ROZHOVOR - Chemik Milan Karvaš: Otec nám vždy hovoril, že jediné, čo nám nemôžu zobrať, sú vedomosti

22.3.2020

Zdroj: FB Forbes

Páčil sa vám článok?

Slovenský chemik Milan Karvaš je synom bývalého guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša, ktorý uchránil pre nacistami slovenské zlato a pomohol aj Slovenskému národnému povstaniu. Jeho otec počas svojho života dosiahol vo svojej kariére vrchol, neskôr však zažil väzenie aj spoločenské vylúčenie.

O živote v rodine národohospodára, o tom, prečo sa netreba v živote vzdávať, nemať čas na hnev a držať sa svojich zásad, porozprával Milan Karvaš v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky. Karvašovi sa aj napriek neľahkému osudu jeho rodiny počas bývalého režimu podarilo doštudovať a venovať sa výskumu v oblasti chémie, za čo získal aj viaceré ocenenia.

Národná banka Slovenska pár týždňov dozadu odhalila bustu na pamiatku vášmu otcovi Imrichovi Karvašovi, pomenovaná je po ňom ulica v Bratislave. Myslíte si, že v dejinách je postava vášho otca dostatočne docenená?
Ako rodinnému príslušníkovi sa toto ťažko objektívne hodnotí. Všeobecne by som však zhrnul, že v histórii sa málo venuje hospodárskym činiteľom, ktorí mali veľkú zodpovednosť a vplyv na život mnohých ľudí. Myslím, že týmto ľuďom sa venuje ďaleko menej pozornosti ako iným ľuďom, ktorí majú oveľa menšie zásluhy, zodpovednosť a vedomosti.

Ako si spomínate na svojho otca, čo ste si na ňom najviac vážili?
Otca sme si pomerne málo užili, lebo veľmi veľa pracoval. Vidno to na jeho funkciách, v ktorých pôsobil počas svojho života. Napríklad, keď bol predsedom Najvyššieho úradu pre zásobovanie a súčasne guvernérom Slovenskej národnej banky (SNB), tak neprestal byť profesorom a zodpovedne sa pripravoval na národohospodárske semináre, ktoré boli veľmi obľúbené. Bol však pre nás veľkým vzorom, lebo bol múdry, spravodlivý a prísny. Mali sme voči nemu veľkú úctu. Prísny bol najmä v tom, že keď sa niečo povedalo, muselo sa to aj dodržať a nesmelo sa klamať. Bol veľmi tolerantný. Keď sme boli deti, mohli sme byť so súrodencami dlho do večera vonku, len musel vedieť, kde sme. Ak by zistil, že sme ho oklamali, to by bolo veľmi zle.

Váš otec sa ako 36-ročný stal guvernérom vtedajšej SNB počas Slovenského štátu. Nesúhlasil však s politikou Jozefa Tisa, nevstúpil ani do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Prečo aj napriek tomu prijal ponuku stáť na čele národnej banky?
Situácia bola taká, že otec bol členom prvej vlády Jana Syrového  a ministrom v Prahe a zažil obsadenie Prahy Nemcami. V roku 1938 už rokoval o profesorskom mieste na Karlovej univerzite, ale keďže prišlo k obsadeniu Prahy, tak sa rozhodol vrátiť na Slovensko. Tiso mu ponúkol túto funkciu, radil sa so svojimi vplyvnými známymi a nakoniec sa rozhodol funkciu prijať. Tisa však upozornil, že má nedostatky. Bol posledným československým ministrom obchodu, socialista, slobodomurár a mamička bola Češka a evanjelička. Tiso mu však povedal, že nechce, aby robil politiku, ale aby dal k dispozícii svoje odborné znalosti. Otec prisľúbil spoluprácu bez politických záväzkov.

Zdroj: abn

Aký mal názor na Tisa a vtedajšie politické pomery? O vašom otcovi je známe napríklad to, že bol proti arizácii.
Môj otec nebol nikdy "ľudákom", on bol tzv. regionalista, ktorý sa usiloval o vyrovnanie hospodárskej úrovne v Československu, najmä teda na území Slovenska. Nikdy nebol v Hlinkovej strane ani nikdy nesúhlasil s ich názormi. Otec nesúhlasil s tým, aby sa robili reformy na úkor rozbitia republiky.

Hospodárstvo Slovenského štátu bol počas druhej svetovej vojny previazané s nacistickým Nemeckom. Vášmu otcovi sa však na pozícii guvernéra SNB podarilo pred nacistami uchrániť zlaté rezervy a stal sa financmajstrom Slovenského národného povstania (SNP). Ako sa mu to v tom čase podarilo utajiť, keď zastával dôležitú funkciu v štáte?
Tieň podozrenia nakoniec na neho padol, ale dlhú dobu sa mu darilo robiť tak, že si ho politické špičky veľmi ani nevšímali. Z nemeckých prameňov, ktoré sú dostupné, je známe, že si ho Nemci veľmi vážili. Otec bol na vtedajšiu dobu veľmi dobrý v rečiach. Hovoril po nemecky, anglicky, francúzsky. Nemci si ho veľmi vážili, aj keď sami priznali, že museli s ním o každú vec tvrdo bojovať, keď chceli dosiahnuť niečo pre Nemecko. Najdôležitejšia vec v prospech otca bola tá, že nebol na to všetko sám. Mal veľmi dobrých spolupracovníkov. Jeho dobrým spolupracovníkom bol národohospodár Peter Zaťko a viacerí ďalší. Otec si vedel dobre vybrať ľudí, s ktorými sa mohol rozprávať a spolupracovať v týchto veciach.

Ako sa podarilo vášmu otcovi utajiť to, že SNB financuje SNP?
Otec vo svojich pamätiach píše, že samotné povstanie sa začalo po hospodárskej stránke pripravovať až v roku 1943. To neznamená, že predtým sa nesnažil o zachovanie hospodárskych hodnôt na Slovensku. Otec bol v styku s ilegálnou Slovenskou národnou radou. Podľa otca sa v nej vždy s určitosťou poznali len traja ľudia. Jeho partnermi boli hlavne Peter Zaťko a Gustáv Husák. Oni mu tlmočili požiadavky vedenia ilegálnej Slovenskej národnej rady v hospodárskych otázkach a vyšiel im v tom v ústrety.

Na základe čoho vášho otca zatklo 3. septembra 1944 gestapo? V tom čase vraj už plánoval utiecť z Bratislavy. Pamätáte sa na to, že by otec mal informácie alebo sa obával o svoj život?
Na začiatku augusta 1944 otec celú našu rodinu poslal včas do Bojníc s tým, že čoskoro príde za nami. Predpokladal, že odtiaľ sa ľahko presunieme do Banskej Bystrice a že nebude na okraji povstania v Bratislave. Imrich Kružliak ho upozornil, že brnenské gestapo ho sleduje. Dával si pozor, ale otec bol vtedy mladý a smelý. Mal dokonca pripravené lano z okna spálne, ktorá bola zozadu bytového domu, ak by spredu po neho prišlo gestapo, aby mohol utiecť. To sa mu však nepodarilo, pretože dva dni predtým zatkli Nemci jeho šoféra a ten zrejme neodolal tvrdému nátlaku a je dosť možné, že Nemci sa dozvedeli veci, ktoré sa im hodili. Keď potom k nám domov prišli Nemci a búchali na bránu, tak sa pozrel z okna spálne a videl, že pri lane stojí už gestapák.

Váš otec bol následne väznený v niekoľkých koncentračných táboroch, ako Flossenbürg, Dachau, Innsbruck a Niederdorf. Ani štatút zvláštneho väzňa ho neuchránil pred tvrdým vypočúvaním.
Otec bol zaradený v tejto zvlášť skupine, o ktorej mohol rozhodovať len Adolf Hitler alebo Heinrich Himmler a ľudí v nej si pravdepodobne držali ako rukojemníkov na výmenu. V tejto skupine viac ako 130 ľudí bol jediný Slovák. Mal veľkú výhodu v tom, že perfektne ovládal jazyky a bol veľmi spoločenský. Vedel výborne diskutovať a získať na svoju stranu ľudí. Kým bol zdravotne v poriadku, tak vedel odolávať tlaku Nemcov.

Vy ste v čase jeho väznenia mali 12 rokov. Bola vaša rodina s ním v kontakte? Vedela vaša mama všetko o jeho aktivitách?
Otec doma vôbec o svojich aktivitách nehovoril ani neprenášal domov svoje starosti. Mamička len niečo tušila, presne však nevedela. A to bolo jej šťastie, pretože po potlačení SNP ju gestapo vypočúvalo, ale vlastne sa od nej nič nedozvedelo, lebo nebola zasvätená do príprav. Ani ja ako dieťa som o tom absolútne nič nevedel. Zo začiatku sme ani nevedeli, že otca zatklo gestapo, dozvedeli sme sa to až potom, keď sa nezúčastnil na povstaní. Otec s nami ani nemohol z väzenia komunikovať, až na Vianoce 1944 sme od neho dostali nepovolenú správu-moták. Domov sa vrátil až v júni 1945 ako dôstojník Československej armády, v máji bola podpísaná mierová dohoda. Mal veľmi poškodené zdravie, bol na nepoznanie chudý, takže sme najprv celá rodina pobudli dva mesiace v Luhačoviciach. Nehovoril o tom, čo sa mu stalo, ale následky sme videli. Mal epileptické záchvaty. Náš byt bol zdemolovaný, lebo v ňom  nikto nebol. Prakticky sme o všetko prišli. Preto sa nám zachovalo aj málo otcových fotografií. Nemali sme sa kam vrátiť. Dodnes ľutujem, že som sa s ním o tom, čo robil a čo sa mu stalo, málo rozprával.

Zdroj: abn

Otec nepočítal s tým, že by ste mohli o všetko prísť a niečo vám hrozilo?
Rodinné úspory nebral vážne, on sa staral o "veľké financie" a o malé rodinné financie sa starala mamička. Pochádzala z českej profesorskej rodiny a dostávala od svojho otca apanáž. Mamička bola v čase otcovho zatknutia hlavou rodiny, ona sa starala o všetko, pokiaľ bola zdravá.

Váš otec to nemal ľahké ani v nasledujúcom období. Nevstúpil ani do komunistickej strany, dokonca sa opäť neskôr nevyhol väzeniu. Prečo sa po vojne vaša rodina nerozhodla emigrovať do USA?
Otec bol dvakrát väznený, v roku 1949 sa však vedel ešte dobre brániť, a tak bol odsúdený len na 1,5 roka. Potom druhýkrát ho zatvorili v roku 1958 a dostal 17 rokov za velezradu a špionáž. Trest si neodsedel celý, v roku 1960 bola politická amnestia. Otec nemal nikdy v láske totalitné režimy, on bol demokrat. S Nemcami bol v rozpore už počas druhej svetovej vojny. S komunistami až po februárovom puči v roku 1948, hoci sa veľmi dobre poznal s komunistami na Slovensku. Otec mal preštudovanú sovietsku literatúru a vedel, že diktatúra proletariátu nie je med lízať. V dôsledku toho nebol ochotný spolupracovať s komunistami. Mal niekoľko ponúk z USA, dokonca mu chceli poslať lietadlo. Bol však veľmi hrdý Slovák. Mamička bola zase veľmi naviazaná na Česko. Ona tiež nikdy netúžila ísť žiť do zahraničia. Možno keby však vedeli, aký osud ich čaká, možno by odišli. Po návrate z väzenia bol nežiaduca osoba, nemohol sa zamestnať, doma dával súkromné hodiny cudzích jazykov. Veľmi ho ničilo, že bol vylúčený zo spoločenského života.

Z dôvodu politického prenasledovania vášho otca aj počas komunizmu ste to nemali v živote jednoduché. Ako ste vnímali to, že ste chceli študovať, ale nebolo vám to umožnené?
Otec nám vždy hovoril, že jediné, čo nám nemôžu zobrať, sú vedomosti. Rodičia boli našim vzorom. Mamička bola jednou z prvých žien, ktoré skončili Právnickú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave. Rodičia nám vštepovali mnohé hodnoty, ale nenásilným spôsobom. Pre otca nikdy nebolo rozhodujúce, akej je kto národnosti. Pre neho bolo dôležité to, aby nebol človek lenivý, bol spravodlivý. Všetky tri deti sme mali problémy študovať. Sestru po otcovom odsúdení vyhodili z vysokej školy, brat Ivan pracoval tri roky v betonárke ako robotník. Ja som maturoval v roku 1951, potom som sa beznádejne hlásil na vysokú školu. Po maturite som pracoval ako robotník v ústave pre farmáciu a biochémiu, odtiaľ som bol po roku doporučený na vysokú školu na chemickú fakultu. Po doštudovaní som v roku 1957 pracoval v SAV, odkiaľ ma v roku 1960 prepustili z politických príčin pre odsúdenie otca a pracoval som ako robotník v Chemických závodoch Juraja Dimitrova v Bratislave, neskôr vo výskume.

Zdroj:

Váš otec už nemal kontakty, aby vám pomohol dostať sa na vysokú školu?
V tom čase sa už skôr vyhýbal ľuďom, aby im nepoškodil. Žil v ústraní. V roku 1952 nás zastihla Akcia B a boli sme vysťahovaní a otec s matkou a mladším bratom žili v Tatranskej Lomnici. Ja som zostal žiť v Bratislave.

Nebol neskôr otec sklamaný z neskoršieho povojnového vývoja na Slovensku?
Otec nedostal počas života žiadne uznanie, až neskôr. Bol však večný optimista. To ho držalo aj pri živote. On nám stále hovoril, že máme skvelú šancu, že komunizmus určite padne, hospodársky to nemôže vydržať. Povzbudzoval nás v tom, aby sme sa nebáli. Nedožil sa toho, ale mal pravdu.

Nakoniec ste však vyštudovali a stali ste sa uznávaným slovenským chemikom doma aj v zahraničí. Zaslúžili ste sa napríklad o zavedenie výroby prísad do polymérov, ako aj o výskum a vývoj originálnych svetelných stabilizátorov do polymérov, ste autorom a spoluautorom 64 vedeckých prác, spoluautorom 104 patentov, čestným členom viacerých vedeckých spoločenstiev a nositeľom viacerých ocenení. Prečo ste sa rozhodli pre chémiu?
Nikdy som sa nevzdal, nemal som čas na hnev. Vždy som využil, keď bol režim miernejší. V roku 1971 som sa dostal na pozvanie do Švajčiarska na jednu z najlepších chemických škôl v Európe. Trvalo tri roky, kým som dostal povolenie vycestovať. Bez ohľadu na to, čo som prežil, tak si myslím, že je dôležité, aby si človek vždy išiel za svojim cieľom. K chémii ma posunul sám život, lebo po maturite som sa na vysokú školu nemohol dostať, ale v oblasti chémie som robil robotníka. Až potom ma odporučili na vysokú školu a bol som rád, že som sa dostal na chémiu, ktorá bola vtedy takým posledným vysokoškolským odborom. Nikto to veľmi nechcel vtedy študovať. Od mladosti nás rodičia tiež viedli k športu. Plával som, závodne hral tenis a bol som reprezentantom v jachtingu. Vo všetkých týchto disciplínach som mal výborné výsledky. Šport bola jediná činnosť, ktorú som mohol poriadne robiť, lebo pri športe sa meria čas alebo boduje. Nie je o tom, či má niekto "zlý pôvod".

Zdroj: FB Forbes


Nelákal vás nikdy verejný život?
Lákal, ale mamičke som sľúbil, keď umierala, že politiku vo svojom živote vynechám. Ona veľmi túžila po tom, aby otec nebol politik, aj keď chcel byť guvernérom SNB, tak ho odhovárala. Takže som dodržal sľub ja aj moji súrodenci. Preto som sa vo svojom živote venoval podnikaniu, vede a rodine. Ja som mal krásny život. Ľudia by sa mali zamerať na to, čo je dobré a snažili sa vyťažiť zo všetkých situácií tú kladnú stránku.

Ako vnímate súčasnú politickú situáciu na Slovensku, keď vo voľbách bola treťou najsilnejšou stranou v počte hlasov Kotlebovci-Ľudová strana naše Slovensko, ktorej členovia často popierajú historické udalosti. Vaša rodina však toto obdobie zažila na vlastnej koži. Myslíte si, že ľudia sa z histórie vedia poučiť?
Situácia na Slovensku bola veľmi komplikovaná, zanechala hlboké stopy v mnohých rodinách. Prezident Tiso bol farárom, Slovensko bolo dosť katolícke. Pri svojej smrti volil cestu martýra, na rozdiel od Alexandra Macha, ktorý sa zrútil, keď mu ukázali, čo sa dialo v koncentračných táboroch. Prezident Tiso zastával tvrdšiu pozíciu, a to zanechalo aj mnohé stopy do budúcnosti. Je faktom aj to, že v tom čase hospodársky relatívne na tom nebolo Slovensko zle vďaka talentovaným hospodárom, ktorí boli pri moci. Tiso sa do hospodárstva veľmi nemiešal. V súčasnosti ide najmä o nevedomosť niektorých ľudí, ktorí nechcú uveriť tomu, že situácia bola v minulosti tragická a existovala krutosť v nevídaných rozmeroch. To zapríčiňuje, že ostala časť ľudí, ktorá neverí, ako to bolo v skutočnosti. Myslím, že histórii sa venuje malá pozornosť, a to je spôsobené zase aj tým, že za komunizmu sa viedla ideológia iným smerom. Máme čo naprávať, to je aj úloha historikov.

Zdroj: abn

Rozhovor s Milanom Karvašom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

Zhovárala sa Martina Rybanská 

Páčil sa vám článok?

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb a zobrazovať relevantnú reklamu. Zobraziť viac informácií. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.