Zdroj: TASR
O tom, že uzatvorenie štátnych hraníc spôsobilo množstvo nečakaných problémov, sa na vlastnej koži presvedčila aj Gabriela, ktorá sa narodila v Bratislave, ale po revolúcii si našla prácu v susednom Rakúsku, kde sa neskôr vydala a založila si rodinu. Niekoľkokrát za týždeň chodila za svojimi rodičmi do Bratislavy, čo však pre hrozbu koronavírusu teraz už nie je možné.
Kedy si prvýkrát zaregistrovala, že je tu nejaký nebezpečný koronavírus?
Niekedy v januári som o ňom prvýkrát počula zo slovenských médií, keď sa nákaza začala šíriť vo Wu-chane – hlavnom meste čínskej provincie Chu-pej, pretože Rakúsko v porovnaní so Slovenskom na túto možnú hrozbu dosť oneskorene reagovalo a aj všetky preventívne opatrenia sa tu prijali oveľa neskôr ako u vás.
Mala si od začiatku obavy, že by sa to ochorenie COVID-19 mohlo dostať až k nám do Európy?
Podľa mňa bolo od začiatku jasné, že sa to rozšíri do celej Európy, teda minimálne od okamžiku, keď sa zverejnil prvý prípad mimo Číny.
Keď sa na Slovensku začali zatvárať školy a prijímať všelijaké opatrenia, tak v Rakúsku bol ešte relatívny pokoj, hoci k vám sa vírus dostal skôr než do SR... Nebolo ti to čudné?
Toto mi ešte stále príde zvláštne. Školy sa už síce zavreli, lenže naďalej sú vo Viedni plné ulice ľudí, teda neviem, či aj v centre, nakoľko tam chodia väčšinou turisti, ale v ňom som pravdu povediac už dlhšie nebola. Môžem prezentovať len môj čisto subjektívny názor, pretože moje súčasné dni vyzerajú tak, že ráno vystúpim z auta pred robotou a potom večer zas doma. Čo však ale cestou vidím, je absolútne normálny rušný život ako vždy, teda minimálne v tom okrese, kde pracujem a takisto cesty sú plné ako inokedy, dokonca aj diaľnica A4, čo je možno spôsobené aj tým, že teraz všetci tí, ktorí predtým jazdili vlakmi, presedlali na auto.
Aké opatrenia najviac pociťuješ, čo všetko sa na tvojom živote zmenilo alebo je teraz inak než predtým?
Spomínam si, že ako prvé pomerne prísne opatrenie bolo to, že po 19.00 hodine večer bude zákaz vychádzania z domu. My však bývame na dedine so záhradou, takže ja sa zatiaľ necítim byť nijako obmedzená. Akurát teda, že obchody sú fakt všetky pozatvárané, teda okrem potravín a drogérie. Jedine uzavretie hraníc ma dosť zaskočilo. A neviem, dokedy to potrvá. Najskôr nám v správach tvrdili, že do 13.4. musíme rátať s obmedzeniami, ale už teraz je jasné, že to bude trvať dlhšie. Čo ma ešte celkom prekvapilo, tak to bola informácia, že by sa mal otvoriť hraničný priechod Hohenau a to pre tých, čo pendlujú do práce, lebo v Rakúsku teraz nemá kto opatrovať seniorov, pracovať na smeny v pekárňach a piecť chlieb alebo zbierať prvú jarnú úrodu. Vlastne už teraz niektorí tadiaľ pendlujú, na čo potrebujú potvrdenie od zamestnávateľa, ale aj tak mi v tom chýba logika, pretože takéto potvrdenie nie je žiadnou zárukou, že neprenesú vírus na druhú stranu. V Rakúsku by mali už v máji nastúpiť všetci vojaci do služby, aj tí odvedenci, čo pracovali posledných päť rokov v civilnej službe ako sanitári. Všetci musia ísť pomáhať štátu, ktorému sa doteraz prihlásilo vyše 2000 dobrovoľníkov, ale asi je to stále málo na to, čo nás v blízkej budúcnosti ešte čaká.
Pracuješ na zdravotníckej klinike - nie je tvoj strach z prípadnej nákazy o to väčší? Ako sa pred ňou chrániš?
Ja sa nebojím vôbec. U nás v zariadení sme vlastne rizikom my pre pacientov, nakoľko oni majú teraz zákaz vychádzok a vôbec nesmú von z areálu a navyše k nim nemôžu chodiť ani návštevy. Takže vlastne teoreticky môže nakaziť len personál pacientov. A to úplne vylúčené nie je, nakoľko sestričky chodia k pacientom bez rúšok a takisto aj upratovačky. Máme síce rúška objednané, ale je ich nedostatok v celom Rakúsku, takže nevieme, kedy prídu. Ja osobne som si rúško zohnala a v robote ho nosím. Aj dezinfekciu stola si radšej urobím sama, pretože neviem, čo všetko upratovačky s tými handrami predtým utierali. Jediné, čo sa u nás v robote zmenilo, je to, že ak ma niekto zvýšenú teplotu alebo chrípku, tak ho pošlú okamžite domov sa liečiť.
Ak nie si v robote, tak si zatvorená doma alebo reaguješ práve naopak, že sa snažíš byť čo najviac vonku?
To je ťažká otázka. Máme psa, tak s ním som zvykla chodiť na prechádzky a keď som mala voľný čas, tak som išla do Bratislavy za rodinou. Teraz je to nemožné. V rámci dediny však takmer nikam nechodím.
Obmedzili ste vzájomné kontakty medzi ľuďmi, susedmi, v rámci rodiny? U teba je to špecifické aj v tom, že máš rakúske občianstvo, ale rodičov žijú na Slovensku, kde ťa teraz nepustia...
Na to je jednoduchá odpoveď – v miestne bydliska nemám žiadne kontakty, ale rodičia mi určite veľmi chýbajú a myslím si, že aj ja im, lebo sú už v relatívne pokročilom veku. A podľa mňa potrebujú pomoc i spoločnosť, hoci mi do telefónu vravia, že doma sú v úplnom poriadku, v pohode to zvládajú, všetko majú a nič im netreba.
Čo sa deje v rakúskych obchodoch - zavládla tam panika z toho, že nejaký tovar nie je? (dezinfekcia, toaletný papier, rukavice, rúška..) Alebo je všetkého všade dosť?
Pred pár dňami sa naozaj stalo, že v obchodoch bol rôzny najmä trvanlivý tovar vykúpený a fakt tam zostali prázdne regále s múkou, cestovinami, konzervami či polotovarmi. Ale potom nás premiér Sebastian Kurz prostredníctvom médií všetkých upokojil, že potravín je dosť a tak tá panika trochu ustala. Mám dojem, že dnes sú už obchody opäť celkom dobre zásobené...
Spomínala si, že v Rakúsku tie rúška alebo respirátory nenosia ani len zdravotné sestry. A ako je to s obyčajnými ľuďmi - nosia ich aj dobrovoľne?
Počula som, že vraj tie rúška vôbec nepomáhajú a nie sú povinné... Vlastne tu na ulici ľudí s rúškom nevidím, ale opakujem, že to je len môj pohľad a ja toho naozaj až tak veľa nevidím, keďže u nás v dedine nechodím vôbec von a vo Viedni registrujem len ten jeden okres, kde pracujem a v ňom teda s rúškom nechodí nikto.
Registruješ v poslednom období viac sanitiek v uliciach Viedne?
Nie.
Ako si myslíš, že to celé dopadne? Koľko týždňov ten boj s koronavírusom podľa teba ešte potrvá?
To snáď ani Pán Boh nevie, ale asi sa musíme všetci pripraviť na to, že to bude na dlho...
Zhováral sa Roman Slušný