• Rozhovory
  • 15.07.2018 15:18

Zakladateľ Bratislavskej lýry Pavol Zelenay: Festival Pohoda je jej nová forma

0 0
Pavol Zelenay
Zdroj: TASR

Patril k zakladateľom festivalu Bratislavská lýra, bol producentom prvého rockového albumu Zvoňte zvonky skupiny Prúdy v roku 1969. Dvakrát získal ako autor hudby zlatú Bratislavskú lýru, v roku 1974 za pieseň Zem pamätá Karola Duchoňa a v roku 1976 za pieseň Pár nôt Jany Kocianovej. Skladateľ, hudobník, aranžér a publicista Pavol Zelenay (90).

Narodili ste sa v Zohore, maturovali ste v Piešťanoch, kde ste teda vyrástli?-

Som synom notára, ktorého prekladali, bol štátny úradník. Ľudovú školu som absolvoval v Zohore, potom v Bohuniciach, to sú dnes Jaslovské Bohunice. Vtedy boli Bohunice jedna dedina a druhá susedná bola Jaslovce. Pri stavbe atómovej elektrárne sa potom spojili. Pokračoval som v Gajaroch, kde bol otec tiež notárom, potom vo Veľkých Kostoľanoch. Odtiaľ som išiel na gymnázium v Bratislave. Bývali sme aj v Seredi. Počas prechodu frontu otec nechcel, aby sme boli v Bratislave, tak sme bývali v Piešťanoch. Po maturite som sa vrátil do Bratislavy na vysokú školu.

Vybrali ste si stavebnú fakultu...

Áno, odbor zememeračského inžinierstva. To štúdium trvalo štyri roky. Začal som v roku 1946 a predstavoval som si, že budem súkromný inžinier. Lenže pred ukončením došlo k zmenám, v roku 1948 k znárodneniu, čiže som už so súkromným podnikaním rátať veľmi nemohol. Dávali nám podpisovať umiestenky a mne ju dali podpísať do Jáchymova. Nie do väzenia (úsmev), ale ja som to nechcel podpísať. Vtedy sa dalo študovať, koľko ste chceli, tak som si povedal, že rok počkám. Počas toho roku som si ukončil hudobné vzdelanie, lebo som paralelne študoval aj hru na klarinete na Hudobnom ústave hlavného mesta Bratislavy. No a keď mi znova ponúkli Jáchymov, tak som dal žiadosť, aby ma zobrali na vojenčinu. Myslel som si, že po ukončení vojenčiny by som mohol štúdium dokončiť. Ale už sa mi zememeračstvo veľmi robiť nechcelo, oveľa viac ma začala zaujímať hudba. Napokon ma zaujala na celý život.

Spoluprácu s vojakmi ste si však o pár rokov predĺžili, aj keď už bez uniformy...

Keď som na Vojenskom projektovom ústave končil prezenčnú službu, ponúkli mi byt s tým, že budem pracovať ako civilný zamestnanec ďalších šesť rokov. To som prijal. Potom prišiel pokyn na znižovanie administratívy, tak som sa rozhodol, že budem hudobníkom.

Aké boli vaše prvé kontakty s hudbou?

Už v mladosti. Ak mám nejaký talent, tak to bolo z maminej strany. Otec bol rozhľadený, keď hovoril, že istý stupeň hudobného vzdelania patrí k integrálnej súčasti intelektuálnej výbavy osobnosti človeka. Takže som sa začal učiť hrať na husliach. Na dedine to bol najprístupnejší nástroj. Potom som sa v Bratislave učil na klavíri u pani profesorky Koňakovskej-Rojkovej. Na piešťanskom gymnáziu bola dychovka a tam som sa dostal ku klarinetu, saxofónu, neskôr do Tiger Jazz Bandu. Prepadol som hudbe, začal som aranžovať. Zaujímal som sa, ako treba napísať hudbu pre jednotlivé nástroje, aby to v orchestri dobre znelo. Po príchode do Bratislavy na vysokú školu som začal hneď organizovať založenie big bandu. Lenže v Bratislave bolo vtedy ešte málo vhodných muzikantov. Ale prostredníctvom konkurzu do big bandu som sa zoznámil s Ďurom Henterom, výborným saxofonistom. On ma potom zlákal, aby som nechal založenie big bandu a išiel s ním do dixielandu Luňáci. Vyskúšali ma, či viem hrať z nôt, dali mi zahrať skladbu Melody in S a hneď ma prijali. Aj tam sme sa snažili založiť big band. Chvíľu to trvalo, ale nakoniec sa nám to podarilo a prvé vystúpenie sme mali v rozhlase v roku 1949 v ukrajinskom vysielaní. Tam nám dovolili zahrať dve skladby, samozrejme, naživo.

Pamätáte sa na prvú gramoplatňu s vašou nahrávkou?

Áno, veľmi presne. Bolo to v roku 1952, skladba Poď so mnou tancovať, spievala Viera Prokešová, bola to subreta operety.

Aký to bol pocit, mať v ruke svoju prvú gramoplatňu?

To bol celkom iný pocit ako dnes. Dnes sa človek k nahrávke dostane pomerne jednoducho, lebo súčasná technika a vybavenie to umožňuje. Vtedy to bol veľký problém dostať sa vôbec k prvej platni. Keď ste mali za jeden – dva roky jednu platňu, tak to bolo niečo obrovské. Dnes majú začínajúci umelci bez väčších problémov cédečko s viacerými skladbami.

Zostavili ste Antológiu slovenskej populárnej hudby. Ktorá bola z vášho pohľadu a prehľadu prvá slovenská populárna pesnička?

V slovenskej modernej populárnej hudbe považujem za prvé - a tak bolo označené aj na platni - tango Dita od Alexandra Aranyosa. Tá vyšla v roku 1934 aj s nápisom na etikete so slovami „první slovenské tango“. Slovom prvé skladbu označuje aj Štefan Hoza, ktorý bol spoluautorom textu a ktorý ju aj naspieval. Rozprával som sa s ním o tom. Možno boli skladby aj skôr, ale nezapísali sa do pamäti spoločnosti. Za prvé bolo všeobecne uznané tango Dita.

Od roku 1958 ste účinkovali v Tatra Revue.Ako si na to spomínate?
Tatra kabaret bol podnik s varietným programom. Každé dva týždne sa program striedal. Bolo to reštauračné zariadenie v hoteli Tatra. Súbor Bratislavskej estrády, ktorý združoval estrádnych umelcov pod vedením Františka Brestovanského, ponúkol do reštauračného zariadenia trvalý program. Na jeseň 1958 sa začali prvé prestavenia, prvé bolo z pera Jána Kalinu s názvom Rendezvous v Bratislave. S veľkým úspechom malo viac ako 200 repríz. Vtedy premenovali Tatra kabaret na Tatra revue. Vo februári 1970 bola pôvodná podoba Tatra revue zrušená dekrétom ministra kultúry s odôvodnením „pre závažné ideovo-obsahové nedostatky v programovej činnosti“. Členovia totiž odsúdili vstup spojeneckých vojsk.

Od roku 1967 sa začala vaša profesionálna rozhlasová dráha...

Dostal som ponuku nastúpiť na miesto šéfa hudobnej redakcie, volala sa vtedy redakcia malých hudobných žánrov. Hudbu v rozhlase riadila hlavná redakcia hudobného vysielania. Mala tri zložky. Prvá bola redakcia symfonickej hudby, druhá bola redakcia zábavnej hudby alebo malých hudobných žánrov a tretia redakcia ľudovej hudby. Po čase som redakciu malých hudobných žánrov premenoval na redakciu populárnej hudby, lebo to lepšie zodpovedalo práci aj náplni tejto redakcie. 

V roku 1969 vyšla prvá slovenská bigbeatová LP platňa, dnes už kultová platňa Zvoňte zvonky skupiny Prúdy. Vy ste boli jej producentom...

K produkčnej práci som sa dostal cez spoluprácu s vydavateľstvom Supraphon, ktoré malo v tom čase pobočku v Bratislave. Riaditeľom bol pán Hajný a s ním som podpísal zmluvu ako producent. Boli to roky liberalizácie, keď sa začínalo týmto spôsobom pracovať. Túto platňu som však vyprodukoval ako šéf redakcie v postavení, keď iba rozhlas mal nahrávacie štúdiá a ja som ich mal „pod palcom“. Uvedomil som si,  že nesmiem byť producentom nejakej skupiny. Vtedy sa ešte nepoužíval termín stret záujmov. Povedal som si, že to asi nebude robiť dobrotu, tak som požiadal hneď po vydaní tejto platne pána Hajného, aby sme túto zmluvu rozviazali. Vysvetlil som mu, že si to nemôžem dovoliť. Ako by prišli ostatné skupiny k tomu, že ja budem produkovať len jedného či dvoch. Zazlieval by som to niekomu, kto by to urobil, preto som to nechcel urobiť ani ja. Na platni ostalo ešte moje meno. Ako nový vedúci redakcie som si zaumienil, že umožním všetkým novým a mladým hudobníkom nástup do rozhlasu. Vychádzal som zo svojej zlej skúsenosti, keď sme my ako swingová generácia mali veľmi sťažený nástup. Bránili nám v ňom nielen otázky generačné, s čím sa stretáva každá generácia, ale aj skutočnosť, že hudba, ktorú sme my mali radi, niesla so sebou pečať ideologickej diverzie.

Medzi vaše najväčšie počiny patril medzinárodný festival Bratislavská lýra, ktorého ste v roku 1966 boli spoluzakladateľom. Ako vznikla?

V 60. rokoch minulého storočia sa naša populárna hudba, až na nepatrné výnimky, nemala veľmi čím pochváliť. Všade zneli piesne Suchého a Šlitra. Spolu sme sa zamýšľali, ako povzbudiť našich autorov v tvorivej činnosti. Dôvod bol jednoduchý: obaja sme boli funkcionármi Zväzu skladateľov. Janko bol tvorivý tajomník pre oblasť populárnej hudby, ja som bol predsedom pracovnej skupiny pre populárnu hudbu, ktorú sa nám podarilo vytvoriť v rámci Skladateľskej sekcie zväzu. Vtedy bola veľmi populárna a sledovaná televízna súťaž Eurosong Contest i jestvujúce početné festivaly napríklad v San Remo, Sopotoch a ďalších mestách. Domnievali sme sa, že podobný festival by v danej situácii mohol byť užitočný. Podali sme písomný návrh na Zväz skladateľov, ten bol na naše prekvapenie prijatý a stáli sme pred ťažkou úlohou zvládnuť štyri koncerty na úrovni medzinárodného špičkového festivalu v situácii, keď sme v tomto smere nemali prakticky nijaké skúsenosti. Museli sme získať pre spoluprácu Prahu, výkonných umelcov, orchestre, dirigentov a spevákov. A podarilo sa to.

Zdroj: TASR

Okrem organizovania festivalu ste zlatú lýru získali dvakrát aj ako skladateľ...

Keďže sme sa považovali tiež za súčasť slovenskej muziky, tak sme prispievali svojimi skladbami. Stalo sa, že porota moju pieseň vybrala aj nevybrala, že aj vybratá skladba nepostúpila do finále, ale stalo sa aj to, že som dvakrát vyhral. Bolo to po ôsmich rokoch od založenia Bratislavskej lýry, aj vďaka textárom a spevákom. V roku 1974 to boli Tibor Grünner a Karol Duchoň so skladbou Zem pamätá a v roku 1976 Ľuboš Zeman a Jana Kocianová s piesňou Pár nôt. 

Ako sa vám podarilo dostať na Bratislavskú lýru takých hostí, akými boli v začiatkoch festivalu Shadows, Tremeloes, Beach Boys či Sandie Shaw?

Nám sa pre prvé ročníky podarilo získať vždy v predstihu budúceho víťaza Eurosongu. V tomto nám veľmi pomohol fotograf Dezider Hoffman, ktorý bol známy ako fotograf Beatles. Slovák žijúci v zahraničí. On sa nám vlastne prihovoril sám, keď nám povedal – ja rozumiem, o čom sa vy rozprávate. Jeho sme získali pre myšlienku Bratislavskej lýry a jeho slovo veľmi platilo. Udržiaval som s ním písomný kontakt. On ma informoval, kto v rebríčkoch postupuje, kto je perspektívny. My sme museli získavať spevákov ešte v predstihu, kým dosiahli vrchol, lebo vtedy boli ich ceny prijateľné. Mali sme vtedy veľmi malé finančné možnosti, valuty boli veľmi prísne obhospodarované. Treba dodať, že keď on povedal niektorému spevákovi, že „na Lýru treba ísť“ -  tak to brali vážne.

Čo robili festivaloví hostia s československými korunami?

Zahraniční hostia sa pýtali, načo im budú naše peniaze. Ponúkali sme im sklo, český krištáľ. Zabezpečili sme, aby si mohli kúpiť nejaké sklo aj v nedeľu, čo bol posledný deň festivalu. Predajňa Mozer na Korze bola otvorená, tam si mohli niečo kúpiť. Festival nadobudol dobré meno ako veľké medzinárodné podujatie. Vtedy naši diváci nemali možnosť dostať sa na živý koncert takých spevákov a skupín, akých sa nám podarilo prezentovať na Lýre.

Po toľkých plusoch a množstve ohlasov aj úspechov sa núka otázka – prečo sa Lýra skončila?

Myslím si, že to bolo svojím spôsobom zákonité. Všetko živé sa vyvíja a populárna hudba sa vyvíja veľmi prudko. Situácia v hudbe sa zmenila. Eurosong, San Remo a do istej miery aj Bratislavská lýra sa niesli vo vysokom spoločenskom duchu. Vyžadovali si spoločenské oblečenie, večerné róby. Medzitým sa ale populárna hudba stala ľudovou zábavou, začali sa open air festivaly. A tam nebolo treba večernú róbu, tam bolo treba džínsy, počas koncertu možnosť voľne sa pohybovať a podobne. Tento trend vystihli Bedřich Kramosil a Kamil Peteraj, keď sa dostali do vedenia festivalu. Pokúšali sa priblížiť Bratislavskú lýru open air festivalom aj tým, že ju presťahovali do športovej haly na Pasienkoch. V roku 1989 bol posledný koncert, to už bolo niečo iné.

Malo by význam Bratislavskú lýru obnoviť?

Keď mi dávajú túto otázku, odpovedám - nie je to potrebné. Festival Pohoda je nová forma Bratislavskej lýry ako spôsob prezentovania populárnej hudby. A tam sa prezentuje nielen hudba, ale aj kultúra v širšom zábere. To je práve ten vývin. Vrátiť sa k niečomu prekonanému nemá význam. Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš.

Po roku 1968 došlo k zmene v riadení, nastúpila autocenzúra. Čo priniesla či  zastavila?

V liberalizácii na konci 60. rokov sa všeličo mohlo. V období normalizácie sa vyžadovala autocenzúra. Čo bolo naozaj zakázané, je ťažké definovať, lebo to sa nerobilo písomne. Ešte aj dnes ľudia hovoria, že boli zakázané saxofóny. Nikdy som sa s takým zákazom nestretol, ja sám som bol saxofonista. Je pravda, že malí funkcionári z opatrnosti radšej obmedzovali viacej ako menej. Minule som sa stretol s vyhlásením, že Janko Lehotský bol zakázaný z dôvodu chrapľavého hlasu. Je pravda, že voči nemu boli pripomienky, ale zakázaný nikdy nebol. Kto bol zakázaný a koho to aj postihlo, to bol Jožko Barina a problémy mal Peter Vašek. Niektoré ich piesne sa nemohli vysielať.

Takže sa museli likvidovať nahrávky v rozhlasovom archíve?

Ja som nedal nikdy nič vymazať z archívu. Boli iba skladby, odstavené z fondu vysielaných nahrávok na príkaz „zvrchu“. To znamená, že boli preradené do iného archívu, ktorý ani nebol v mojej pôsobnosti. Vtedy bol rozhlas vo viacerých budovách, všetky umelecké redakcie - aj naša - boli na Leninovom námestí (dnes Jakubovo námestie), riaditeľstvo bolo na Zochovej ulici. Tam bola centrála, kde boli uložené „nevhodné“ nahrávky.

Koľko rokov trvalo, kým ste zostavili Antológiu slovenskej populárnej hudby?

To sa nedá povedať. Ako možno zmerať priebežné získavanie vedomostí, nahrávok a podkladov, ktoré trvá 40 rokov? Písanie samotné, už na základe získaných vedomostí a skúseností, to mi trvalo asi štyri roky. Stretol som sa s požiadavkami, ktoré kladú na spisovateľov, ja som však muzikant, preto mi to trvalo dlhšie. Využíval som pri tom rozhovory s aktérmi okolo populárnej hudby, je ich vyše 200, ktoré som urobil v predchádzajúcich rokoch. Stretol som sa skoro so všetkými okrem Aranyosa, ten v roku 1938 emigroval.

Spolu s Ladislavom Šoltýsom ste autorom knihy s názvom Hudba - tanec - pieseň. Čo si v nej nájde čitateľ, ktorý sa doteraz nezaujímal o pôvodnú slovenskú hudbu a vezme ju do ruky až dnes?

Každému dá niečo iné. Podľa toho, čo a koľko vie alebo koľko nevie. Ja som sa snažil napísať tú knižku tak, aby som veľmi stručne podchytil vývin modernej svetovej populárnej hudby, teda asi od roku 1900, lebo tam sa začína vplyv černošskej muziky. Snažil som sa opísať, ako sa naši autori stretávali s rôznymi svetovými prúdmi a ako sa to prejavovalo v našej hudbe. Históriu končím rokom 1963, lebo  celú prácu som začal v roku 1964, resp. v tom roku som začal zbierať podklady veľmi intenzívne a cieľavedome.


Môžete porovnať českú a slovenskú populárnu hudbu, v čom sme si podobní a v čom odlišní?

Nedávno ma oslovila istá česká produkcia s otázkou, čo hovorím na to, že súčasná slovenská hudba valcuje českú. Snažil som sa opraviť ich v tom zmysle, že slovo valcovanie nepovažujem za správne. Kedysi Suchého muzika obohacovala našu hudobnú scénu a v súčasnosti si myslím, že naša hudba obohacuje českú scénu. Slovo valcuje v tejto súvislosti nie je v mojom slovníku. To, čo valcuje, sa z kultúry automaticky diskvalifikuje.

Dobre, tak to poďme porovnať aj bez valcovania.

My sme sa v prvom rade mnoho učili od Čechov, lebo tam je tá hudobná kultúra oveľa dávnejšie, čiže má väčšiu tradíciu. Majú tam dlhoročnú tradíciu pesničkárov, spomeňme Karla Hašlera, majú rozšírenú trampskú hudobnú kultúru. Mali Osvobozené divadlo a Jaroslava Ježka, Orchester Karla Vlacha, niekoľko big bandov. Tie pre Slovensko nikdy neboli prístupné tak ako v Čechách. Big band je vlastne súbor dychových nástrojov, na Slovensku nebola taká tradícia dychoviek tak ako v Čechách. Na Slovensku, naopak, bola tradícia sláčikovej ľudovej hudby, teda niečo iné. Keď sme sa my snažili založiť big band, bol prvý problém nájsť niekoho, kto hral na hudobnom nástroji, ktorý sa do big bandu hodil. Zohnať štyri trúbky, štyri trombóny a päť saxofónov, neviem, či v celej Bratislave alebo okolí vôbec toľko muzikantov bolo. 

V čom sú teda naši západní susedia lepší?

Kedysi Suchého texty vyorali hlbokú brázdu v tejto profesii. Ale dnes sa máme aj my už čím pochváliť. Nebudem spomínať mená, zabudol by som na niekoho a ukrivdil mu. Kedysi nás predbehli v počte a kvalite muzikantov. Dnes sa neviem k otázke vyjadriť, lebo ani jednu z porovnávaných scén sústavne nesledujem. Venujem sa iným veciam.

Patrí Gejza Dusík k zakladateľom slovenskej populárnej hudby?

Celkom určite. Viacerí sa domnievajú, že prvé hity boli vlastne piesňami z jeho operiet. Ale ja si myslím, že on autonómne napísané pesničky do operiet následne využil. Spolupracoval s Pavlom Braxatorisom, čo bol jeho skoro výlučný textár, ale významná časť jeho tvorby je spojená aj s Ottom Kaušitzom. Obaja mu písali nielen texty piesní, ale aj libretá jeho operiet. Všetkých som veľmi dobre poznal aj osobne.

Zažili ste všetky etapy slovenskej populárnej hudby. Ktorá z nich mala najvážnejší zástoj?

Nemôžem povedať, že som zažil všetky etapy. Som dvadsaťosem rokov na dôchodku. Odkedy som sa začal venovať histórii, nemohol som už do hĺbky sledovať všetko, najmä nie súčasné dianie. Keďže som sa zameral na zmapovanie prvých 30 rokov slovenskej modernej populárnej hudby, musel som sa sústrediť na získanie potrebných podkladov. To sa mi do veľkej miery podarilo, takže môžem povedať, že o tej dobe veľa viem. Nemôžem vedieť všetko. Nie som rád, keď hovoria, že som chodiaca encyklopédia. S pomocou vytvorených databáz viem však s pomocou počítača odpovedať na veľa otázok.

Ale kto by mal prísť s hodnotením, ak nie vy?

V každej etape boli veci, ktoré posúvali hudbu dopredu. Tridsiate roky, vznik slovenskej modernej populárnej hudby, to bolo veľké haló. Napríklad v Čechách propagovali každé „nové slovenské tango“, pritom spočiatku vyšli tak štyri za rok. Za Slovenského štátu boli české piesne zakazované, tým sa vytváral istý priestor pre domácu tvorbu, a tak záver 30. rokov bol prvým vrcholom slovenskej modernej populárnej hudby. Druhým bolo, keď sláčikové orchestre začali mať vo svete cveng. U nás veľký, v podstate sláčikový orchester založili Pavel Polanský spolu s Vieroslavom Matušíkom. Tretím vrcholom bola éra rockovej hudby, keď prvé úspechy zbieral Ursiny, potom obdobie 80. rokov, keď začali úspechy aj zlatých slávikov získavať aj slovenskí interpreti, Miro Žbirka, Modus, Marika Gombitová, Peter Nagy, Elán a ďalší. A tí majú na scéne zástoj ešte aj teraz. 
      Moja generácia sa ma pýta: Čo hovoríš na to, čo sa dnes hrá? To sa nedá počúvať. Ja im odpovedám: Pozor, to nie je pre teba. Populárna hudba je podľa mňa pre mladú generáciu. Dávno som už povedal, že človek si v mladosti obľúbi nejaký hudobný štýl, ktorý je v jeho mladých rokoch aktuálny. Ten si nesie až do hrobu, nič, čo bolo pred ním, nie je lepšie, lebo to je zastarané, a čo je za ním, to sa nedá počúvať. Iná vec je, samozrejme, to, že by sa mala hrať hudba pre všetky generácie a nielen pre mládež!

Obdobie jednej generácie kultúrno-hudobného razenia má zhruba 20 rokov. Dnes sú tu už iné spôsoby hudobného vyjadrovania. Nebudem spomínať nový trend a raperov, to už mojej generácii veľa nevraví, to si ja nekúpim a nepočúvam. Ale nezazlievam, keď si to kupujú a počúvajú mladí ľudia a páči sa im to. Súčasná populárna hudba patrí súčasnej mládeži a tá si jej štýl – ako som už naznačil - ponesie do konca života. Ostáva iba otázka, či im ju v starobe niekto niekedy niekde zahrá.

Ktorý zo súčasných slovenských interpretov sa vám páči?

Aby som sa mohol zodpovedne vyjadriť, musel by som aspoň väčšinu poznať, ale nepoznám. Takže ťažká otázka. Páči sa mi Peter Bič Project. To som si vypočul a zaujali ma. Ale dnes už pomerne málo počúvam, skôr sa venujem iným veciam. Zaujíma ma viac história, tej sa ešte stále venujem, aby som sprostredkoval to, čo je ešte v mojich možnostiach. 

Na čom momentálne pracujete?

Základná vec, na ktorej robím, je katalóg Opusu. Opus bola naša prvá gramofónová firma. Tá po roku 1989 prechádzala rôznymi zmenami, ktoré jej veľmi neprospeli. Dostali sme sa do situácie, že nemáme katalóg. Bol som tak trocha pri jej začiatkoch a bol som aj členom edičnej rady Opusu. Za rozhlas som sa podieľal na vzájomne uzavretých zmluvách. Viem ako a v rozhlasovej diskotéke mám stále tú možnosť katalóg spätne vytvoriť. 

Ostáva vám popri tom všetkom aj nejaký voľný čas?

Nemám pocit, že mi chýba voľný čas. Pracujem primerane veku, rád a baví ma to.

(TASR)


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.