení, ale bude veľmi ťažké ochrániť krehkých a ohrozených ľudí. Bojím sa, že to, aby sa situácia ustálila si vyžiada ešte veľa obetí. Preto je potrebné získať čas, aby sa vírus šíril čo najmenej a aby mali vedci čo najviac času pripraviť účinnú, ale aj bezpečnú vakcínu. Problém nie je v samotnej koróne, mnohí ľudia hovoria, že je to ako chrípka. Ale chrípku poznáme, všetko o nej vieme, stretávame sa s ňou každý rok, naše telo ju pozná. Nevieme, čo môžeme očakávať od tohto ochorenia. Nevieme, či sa môže vrátiť, alebo či nakazení už majú vyvinutú imunitu. Nič nevieme naisto a preto je to problém, takisto hospitalizácia najťažších prípadov trvá niekedy až dva týždne, čo je veľký nápor na nemocnice a môže to vyústiť v zbytočne veľa úmrtí ľudí, ktorí koronu vlastne ani nemajú. Môžu dostať napríklad infarkt a nemať kvôli vírusu rýchly prístup k lekárskej pomoci. Je to veľmi komplexná situácia a určite to ja nevyriešim a ani môj názor pravdepodobne neodráža úplne realitu, ale určite nesmieme situáciu zľahčovať a musíme byť jednotní a inteligentní. Musíme ochrániť najslabších z našej populácie a snáď to spolu nejako vydržíme.

Možno si pamätáte, že Lucia sa ako 13-ročná predstavila v talentovej šou na Slovensku:

Zhováral sa Roman Slušný
Páčil sa vám článok?

Najčítanejšie