ROZHOVOR - Bývalá rafterka Luciša Hollá dnes učí hudobnú aj šesťmesačné bábätká...

Zdroj: lb

Majsterka sveta v raftingu Lusiša Hollá je dnes lektorkou hudobnej školy Yamaha. Precestovala takmer všetky kontinenty sveta, aby splavila všetky najnebezpečnejšie rieky. Raz ju dokonca spod kameňa vyťahovali v bezvedomí... Ako si spomína na detstvo vo Vajnoroch, na hodiny huslí, ale aj na to, čo jej dala voda a prečo sa hneď do nej zamilovala?

Vodu stále miluje, len je opatrnejšia. Má tri deti. Dnes sa venuje malým deťom v hudobnej škole Yamaha. Tvrdí, že už šesťmesačné deti cítia rytmus a ich reakcie a talent ju fascinujú. Viac v rozhovore pre Bratislavské noviny prezradila temperamentná a zábavná Vajnorčanka Luciša Hollá.

Vyrastali ste vo Vajnoroch. Aké ste tam prežili detstvo?

Pokiaľ je človek malý, je to úplne úžasné. Je to dedina. Vyrastali sme v bytovkách. Do Vajnôr sme prišli, keď som mala asi jeden rok. Mám pocit, že sme tam dokonca bývali ako prví nájomníci. Postupne sa dosťahovávali ďalší a ďalší ľudia. Nakoniec nás bola jedna obrovská banda detí v rovnakom veku. Vyrastali sme spolu a naše deti už takéto detstvo nemajú.

Ako to vyzeralo?

Prišli sme zo školy a vyrazili na dvor. Bolo nás tam do 30 detí rozdelených podľa ročníkov. Nebudeme sa predsa baviť s tým, čo je o rok mladší. A tí, čo boli o rok starší, sa predsa nebudú baviť s nami. Lietali sme po celej dedine. Kradli sme kukuricu, hrach na družstevných poliach. Po celej dedine sme lietali na bicykloch. Naozaj to vtedy bolo o tom, že mama vystrčila hlavu z okna a zarevala na mňa, že mám ísť na večeru. Problém začal byť, keď ma rodičia dali už v tretej triede na Thälmannovu ulicu do mesta, čo je teraz škola za Kasárňou. Bola to výberová škola, kde sa mohla učiť aj angličtina. Začala som dochádzať z Vajnôr. Nevravím, že to bol nejaký problém, ale oddelila som sa od partie. Po škole som mala husle, spev, teóriu. Prichádzala som domov okolo pol siedmej večer. Čím som bola staršia, tým to bola väčšia nevýhoda. Viac a viac kamarátov som mala z mesta. Nemali sme doma telefón. A to bolo celých 16 rokov. Chodili sme do búdok telefonovať. V tomto to bolo akčné. Keď som mala 17 – 18, tak som riešila, kedy ide posledný autobus domov a tak. Dokonca sa dalo vtedy prísť do Vajnôr vlakom.

Rada spomínate na tieto roky...

Keď sme boli malí, tak to bolo perfektné a čím som bola staršia, tak to bolo komplikovanejšie.

Kto vám vybral husle a spev?

Moja kamarátka z vedľajšieho vchodu Zuzana bola muzikantsky založená a rozhodla sa, že chce chodiť na husle. Vždy sme sa jedna po druhej opičili. A ja som sa tiež rozhodla, že chcem chodiť na husle.

Husle patria medzi najťažší hudobný nástroj, nie?

Áno. A hlavne veľmi dlho ma to nebavilo. Asi osem rokov. Mám dosť zásadovú mamu a tá prehlásila, že keď som si to raz vybrala, tak tam budem chodiť. Zakotvila som na husliach.

Zdroj: FB L.H.

​Nakoniec ste si k nim našla vzťah?

Áno. Až po ôsmich rokoch, keď sa zmenil učiteľ. Počas toho ma zlanárili na spev. A to ma celkom bavilo. Vždy som chcela športovať, ale celé detstvo som vôbec nešportovala.

Nebolo lepšie a jednoduchšie, aby ste presvedčili kamarátku, aby ona začala športovať?

Nebola športový typ. A mám pocit, že hudbou sa aj dnes živí. Mala vždy umelecký duch.

Ako sa z huslistky stane rafterka? A prečo práve rafting?

Mama mi povedala, že musím vychodiť prvý stupeň Ľudovej školy umenia. Do 14 – 15 rokov som musela chodiť na husle. Tým, že som mala toho naozaj veľa, chodila som na spev do súboru a k tomu hudobná teória, bola som úplne vyťažená. Nemala som čas na žiadny šport. Keď som z tohto vyliezla, bola som s prepáčením stará krava. Kto zoberie 15-ročné dieťa na šport, ktoré predtým nešportovalo. Vždy som rada lyžovala, chodila behať, doma som robila drepy, ale nemala som za sebou žiadnu prípravu. Na husliach nový učiteľ pochopil, že zo mňa nikdy virtuóz nebude... Tak ako každé dieťa, aj ja som si občas rada blicla. A raz ma dve kamošky zo školy zavolali na Zlaté piesky, že tam je vodácky oddiel. Jedna z nich bola hrozne chudá a hovorila, že jej brat tam začal chodiť a zmocneli mu svaly. Ja som stála s husľami v ruke a váhala, či mám ísť na husle alebo na Zlaté piesky. Nakoniec vyhrala druhá možnosť. Sadla som si do loďky a v ten okamih som sa brutálne zamilovala do vody. Pre mňa je to stále najviac, čo okrem detí a partnera mám. Okamžite ma to chytilo.

Prijali vás hneď medzi seba?

Museli sme veľmi bojovať. Bola tam skupina deciek, ktoré boli o trošku staršie ako my, ale boli veľmi uzamknuté. Takmer rok nás medzi seba nechceli pustiť. Všetky tri sme boli ignorované.

Čo bolo potom - kamošky vydržali?

Postupne odpadávali, ale mňa to fakt bavilo. Vydržala som. Keď som ostala sama, tak ma partia medzi seba konečne zobrala. A  keď ma zobrali, dovliekla som ich naspäť. Potom ich akceptovali. Človek veľmi dlho hľadá, kým sa nájde. Sama som na to prišla náhodou, ale bol to na začiatku boj, keď ma partia, ktorá bola spolu od deviatich rokov, odmietala. Loďkovali sme sa po Zlatých Pieskoch a trénerovi brúsili čln. V tom čase to bol taký zvláštny tréner.

V čom bol zvláštny?

Vôbec sa nevenoval deťom, ale všetci sme mu brúsili jeho „motorák“. Zbrusovali sme mu laminát. Nakoniec odišiel a prišiel nový tréner z Košíc Palo Niezgodský. A to bol úplne iný človek. Veľmi intenzívne športoval. Trénoval plavcov. Na začiatku z nás bol úplne zúfalý. Ale nevzdal to a partiu stmelil. Začal nás brávať na bežky, splavovali sme na kajakoch Pieniny, Hornád, Hnilec. Zdrhli sme zo školy na týždeň a plavili sme sa cez cigánske osady. Celý Hornád sme splavili. Mali sme brutálne zážitky. Okolo seba mal silnú skupinu z Košíc a oni jazdili divokú vodu. Takto sme sa my k tomu dostali. Paľo síce nebol divokovodný jazdec, ale jeho kamaráti z Košíc boli. Keď sa otvorili hranice, začali sme chodiť do Rakúska. Takto sme sa dostali k jazdeniu na divokej vode.

Zdroj: archív L.H.

​Ste dynamický temperamentný typ. Divoká voda vám musela vyhovovať..

Vo veku 18 rokov som bola taký magor bez pudu sebazáchovy. Čudujem sa, že žijem. Preto som si nechala vytetovať aj jašterice. Hovorí sa, že mačka má sedem životov a ja som si ich všetky utopila, tak som si dala dotetovať ďalšie štyri. Zásadne som si nechodila obzerať ťažké terény, lebo by som sa bála. Občas to nebolo veselé. Podstatné je, že žijem. Ako človek starne, tak múdrie, občas dostane aj po hube.

Je to adrenalín?

Jazdenie na kajaku v Čunove nie je adrenalín. To je ako v telocvični, že pozná každý kameň, keď trénujete na tom istom mieste. Je pravda, že sa stále bojím na vode, ktorú nepoznám.

Precestovali ste všetky kontinenty...

Nebola som na Severnom a Južnom póle.

..to som chcela dodať. Kde to bolo najnebezpečnejšie? Čítala som, že vás vyťahovali spod kameňa...

Áno, skoro som sa utopila. To bol môj najhorší zážitok. Už som sa rozlúčila so životom. Mala som skutočne pocit, že z toho naozaj nevyleziem. Nakoniec som nevyliezla svojpomocne, ale odpadla som a stratila vedomie a kamaráti ma vytiahli. Rieka je niečo iné ako cesta, z cesty sa dá odísť. Z rieky nie je ľahké vystúpiť. A niektoré musíte prejsť, aby ste došli k cieľu. Napríklad Afrika je špecifická v tom, že rieky nie sú ani tak náročné, ako to, aby bol človek v dobrej fyzickej kondícií, aby si nepriniesol maláriu či iné „ie“...

Zdroj: FB L.H.

​Mali ste niečo také?

Áno. Dvakrát maláriu a raz som chytila niečo v Ekvádore. Išli sme riekou, ktorá bola strašne špinavá a rozvodnená. Neubránite sa tomu, že vám voda strekne do tváre. Glgla som si z vody a dostala som takú hnačku, akú ešte nikdy predtým. Do toho horúčky... Napríklad Nórsko je veľmi náročné na pádlovanie, ale nenáročné na okolité faktory. Zatiaľ čo Ázia je náročnejšia, že je tam zlý zdravotný stav, občas tam aj mŕtvoly plávajú v rieke.

Pamätáte si deň, keď ste sa stali majsterkou sveta?

Bolo to v Čile. Vyhrali sme preteky v slalome na rafte v roku 2000. Príde mi to ako dávny pravek.

Stále jazdíte na vode?

Začínali sme s divokovodnými kajakmi a z toho sa vyvŕbil rafting. Otvorili Čunovo a nás bolo akurát šesť. Šesť ďalších rokov sme intenzívne raftovali a pretekali. Potom sme jedna za druhou začali tehotnieť. Po tehotenstve som sa vrátila a raft sme už nikdy nedali dokopy. Nebola ani vôľa. Jedna z nás stále raftuje. Rafting je náročný. Šesť ľudí sa musí dohodnúť, zladiť a spolu trénovať. Zatiaľ čo pri kajaku môžete ísť sama. A hlavne vtedy, keď vám to napadne.

Zdroj: archív L.H.

​A chodíte sama?

Áno.

Počula som, že ste aj svoje malé deti zobrali do kajaku.

Reňa mala dva. A dvojičky boli viac „opečovávané“, takže tie išli až v troch. Raz som ju zobrala a voda bola príšerne studená. Napriek tomu, že sa cez ňu liala tá ľadová voda, spala. Vôbec sa nezobudila. Tak bola vyčerpaná. Človek nikdy nevie, či to robí dobre s deťmi, ale musím povedať, že z nich vyrástli vyrovnané osobnosti. Sú veľmi outdooroví. Nič ich len tak nezaskočí.

Pred dvomi rokmi ste boli v Ekvádore splavovať rieku. Beriete so sebou aj deti, či chodíte sama?

Na kajakárske expedície väčšinou chodím sama. Teda s partiou.

Stále pretekáte, alebo je to už len zábava?

Niekto vymyslí rieku, ktorú budeme splavovať a ideme. Potom nás tam loví a zachraňuje, keď si to už vymyslel. Spoznávame krajinu a splavujeme. Kajakovanie je prvoradé. No snažíme sa vidieť aj krajinu.

Ktorá vás najviac zaujala?

To je ťažké. Veľmi sa mi páčilo Čile. Chcela by som sa tam vrátiť. Je to nádherný kraj a výborné rieky. Afrika je rovnako úžasná, ale kvôli chorobám tam už nemám takú chuť ísť. Sú krajiny, kde sa nemám dôvod vrátiť. Stále sa snažím ísť dopredu. Je toho veľa, kde sme ešte neboli. Prednedávnom som sa vrátila z Gruzínska, kde sa mi veľmi páčilo. Bola som užasnutá z tejto krajiny, taký zaspatý „socík“. Ľudia boli veľmi milí, čo sa dnes až tak často nevidí. Rieky boli famózne. Nie je to tak ďaleko a je tam lacno, tam určite ešte pôjdem.

Máte ešte nejaký sen?

S babami sme boli na Zambezi na rafte a rada by som sa tam vrátila na kajaku. Hrozí, že tam postavia veľkú elektráreň, rieku prehradia, tak sa musíme poponáhľať. Do dvoch rokov by sme tam mali ísť.

Ako sa z majsterky sveta a vyštudovanej ekonómky stane lektorka hudobnej školy Yamaha?

Keď človek študuje ekonómiu, tak nejako poletuje vzduchom. Mala som šťastie, lebo najprv som robila šesť rokov v Mercedese. Trošku brzdili moje cestovateľské sny. Keď mi raz šéf povedal, že nemôžem vycestovať, lebo... tak som si povedala, že tam pôjdem a do práce sa už nevrátim. Až do materskej dovolenky som robila v reklamnej agentúre. Položila som si otázku, ako môže človek robiť v tejto oblasti, keď má doma tri malé deti. Deti boli malé, bolo to náročnejšie. Venovali sme sa im a stále maximálne venujeme. Proste nedalo sa to nijako skĺbiť. S deťmi som chodila na rôzne krúžky. A jedným z nich bola aj Yamaha. Nikdy by som si nepomyslela, že zrovna ja budem pracovať s malými deťmi. Je pravdou, že vždy bol okolo mňa hlúčik detí. Priťahovala som ich, no nemala som tendenciu s nimi pracovať. Jedného dňa, keď som chodila s mladšou na hudobnú, oslovila som lektorku, či nechce pomocníčku. Sama sa mi priznala, že ma chcela práve osloviť. Keď mala dcéra takmer tri roky a išla do škôlky, začala som učiť malé deti.

Zdroj: archív L.H.

​Mali ste trému?

Áno. A dosť výraznú. Jednoduchšie som to mala v tom, že na Yamahu som chodila so všetkými tromi deťmi, tak som to poznala. Najprv som si zobrala deti v skupine Prvé krôčiky, potom Robíka, čo sú maličké deti od 6 mesiacov a až nakoniec som si dorobila Rytmické krôčiky. Strašne som sa bála, že mi to nepôjde, ale hneď som o toho vhupla. Veľmi ma to baví.

Niektoré deti chodia na konzervatórium a drvia sa teóriu. V čom je hudobná škola Yamaha iná oproti tradičným a klasickým hudobným školám?

Čo sa týka malých detí, je Yamaha úplne premakaná. A funguje. Človek tomu neverí, keď si to číta, ale naozaj to funguje. Už šesťmesačné deti sa na to chytajú.

Zdroj: archív L.H.

​Takže s hudobným vzdelaním sa dá začať od šiestich mesiacov?

Áno. Som rada, keď prídu mamičky s deťmi, ktoré sú pevnejšie. Aspoň si držia hlavu. Mala som aj 3,5 mesačného chalana, ale ten bol veľký a pevný. Napriek tomu, že je to japonská škola, je prispôsobená Európe. Aziati inak počujú a inak vnímajú hudbu. Majú iné pesničky, iné tóniny. Preto v Nemecku vznikla európska sekcia, kde vyvinuli produkty pre naše deti.

Ako dokáže šesťmesačné dieťa vnímať hudbu?

Podľa mňa najlepšie. Tým, že má úplne čistú hlavu a synapsy v mozgu sa len vytvárajú. Tieto deti sú ako čistá kniha. Je to však veľká zodpovednosť, nás lektorov. Sluch nedokážeme naučiť, ale rytmiku dokážeme naučiť. Deti od dvoch rokov vedia úplne v pohode rytmizovať, ak sa im venujete. Na hudobnej púšťame bubny a jemne im búchame na hocijakú časť tela. Dôležité je, aby matka držala rytmus. A tiež je to veľmi príjemne strávený čas mamín s deťmi. Na chvíľu sa dokážu zastaviť v čase a venovať sa dieťaťu.

Zdroj: archív L.H.

​

Pri akom veku sa dá určiť, že dieťa má talent na hudbu?

Niekedy maminy prídu s polročnými bábätkami a pustím im základné bubny a niektoré deti idú úplne parádne s hudbou. Hýbu sa. A človek len pozerá. Vidím to aj na dvojročných, ktorí majú v sebe talent. Fakt si myslím, že je to jedno. Hlavne, netreba sa na to vykašľať. Aj keď mám ako rodič pocit, že to nemá zmysel, treba vydržať .Dieťa to v sebe rozvinie. Nikdy asi z neho nebude absolvent VŠMU, ale bude si vedieť zabrnkať na gitare a zahmkať. Podľa mňa by mal každý povinne absolvovať nejakú hudobnú.

Ako napríklad vyzerá hodina pre šesťmesačné dieťa?

Oslovujem, prihováram sa k maminám a rozprávam im, čo majú so svojimi deťmi robiť. Ja mám v ruke svojho tuleňa Robíka, a na ňom vysvetľujem, čo majú s nimi robiť. V tomto malom veku samozrejme spievame. Sú to krátke a vysoko naspievané slovenské pesničky. Aby nás deti počuli, keďže sa im vyvíja sluch. Spievame ich trikrát a po každý raz inak. Na niektoré verzie sa deti už v tak malom veku chytajú. Hmkajú a lalalákajú si ich. Vždy sa venujeme nejakej téme, ale prioritne je to zamerané na rytmiku, ktorá je v tomto období veľmi dôležitá. S deťmi robíme hudobné a tanečné veci. V strede hodiny je voľné objavovanie, keď bábätká položíme na kopu a porozdávam im hudobné nástroje a pustím podmaz vážnej hudby. Je to aj o tom, aby si deti už v tomto veku začali na seba zvykať. Aj tu je vidieť, ako niektoré deti sú pri mame, iné nemajú problém objavovať.

Zdroj: archív L.H.

​Čo nasleduje potom?

Prvé krôčiky k hudbe, čo už je vážnejšie. Bavíme sa o deťoch od 1,5 roka. Dieťa väčšinou vie už chodiť a začína rozprávať. Veci vníma inak. Vtedy prestávam rozprávať na rodičov a začínam rozprávať na deti. Zorganizujem si ich okolo seba. Niektoré mamy sú pri deťoch. Čím sú deti staršie, tým sú odvážnejšie. Vždy máme nejakú tému, ktorú preberáme zväčša na troch hodinách. Venujeme sa konkrétnej téme. Vedia ju už uchopiť. Prečítame si o nej, zaspievame a zatancujeme si o danej téme. Urobíme si rytmickú básničku. Pauzu si vynahrádzame vyrábaním, kde deti za pomoci rodičov vyfarbujú a vystrihujú. Deti si naučia strihať nožničkami. Toto je oddychová a veľmi krátka časť.

Na akých hudobných nástrojoch sa učia deti hrať vo veku od 1,5 roka?

Využívame paličky, hrkálky, bubny a všetko ostatné ako xylofóny a tamburíny im dávam na objavovanie. Staršie deti tieto hudobné nástroje už striedajú a používajú. Keď sú deti staršie a vidím, že to zvládajú, pridávame flautu. Je to výborné na dýchanie. Deti od 4 do 6 rokov patria do skupiny rytmické krôčiky k hudbe. Je to už vážnejšie. Pracujeme s rytmickými kartami, ktoré skladáme presne do rytmu. Spoznávame noty v notovej osnove. Pomáham si farbami. Postupne ako vyrastajú, farby vypúšťame. Vo veku 5 – 6 rokov deti noty a hudbu už chápu. Zoberú noty a všetko mi pekne na prvýkrát prespievajú. Nie je to nič komplikované, ale nádherne to dajú. Nenápadne im do hlavy šroubujem to, čo po nich chcem. Veľa detí pri hudbe zostane.

Zdroj: archív L.H.

​Okrem flauty väčším deťom – predškolákom pridávate aj iný hudobný nástroj?

Áno. Je to keyboard. Striedam to. Pozornosť detí vo veku od 4 – 6 rokov je stále obmedzená, ale baví ich meniť a spoznávať nové veci. Majú radi túto kombináciu. Tieto dva nástroje sú super pre deti v predškolskom veku. Nie je tam čo pokaziť. Flauta neznie dokonale, ale cvičia si dýchanie, motoriku... Keyboard je fajn, naučia sa pracovať s prstami, je tam kopa tlačidiel na objavovanie.

Keď skončia na Yamahe, pokračujú ďalej v hudobnej výchove?

Väčšinou majú ambíciu pokračovať ďalej. Keď vydržali od bábätka po 6 rokov, tak potom pokračujú spravidla ďalej. Yamaha neučí všetky nástroje. Dávam im na výber, či chcú ísť cestou umeleckých škôl , ktoré sú ale časovo náročnejšie. Alebo môžu pokračovať v Yamahe a vybrať si niektorý z nástrojov, ktorý sa v Yamahe vyučuje.

Zhovárala sa Lenka Bollardtová