• Rozhovory
  • 11.09.2018 10:00

Etikoterapeutička: Čo nám na druhých prekáža, máme v sebe, hoci to niekedy nechceme vidieť

0 0
Janka Mladá
Zdroj: Archív J. M.

Ako zmeniť myslenie a vychovávať deti? Je riešením im všetko zakazovať alebo naopak ich prijať so všetkými emóciami? Aj na tieto otázky odpovedá vzťahová mediátorka a etikoterapeutička Janka Mladá.

Čo je etikoterapia?

Etikoterapia je metóda, ako spoznať samého seba cez vzťahy –  k sebe, k iným ľuďom a k tomu, čo nás presahuje (Boh, vesmír, príroda). Ak sú tieto vzťahy narušené, tak nemôžeme žiť plnohodnotný a zmysluplný život. A navyše sa narušené vzťahy prejavujú aj na našom zdraví.

Ako spoznám seba cez etikoterapiu?

Vzťahy sú naše zrkadlá. Všetko, čo nám na druhých prekáža, máme v sebe, hoci to niekedy nechceme vidieť. A navyše, my sa takmer vôbec nepoznáme. Všetko to, čo o sebe vieme povedať a myslíme si, že takými sme, sú len nálepky. Som prchký, lenivý, výbušný, hysterický, pohodlný a mnoho ďalších som.  Ale je toto naša podstata? Naozaj sme to my? Často keď rozprávam ľuďom, čo všetko by mohli vo svojom živote zmeniť a mali by sa tak lepšie, príde otázka: A naozaj to potom budem ešte ja? A ja sa spýtam: Ste toto vy? To, čím sme v dospelosti, to nie sme my. Je to len hŕba presvedčení, rôznych programov, ktoré sme si na seba nalepili od detstva až po dospelosť. A tomu sme uverili a nechávame si tým riadiť svoj život.

Ktoré obdobie je najkľúčovejšie pre človeka, kedy si na seba naviaže programy?

Jednoznačne je to naše detstvo. Keď sa dieťa narodí, najskôr zažíva bezpodmienečnú lásku rodičov. Prijímajú dieťa také, aké je. Aj so všetkými negatívnymi emóciami. Potom skôr či neskôr príde okamih, keď sa láska rodičov zmení na podmienečnú. Zrazu sa im nepáči, keď sa dieťa hnevá, odporuje, plače, neposlúcha. Rodičia to často tak aj nazývajú, že dieťa neposlúcha. Tento okamih je kľúčový. Dieťa má v sebe všetky emócie – aj negatívne, aj pozitívne a všetky sú v poriadku. Všetky dokáže samé ukončiť. Lenže rodičia sa necítia príjemne, keď má dieťa negatívne emócie a chcú, aby skončili. Začnú používať formulku Nebuď. Nebuď taký, nebuď onaký. Na jednej strane je to pre dieťa výzva, chce byť pre rodičov taký, akým ho chcú mať, pretože vtedy dostáva ich lásku a pozornosť. Ale zároveň sa v dieťati prebudí základný strach z odmietnutia či opustenia. Keď dieťa je také, ako podľa rodičov nemá byť, tak sa rodič hnevá a dieťa necíti jeho lásku. A vtedy nastúpi ten strach a dieťa chce byť o to viac také, aké ho chce mať rodič, teda poslušné, dobré. A začne nebyť samé sebou. Tu nastáva ten najhorší zlom v jeho živote. Na jednej strane chce získať pozornosť rodičov, lebo ju dostáva len za dobré veci, ale vo vnútri je také, aké podľa rodičov nemá byť. Musí sa to naučiť skrývať. Aby ho ľudia mali radi.  

Mnohí vám budú oponovať. Ak nebudeme hovoriť deťom, aby nerobili to a potom tamto, budú nám predsa skákať po hlave a stanú sa z nich nevychovaní ľudia.

Áno, mnohí oponujú a hovoria: Keď nechám svoje dieťa robiť všetko, čo si zmyslí, tak už nikdy nebude dodržiavať pravidlá a bude mi skákať po hlave. Ale to z nich hovorí strach zo straty autority. A hlavne, my môžeme a aj máme dieťaťu povedať Nie. Nemáme mu len hovoriť, že nejaké nemá byť. V prvom rade ho máme prijať také, aké je. Aj s jeho negatívnymi emóciami. Až keď ho takto prijímame, potom ho môžeme usmerniť a povedať, čo chceme. Keď mu to hovoríme cez hnev, dieťa to berie tak, že ho neľúbime. A ten hnev nemusí byť ani vyjadrený. Dieťa ho z nás cíti. Začne o sebe pochybovať. Toto sebapochybovanie sa s ním ponesie celý život. V škôlke, v škole, učitelia, kamaráti, v živote sa stretávame s veľa ľuďmi, ktorí nám dávajú svoju lásku a pozornosť s podmienkami. Keď budeš taký, ako ti hovorím, budem ťa mať rád. A tak si vytvárame rôzne Som, rôzne masky a stratégie pre rôzne skupiny ľudí - pre školu, pre rodičov a nakoniec pre kamarátov. Je to jeden veľký chaos.

Myslíte si, že stačí deti vychovávať tak, že im nebudeme hovoriť nie...

Ako som už povedala, môžeme a aj máme hovoriť svojim deťom Nie. Môžeme a máme im dávať hranice. Len je rozdiel, či ich nastavujeme s hnevom a nespokojnosťou s dieťaťom, alebo tým, že svoje dieťa prijímame také, aké je. V etikoterapii hovoríme o dvoch mentálnych priestoroch, z ktorých môžeme reagovať. Jeden je mentálny priestor odporu alebo nespokojnosti a ten druhý je mentálny priestor Spojenia alebo spokojnosti. Emócie hnevu, strachu, smútku sú v tom prvom a emócie založené na prijatí a láske sú v tom druhom. A toto je najdôležitejšie - rozpoznať z akého mentálneho priestoru reagujem. Či už na svoje dieťa alebo aj na svojho partnera, kolegov v práci, na svojich rodičov. Lebo keď vaše myšlienky, pocity a konanie vychádzajú z priestoru spojenia, má to úplne iný dopad na vaše zdravie a vzťahy než všetko z priestoru odporu.

Aké problémy najčastejšie riešite?

Prichádzajú za mnou ľudia buď s problémami vo vzťahu alebo keď majú nejaký problém sami so sebou. Ale to je tiež len o vzťahu – o vzťahu k sebe. Často tieto problémy súvisia so závislosťami, ale to má korene v sebaodmietaní alebo sebanenávisti. Takže vtedy treba popracovať na láske k sebe. Väčšinou prichádzajú ženy, ale čoraz častejšie sa stáva, že chodia aj muži, buď sa nechajú presvedčiť svojou partnerkou, ktorá u mňa už bola, alebo sa im naozaj rúca vzťah.

S akými problémami ste už pomohli?

Pomohla som zachrániť nejaké vzťahy, niektoré sa už nedali, ale aspoň sa rozišli s úctou (z priestoru spojenia). Pomohla som ľuďom prestať fajčiť, piť alkohol, prejedať sa, prestať byť závislými na expartneroch. Často ukazujem ľuďom iný pohľad na ich život či vzťah a to im pomôže začať meniť ich správanie. Pretože ak viete, že to, čo robíte, robíte preto, lebo ste sa tak nevedome naprogramovali, môžete to začať meniť.

Je pravdou, že príčinou všetkých ochorení sú narušené vzťahy?

Klasický lekár by vám určite odpovedal, že to pravda nie je. Etikoterapeut vám odpovie, že áno. Hoci mnoho ľudí je stále navyknutých na tabletky alebo iné rýchle riešenia, je stále viac a viac ľudí, ktorí sa zamýšľajú nad sebou a sú ochotní prevziať zodpovednosť za svoje zdravie. Nikto nás nikdy neučil, ako pracovať so svojimi emóciami, mnohí ľudia ani nevedia opísať, aké emócie prežívajú, ale myslím, že všetci nejako intuitívne cítime, že keď sa budeme neustále hnevať na seba či na druhých, tak ten hnev nám postupne v tele niečo zablokuje. Keď budeme v sebe živiť krivdy, tiež nás toto zatvrdnutie na duši dovedie aj k nejakým zatvrdnutiam na tele. Každá choroba je už len následok nejakého nášho správania, ktoré sme roky neriešili. A tie akútne choroby, tie nám väčšinou hovoria Zastav sa, niekde nie je rovnováha.

To znamená, že lieky pri chorobe potlačia príznaky choroby, no podstatné je cez psychiku a vzťahy odhaliť príčinu?

Presne tak. Čím teraz nechcem povedať, že už nikdy nevezmite žiaden liek. Ale je dôležité sa zamyslieť, čo mi choroba hovorí. Kde som niečo zanedbala. Mnoho ľudí to poníma tak, že dajte mi lieky a ja budem pokojne robiť to, čo som robil doteraz. Prejedať sa, nehýbať sa a navyše sa hnevať na celý svet. Lieky vás zachránia akútne, ale dlhodobo si pomôžete aj sami. Zmenou myslenia a zmenou svojich postojov.

Ako dlho trvá, kým človek zmení svoje myslenie?

To je rôzne, každý sme iný. Ale netrpezlivých asi nepoteším, pretože to nie je otázka dní ani týždňov. Desiatky rokov nám trvalo, kým sa z nás stali takí ľudia, akí sme dnes, tak nechcime okamžite, aby z nás boli iní ľudia. Najskôr je treba prijať aj samých seba takých, akí sme. Až potom meniť. O sebe viem s istotou povedať, že pred piatimi rokmi som bola iný človek. A stále nie som na konci cesty. Stále mám vysoký potenciál nenechať sa nahnevať napríklad mojím synom alebo partnerom. Ale je toho našťastie stále menej a menej. Keď si uvedomíme, že myšlienka je vždy prvá a od nej sa odvíjajú naše pocity a potom aj činy, tak naučiť sa pracovať so svojimi myšlienkami je prvý krok na ceste ku zmene. Ale nič netreba tlačiť, tlakom nedosiahneme trvalé zmeny. Treba byť aj súcitní, zhovievaví a trpezliví.  Ja ukážem ľuďom cestu, ale ďalej musí kráčať každý sám.

Ako sa ale dá vysvetliť napríklad človeku, ktorý ma vysoké dlhy a málo zarába, aby bol pozitívne nastavený?

Keď takémuto človeku budeme určovať, že má byť pozitívne nastavený, tak bude akurát ešte viac frustrovaný zo svojho života, pretože k dlhom a nízkemu platu sa pridá ešte pocit, že má byť iný. Takže ak by taký človek prišiel ku mne, tak najskôr by sme popracovali na všetkých negatívnych pocitoch, ktoré má v súvislosti so svojim terajším stavom. Menili by sme jeho postoj, aby to nepociťoval ako krivdu, aby nebol nahnevaný na seba, že to takto dopustil, aby z toho nebol frustrovaný. Aby svoj stav prijal a z tohto mentálneho nastavania by sa začal obzerať po riešeniach svojho stavu. Pretože každý problém má riešenie, ktoré sme ale schopní vidieť až vtedy, keď s ním nie sme v odpore. Na každej situácii, nech vyzerá na prvý pohľad akokoľvek zle, sa dá nájsť niečo, čo vďaka nej získame. Ale nemusíme to vidieť hneď. Základom spokojnosti v živote je ale práve toto – nachádzať spokojnosť vždy a všade. Je to len mentálny návyk, ktorý nás nikdy nikto neučil. Ak tú spokojnosť nevieme nájsť, tak je to len preto, že to ešte nevidíme. Vtedy treba veci prijať a potom začať konať. Znie to jednoducho, ale keby to jednoduché aj bolo, nebolo by dnes toľko nespokojných ľudí, vzťahov, či životov.

(lb)


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.