• Rozhovory
  • 23.07.2018 08:35

ROZHOVOR Milan Markovič: Kde chýba umenie sebairónie, tam humor a satira nefungujú

0 0
Milan Markovič
Zdroj: TASR

Niektorí si ho pamätajú z Radošinského naivného divadla, iní ako autora a moderátora rozhlasových relácií Variácie, Pod pyramídou či televíznych Večerov Milana Markoviča. Prinášal nielen zábavu a smiech, ale i pocit, že je možné uťahovať si aj z tých najmocnejších. Hoci oslávil 75 rokov, Milan Markovič divákov naďalej baví.

V knihe, ktorú o vás napísala vaša dcéra, vás vaša mama opisuje ako poslušné dieťa. Vaša verzia je trochu iná. Ako to teda bolo?

Mama ma mala naozaj za poslušné dieťa, i keď ma hrešila, pretože sme sa bíjavali so sestrou, lebo neviem prečo, občas sme sa neznášali. Až keď potom dospejete, viete, že by ste si mali byť ako súrodenci vzácni. A ešte mama vždy spomínala, že keď som ako päť- alebo šesťročný na seba zvalil kvetináč a zlomil si stehennú kosť, bol som šesť týždňov zasadrovaný až po pás a vydržal som sa hrať ležiac v posteli a nenariekal som. Ale neviem, či sa podľa toho dá súdiť niečo o poslušnosti. Možno som bol a aj stále som trpezlivý.

Spomínate si na svoje školské časy? Boli ste dieťaťom, čo baví spolužiakov vtipnými kúskami?

Spomínam si, že v prvej triede v roku 1949 sme sa prvý polrok pred vyučovaním modlili a od druhého polroku sme spievali Pieseň práce. To sú historické zlomy, ktoré mi ostali v pamäti a neviem, načo mi tam sú. Inak som hádam až do maturity patril k takým dvom-trom najmenším. Maturoval som s Maťom Hubom, ten bol zasa najvyšší, no kde som sa mu ja mohol rovnať? Ak mám na niečo nejaký talent, potom je to len schopnosť učiť sa od tých skúsenejších. To, kam som nakoniec dospel, je len zásluha toho, že som sa obklopil ľuďmi, od ktorých sa dalo priam dychtivo odkukávať. A aplikovať to potom v praxi – ako čo robiť, ako to nerobiť, čo rozprávať a čo nerozprávať, aký vzťah mať k ľuďom a k práci. S tým som sa nenarodil. A ani v tej škole som nepatril k zabávačom, tam boli iní, ojoj, vedel by som ich menovať!

Prečo ste sa rozhodli stať učiteľom v našom prefeminizovanom školstve?

Nebola iná možnosť. Hlásil som sa po maturite na filozofickú fakultu a ako druhú možnosť som uviedol kombináciu biológia - zemepis na prírodovedeckej fakulte. Prišla mi odpoveď, že som síce strašne múdry, ale pre nedostatok miesta, a tak ďalej... Rok predtým sa otváral vtedajší Pedagogický inštitút v Trnave. A keďže fungoval krátko, dostal som sa tam ľahko, lebo o tom málokto vedel a oni veľmi potrebovali kohokoľvek.

Boli ste dobrý učiteľ?

To by museli posúdiť moji žiaci. Pred pár rokmi ma pozvali bývalí ôsmaci na stretávku do Gajar na Záhorí, kde som učil. Stretol som sa s nimi ako so šesťdesiatpäťročnými a bol som od nich – už keď som ich prišiel učiť a doteraz mi to vydržalo  – o šesť rokov starší. Čo už ich také ucho môže naučiť? Dali mi aj spoločnú fotku a ledva som sa na nej rozpoznal. Lenže som sa v tom čase oženil a navyše ma unavovalo dochádzanie z Bratislavy...

Vraj ste chodili vlakom ráno o 5:20?

Áno, o 5:20 išiel robotnícky vlak do Zohora, takže som o pol piatej vstával. Teraz tak chodím spať. Preto som žiadal o prestup. Povolili mi ho s podmienkou, že v Bratislave na Hálkovej ulici, na Slovanoch, budem robiť pionierskeho vedúceho. Učil som len asi štyri až päť hodín týždenne. Lenže po čase sa mi na rozdiel od mnohých normálnych ľudí zdalo dosť ťažko znesiteľné, že akýsi zvonček na chodbe určuje odkedy, dokedy a kde mám byť. Prišla možnosť odísť, keď Učiteľské noviny vyhlásili konkurz na redaktora. Páčilo sa mi to, rád som písal, akurát som si uvedomil, že prídem o dva mesiace prázdnin. Našťastie si ma postavila pred seba kolegyňa, učiteľka a výtvarníčka, ktorá ma s malým rozbehom kopla do zadku a poslala ma tam, kam som sa prihlásil. Nebyť jej, možno dodnes učiteľujem na Hálkovej. Inak na to rád spomínam, bola to najlepšia škola života.

Málo známa je historka z roku 1968, keď ste sa pokúšali presviedčať sovietskych vojakov, že prišli omylom.

Bol som čerstvý ruštinár, skončil som slovenčinu, ruštinu a hudobnú výchovu. A za mladi som rád trampoval a chodil na výlety. Bol som jeden z tých, čo zakladali Slovenskú tábornícku úniu, teda niečo, čo by nadväzovalo na skauting. Smerovali sme cez leto na jazero Izra pri Košiciach a cestou som prespal v Prešove u maminho brata. Ráno 21. augusta ma jeho manželka zobudila, že sú tu Rusi. Dochádzalo mi to pomaly, ako každému. Jeden z tankov stál pred hlavnou poštou, lebo obsadili poštu, stanicu, rozhlas... Tak im asi kázali maršáli. Na tanku stál vojačik. Išiel som mu po rusky vysvetľovať, že nevieme pochopiť, čo tu vlastne robia. Hovoril som asi pätnásť minút o tom, čo sa u nás deje. A ten chlapec sa na mňa pomaly obrátil so slzami v očiach a povedal: „Prečo mi to hovoríš? Veď ja to všetko viem.“ A potom ku mne prišiel dôstojník a mieril na mňa pištoľou. Vystrelili tam nejakú salvu do ľudí a tri metre odo mňa padol mŕtvy človek. My ostatní sme odtiaľ zbabelo pelášili. Hoci som vojnové dieťa, takéto niečo si nepamätám. Preto mi je dosť ťažké pochopiť, keď dnes mladí ľudia netušia, čo sa stalo v roku 1968 alebo 89. Ale čo sme my mladí boli iní, keď nám hovorili o povstaní? Išli sme na stretnutie s priamym účastníkom len preto, lebo nám odpadla matematika. Dejiny sa opakujú, ale väčšinou v negatívnejších podobách.

Vaša umelecká dráha sa začala v rozhlase. V roku 1976 ste začali pripravovať zábavnú reláciu Variácie. Aké boli vaše prvé rozhlasové skúsenosti?

 Predovšetkým som tam stretol skvelých ľudí, ktorí boli moji učitelia. Lebo my mladí sme boli, samozrejme, majstri sveta. Každý zmúdrie podstatne neskôr a ja na to ešte stále čakám. Pozvali nás do štúdia, dali nám niečo prečítať, o niečom porozprávať... no a potom nám povedali, kde robíme chyby a že to skúsime zasa o pol roka. Nikdy nezabudnem na Ernesta Weidlera, to bol môj najväčší učiteľ, dokonca ešte v čase, keď som nevedel, že budem pracovať v rozhlase a počúval som jeho reláciu Na modrej vlne. Raz sme vysielali Variácie v priamom prenose z našej rozhlasovej jedálne, relácia bola veľmi zábavná. A po nej mi prišiel list – mám ho dodnes odložený – ktorý sa začínal slovami: Čo to tam máte za čuramedána? Po chvíli som pochopil, že to mám byť ja. Vraj bolo vysielanie len samé chichichi a chachacha, ale že poslucháča treba aj informovať o tom, čo sa vlastne deje. Príšerne som sa urazil, ale išiel som si vypýtať záznam. A keď som si ho vypočul, zistil som, že ten človek mal vo všetkom pravdu. My menej múdri sa učíme na vlastných chybách. Ale v rozhlase som sa naučil mnohému, čo som potom využil v televízii.

V roku 1987 ste začali robiť reláciu Pod pyramídou, veľmi efektívne vám asistoval aj Peter Breiner. Prečo ste sa rozhodli smerovať k žánru politického kabaretu?

Pretože sa to vtedy už ako-tak dalo. Občas sme navyše urobili malý podvodík. Mal som už vtedy počítač, na ktorom sa dalo vytlačiť viacero verzií scenára. Jednu na schválenie a druhú pre nás. Pri chúlostivých miestach som urobil malý nenápadný znak a dodatočne sme ich vyhlásili za výsledok improvizácie. Peter Weiss, neskôr náčelník demokratickej ľavice a v tých časoch ešte člen ÚV KSS, mi otvorene povedal: Milan, my sme ťa mali na programe každý týždeň!

Legendárne boli vaše televízne Večery Milana Markoviča vysielané naživo zo Štúdia S. Patrili k nim aj pesničky, ktoré vám otextoval Ján Štrasser a spievali ste ich v sprievode Pánov bratov, teda Róberta Puškára a Petra Niňaja. Nebol to stres, vysielať talkšou v priamom prenose?

Určite bol. Keď reláciu z politických dôvodov zastavili, dostal som zápal pľúc a lekári povedali, že mám imunitu na katastrofálne nízkej úrovni. Trvalo niekoľko rokov, kým sa to napravilo. Najhorší je pocit, že čokoľvek poviete, alebo sa pomýlite, nedá sa už viac vziať naspäť, ani opraviť. Spieval som pesničky, ktoré boli čerstvo napísané, aby boli aktuálne –  mohol som sa ich učiť najviac tri alebo štyri dni. A teraz si predstavte, že práve spievate prvú slohu a neviete, či si spomeniete na druhú. A nakoniec si aj spomeniete, ale asi tak dve sekundy pred jej začiatkom! A pritom všetkom máte 'debilný' úsmev na tvári. Režisérom prenosov bol Milan Lasica a vždy tesne pred začiatkom, keď som mal ísť na scénu, stál za závesom a hovoril mi: 'Ja sa vám čudujem, že tam vôbec idete, pán kolega...'

Do relácií ste si pozývali zaujímavých hostí, aj politikov. Neprekážalo im, že si z nich uťahujete?

Nikdy som si z nikoho neuťahoval tak, aby mal pocit, že je na smiech. Ak išlo o zosmiešnenie, na to si ten či onen hosť stačil väčšinou sám. A potom, ak sa nad niekoho povyšujete, nie je to recept na úspech. Boli aj takí, čo pozvanie do televízie nikdy neprijali. Pozývali sme Vladimíra Mečiara a dali sme mu na výber ktorýkoľvek termín v roku. Doteraz mám list s odpoveďou Anny Nagyovej, že je po celý rok zaneprázdnený.

Za komunizmu vám hrozili postihy, reláciu vám zastavili aj počas Mečiarovej vlády. Dnes nikto nič nezakazuje a predsa politickej satiry takmer niet, hoci námetov je plno. Čím si to vysvetľujete

Námetov je naozaj habadej. A kabaret či satirické programy sú aj v krajinách, kde nie sú veľké politické trenice. Dokonca aj vo Švajčiarsku, čo je inak krajina s podivným zmyslom pre humor. Satira väčšinou chýba tam, kde je najviac treba. No ale dnes ju ľudia nechcú a možno ani nevedia robiť – čo nie je celkom ich vina, veď aj ja som potreboval akéhosi dramaturga, režiséra, kolegov, ktorí ma ako človeka večne nedokonalého usmerňovali. Lebo humor nie je to, čo vznikne ako reakcia na vulgarizmus alebo na čosi prvoplánové. Možno tak humor začínal, že sa ktosi šmykol na banánovej šupke, alebo komusi spadli gate a dalo sa na tom zasmiať. Len smutné je, keď človek zistí, že sme nielen nikam nepokročili, ale sa dokonca vraciame. Ale musíte to všetko brať ako môj názor a zaručene menšinový.

Možno dnešným bavičom chýba schopnosť uťahovať si zo seba :)

Nerád to spomínam, lebo to znie, ako keby som dával sám seba za príklad, ale nie je ťažké zistiť, že si môžete uťahovať z publika vtedy, keď mu dáte najprv najavo, že nie ste o nič lepší a o nič menej zraniteľný. Kde chýba umenie sebairónie, tam humor a satira nefungujú. Pri mojich javiskových vystúpeniach Nevyzúvajte sa prosím, s ktorými som prešiel Slovensko, Česko a vystupoval som aj medzi rodákmi v zahraničí, bola medzi hosťami známa herečka. Čudovala sa – Milan, vy divákom nadávate a oni vám ešte tlieskajú, to musím vyskúšať. Vyskúšala to a zvestovala mi, že sa jej do konca programu nikto nezasmial.

Niekto zas hovorí, že sa s nástupom internetu znižuje úroveň zábavy a intelektuálna úroveň vôbec.

Asi rok som vydržal na sociálnej sieti najmä preto, aby som propagoval naše podujatia. Keď už som videl nejakú diskusiu, zapojil som sa, no problém je, že nikdy nie som anonymný. Ostatní mali pravé mená, ale aj vymyslené, ale voči nim som bol v jasnej nevýhode. A čo som tam zažil zloby, nenávisti, vulgarizmov a hlúposti... Keď tam máte bez nejakých urážok vysvetľovať to, čo je známe už stáročia, vrátane faktu, že je zem guľatá, je to na zúfanie! A potom som zistil, preboha živého, ja som skoro rok neprečítal žiadnu knihu! Spoznal som, že to nie je dôstojné človeka, čo má aj iné ambície, a odišiel som. Inak je internet užitočná vec, je tam všetko, len si nie som istý, či ho práve kvôli tomuto používajú všetci tí, čo majú v rukách tablety alebo smartfóny, dokonca ešte aj keď sedia oproti sebe v reštaurácii. A to som si myslel, že vrcholom závislosti sú počítačové hry.

Ako autor politickej satiry ste mali vždy zacielené na politiku a politikov a ľudí to bavilo, pretože ste hovorili za nich. Nepociťujete dnes v spoločnosti viac letargie a skepse?

Jedným z mojich najväčších koníčkov je štúdium dejín. V televízii na všetkých staniciach vidíme stále niečo z histórie, o Hitlerovi by som mohol písať pomaly aj diplomovku. Aj v knižnici mám veľa historických kníh. Ktosi múdry, a ja už samozrejme neviem kto, povedal, že sa máme históriou zaoberať, aby sme neboli nútení si ju zopakovať. A istý Bismarck zasa povedal, že kto sa nestará o politiku, o toho sa politika postará sama. Dnes je mnohým jedno, čo s nami robia tí, ktorých sme si, neviem prečo, zvolili, ba ani nevieme, kto je náš poslanec alebo starosta. A tento nezáujem vyústi akurát do krčmových debát o tom, ako je všetko nanič. Možno je to aj preto, že sme boli desiatky rokov zavretí v niečom, na čo sme hromžili, ale nám to aj vyhovovalo. Štát nás viedol za ruku, bolo to pohodlné. Komu z nás došlo, že je to nesloboda? Niektorým aj dnes stačí, že máme vlaky zadarmo. A keď už dospelý človek, ktorý má nejaké tie roky za sebou, ešte stále nevie, že nič na svete nie je zadarmo, tak je to už povážlivé. Zlom v roku 1989 prirovnávam k tomu, ako keď vás niekto vypustí z klietky, ale východ vedie rovno do džungle. A tam je nebezpečno a vy sa o seba neviete postarať, lebo to nebolo nikdy potrebné. A tiež, žije sa veľmi rýchlo, žijeme v blaženej ére povrchnosti a nemáme čas ani na vlastné deti. Vyberáme si v slobodných voľbách ľudí, ktorí to majú riešiť za nás, ktorí nás zastupujú. Ale mnohí si neuvedomujú, že majú slúžiť. Oni majú dojem, že majú panovať a my im to tolerujeme. Julo Satinský hovoril – bože, koľko generácií ešte musí ešte vymrieť, kým sa niečo zmení.

Často hovorievate o deťoch, učiteľoch, o vzdelávaní. Učiteľ sa vo vás nezaprie.

 Keď som sa raz rozprával so skupinou mladých ľudí, takmer všetci povedali, že si šetria, aby sa mohli vysťahovať. Mnohé revolúcie sa pritom začali študentskými rebéliami, nakoniec aj u nás. Možno aj preto, že študenti riešili problém s vlastnou budúcnosťou – lebo sa nemohli vysťahovať, študovať v zámorí alebo v západnej Európe. Ale teraz im ešte aj rodičia požehnajú – žite si aspoň vy tak, ako sme my nemohli. Ale verím, že niektorí predsa len cítia, že sa treba vrátiť a treba s tým dačo urobiť. Že sa naučia vzťahu k ľuďom, k práci a dajú to tu trochu dohromady.

Na záver niečo optimistické. Na čo sa tešíte?

Nezbieram citáty, ale jeden sa mi páči: Najstarší pán Baťa povedal – "nemám žádný cíl, chci dojít co nejdál". Niekto sa ma spýta, či som šťastný, ale odpovedám, že som spokojný. Považujem to za väčšiu hodnotu. Šťastie je explózia, chvíľková záležitosť – a nech ich je čo najviac. Ale spokojnosť je dlhotrvajúca a viem ju spochybniť len v jednom prípade: človek by nemal byť nikdy veľmi spokojný sám so sebou.

(TASR)


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.