ROZHOVOR – terapeut Miroslav Haranta: Ako a kedy treba začať hovoriť s deťmi o sexuálnom živote?

27.3.2018

Zdroj: Archív M.H.

Páčil sa vám článok?

Naše deti nie sú naším majetkom. Sú to samostatné ľudské bytosti a my ich máme životom previesť a dať im podporu. Majú partneri zostať spolu kvôli deťom, keď si nerozumejú? Prečo ženy chcú pracovať na záchrane vzťahu a muži nie? V čom sme všetci iní a naopak úplne rovnakí? Rozprávali sme sa s terapeutom Mirom Harantom, ktorý prednáša o 2000 rokov starej typológií ľudí enneagrame a napísal knihu, ktorá mnohých pohoršila. Otvorene v nej píše aj o sexe či masturbácií...

Pred revolúciou bolo hanbou navštevovať psychológa, psychiatra či terapeuta. Dnes je situácia iná a mnoho ľudí už vyhľadáva takúto pomoc. Čo sa zmenilo?

Postoj ľudí sa zmenil. Je na nás vytváraný stále väčší a väčší tlak, prestávame to zvládať. Dostávame sa do situácie, keď sme takmer každý deň konfrontovaní s americkými filmami, kde vidíme, že hrdinovia navštevujú terapeutov či psychológov. Sú však rôzne spôsoby, ako sa dá ľuďom pomôcť. Predtým to bola hanba. Všetci si o tom človeku mysleli, že je chorý. Preto svoj stav radšej skrýval. Rovnako sa správala aj rodina, len aby o nich niekto niečo zlé nepovedal. Anonymita, ktorá vzniká, nám pomáha a predsudky nás netrápia. Už to nie je tak, že je v meste jeden psychológ a všetci vedia o jeho klientoch či pacientoch. V súčasnosti je dôvodom väčšieho záujmu o takýchto odborníkov aj väčšia informovanosť.

Je veľký rozdiel medzi dedinským a mestským človekom?

Áno. Je veľký rozdiel, hlavne v pocite anonymity. Na dedine navštevuje psychológa menej ľudí. Ale aj v tomto prostredí sa situácia zlepšuje. Ľudia si už uvedomujú, že keď majú problém, sami si nepomôžu. Výhodou je informovanosť. Nájdu si všetko na internete. Dozvedia sa, že je nevyhnutné, aby vyhľadali odbornú pomoc. Človek dokáže do nejakej úrovne potláčať svoj stav. To však časom skončí a potom čo ďalej? Väčšinou to vyrazí ťažkou chorobou alebo iným problémom.

Neriešenie psychického stavu vždy vyústi do vážnych zdravotných problémov?

Telo najprv upozorňuje, že nie je v poriadku. Sám som si tým prešiel. Každý mesiac som mal zápal a stal som sa časom  imúnny voči antibiotikám. Ten tlak na mňa bol obrovský. Telo kričalo o pomoc.

Je to spoločnosť, ktorá nám spôsobuje psychické problémy?

Áno. Nevieme zvládať tlak. Nie každý z nás je nastavený tak, aby sme tú rýchlosť ustáli. A ak do toho máme nefunkčný alebo žiadny vzťah, nemáme kde vypnúť, o koho sa oprieť, ešte viac pracujeme. A potom celé naše bytie je postavené na tlaku, že musíme dosahovať úspech. Prirodzene sa potom zrútime a nastane syndróm vyhorenia. Začneme pociťovať, že nikam nepatríme.  Keď si uvedomíme, že v mobile máme maily, schôdzky... Stále sme k dispozícií. V mobile máme celú kanceláriu. Nie je to v poriadku. Nemáme priestor vypnúť. Vypuklé to je v korporátnom svete, ale aj v menších firmách, kde je extrémny tlak na ľudí. Keď si uvedomíme, že aj v noci posielame maily...Riešením je občas si zobrať dovolenku a celý deň nerobiť nič. Nie behať po úradoch a vybavovať veci, ale vyslovene nerobiť nič.

Kto má viac psychických problémov? Muži alebo ženy?

Je to veľmi individuálne. Závisí to od toho, na akej pozícií sú. U mužov je to sociálny tlak, aby zabezpečili rodinu. To znamená, aby dosahovali výsledky a niekam šplhali. Ženy by mali byť zase dobré matky a manželky. Musia tiež zarábať a keď prídu po práci domov, čaká ich druhá šichta, aby boli deti obriadené a jednoducho všetko fungujúce. A v tom sa stráca ponechanie zodpovednosti na deti, aby sa aj ony samy učili. U nás to tak však nefunguje. Matka dohliada na to, aby deti mali nachystané úlohy, a keď to tak nie je, tak ju učiteľka napomenie, že je to jej zodpovednosť. Nie. Nie je to tak. Každé dieťa si potrebuje budovať svoju vlastnú zodpovednosť, aby mohlo byť absolútne samostatný jedinec, ktorý dokáže fungovať v spoločnosti.

Od akého veku je potrebné budovať zodpovednosť u detí?

V podstate od malička. Od začiatku im treba ukazovať, že čokoľvek, čo spraví, má svoje dôsledky. Treba začať na úplných drobnostiach. Keď príde zo školy, treba mu vysvetliť, že úlohy si musí robiť sám. A keď bude potrebovať pomoc, nech kľudne požiada, ale žiadne státie alebo sedenie pri dieťati. A nedajbože, že my to za neho urobíme. My môžeme dať podporu, ale úlohu treba nechať na dieťati. A keď dostane päťku, je to jeho dôsledok. Naša generácia má s tým problém. Boli sme chránení rodičmi a nevieme, ako robiť rozhodnutia, ako ísť do vzťahu, ako v práci fungovať. Je to katastrofa.

S akými problémami za vami najčastejšie chodia ľudia?

Najčastejšie sú to partnerstvá, z ktorých plynie mnoho problémov. Mnoho z nich nevie zvládať svoje deti. A pýtajú sa, prečo sa dieťa správa tak, ako sa správa, a prečo sa napríklad nespráva ako susedove. A potom za mnou chodia so zdravotnými problémami. Od alergií, psychických problémov, ktoré majú napríklad na pracovisku alebo s partnerom. Často riešim a pomáham ľuďom, ktorí prežili vzťah a nevedia sa z neho dostať. Spravidla sú to ženy, ktoré sa nevedia odpútať od muža. Akoby sa nevedeli odstrihnúť a sú k nemu energeticky priviazané.

Prečo sa ženy nevedia odpútať od bývalých partnerov? Sú ženy viac emotívnejšie?

Aj muži sú emotívni. No len väčšinou to tak necítia, alebo si to nemôžu dovoliť takto cítiť. Od začiatku nám predsa spoločnosť vštepovala, že muži nemôžu plakať, nemôžu ukazovať emócie, musia byť silní. A naopak pri ženách je v poriadku, keď sú emocionálne a keď plačú. Ženy majú lepšie a prirodzenejšie vyvinutú intuíciu. Sú citlivejšie na energie a aj na všetko okolo. Ak bol vzťah veľmi silný a skončil, žena stále cíti, že prepojenie tam stále je, nie je to úplne vyčistené. Žena sa nevie pohnúť ďalej. Naopak chlapa ťahajú pudy a potreba uvoľnenia, sexu, ďalšej ženy. Aj keď niekde v pozadí ho to trápi, on to jednoducho potlačí a ide ďalej. V skutočnosti sú väzby na oboch stranách. My sa tvárime necitlivo, no nie je to pravda. Sme presne také isté emocionálne bytosti ako ženy.

V čom to je, že je stále viac rozvodov? Prestali sme si vážiť inštitút manželstva? V minulosti boli partneri spolu už len kvôli deťom. Čo je vlastne lepšie pre deti?

V žiadnom prípade zostávať spolu. Deti sú veľmi vnímavé a vnímajú energiu ľudí. Keď doma panuje nenávisť, nepriateľstvo, problém v komunikácií, deti to nasávajú. Ničí ich to. Veď dve osoby, ktoré deti najviac milujú, sa neznášajú. Pre deti je to absolútne deštrukčné. Nie je jednoduché vidieť, že sa rodičia rozvádzajú, ale je to menej ubližujúce a bolesť rýchlejšie prejde, ako keď v tom žijú celý čas a vidia to. Efekt na psychiku je obrovský. Radšej ísť od seba a byť v iných separátnych vzťahoch šťastní. Keď aj idú od seba, nesmú dieťa využívať ako prostriedok na ohováranie partnera. Čo má s tým potom dieťa robiť, keď oboch rodičov miluje?

Prečo sa dnes ľudia viac rozvádzajú ako v minulosti?

Jeden z dôvodov je, že je to konečne možné bez úplného odsúdenia okolím. Na jednej strane nás to dáva do svetla, že nechceme pracovať na vzťahu. No prvý dojem je len povrchný. V skutočnosti, ak obaja chcú pracovať na vzťahu a majú záujem, možností sú. No ja sa stretávam s partnermi, ktorí rozprávajú ako majú záujem o záchranu manželstva, ale často to nie je možné. A kto vlastne povedal, že majú byť spolu? Často za mnou príde žena alebo muž a povie, že nefunguje nám to. Prídu s partnerom. Poviem im, ako majú na vzťahu pracovať. Štandardne je to žena, ktorá je ochotná to robiť a chlap dáva od toho ruky preč.

Prečo muži nie sú ochotní pracovať na záchrane vzťahu?

Je im dobre a pohodlne. Aj keď vzťah nie úplne funguje, tak si povedia, že načo to meniť. Veď majú papier a sú spolu, majú deti. V pozadí je však obrovský strach. Strach z toho, že sa oslabia a ukážu svoju zraniteľnosť. Ukážu svoje emócie. Veď to nechcú. Nechcú, aby ich druhí videli, že sú slabí. Aj keď najväčšou slabosť je hrať sa na hrdinov, keď to nefunguje. A radšej nechajú zničiť a padnúť vzťah.

Ešte stále je hendikepom byť rozvedený?

Nie. V dnešnej dobe už nie. Nevýhodu majú ženy. Štandardne deti zostávajú s matkou. A potom nájsť si partnera, ktorý akceptuje deti partnerky je ťažšie. V spoločnosti sme stále nastavení tak, že dieťa je náš majetok. Žiadny človek či dieťa nám nepatrí. Sme tu na to, aby sme dieťa podporili a previedli životom. Presne tak, ako nás naši rodičia. Deti sú samostatné bytosti. A keby sme sa na to tak pozerali, nový partner určite bude milovať cudzie deti ako svoje. Nesmie sa na to pozerať tak, že to dieťa nie je moje, ale niekoho cudzieho. Nie je to v poriadku.

Vráťme sa k otázke. Aké sú rozdiely medzi ženami a mužmi?

Ak sa pozrieme povrchovo, tak rozdiel je obrovský. Hĺbkovo nie je žiadny. Všetci sa rodíme ako ženy. Prvých cca 8 týždňov sme všetci ženami. Potom sa to začína meniť. Telesný a aj emočný základ je úplne rovnaký. Najväčšie rozdiely sú vytvárané spoločnosťou a celkovým prístupom k rolám muža a ženy. Neskôr keď žena pocíti strach napríklad v existenčnej a finančnej  otázke, začne byť nervózna a bude plakať. Pocíti neistotu, čo bude s ňou a partnerom. Keď muž pocíti tieto strachy, obrní sa a hovorí sa, že jasné, že to zvládneme. No vnútorne je úplne rozbitý. Strach ho vnútorne ničí a nechce to prenášať na ženu. A pritom to prenáša svojím správaním. Svojou nervozitou to ešte zhoršuje. Keby si naopak povedali, že obaja máme strach a sme tu jeden pre druhého a spolu to zvládneme, vzájomná podpora pomôže a odbúra strachy. Sme absolútne rovnocenné bytosti.

Rodičia a spoločnosť takto vychovávajú deti, že chlap musí byť ten silný. Dokonca poznám rodičov, ktorí nútia syna, aby chodil na futbal alebo hokej, lebo tak sa to patrí a pritom je to veľmi citlivý chlapec, ktorý to nechce robiť. Čo vyrastie z takéhoto chlapca? Odrazí sa to v dospelosti na správaní k ženám či mužom?

Deti to veľmi ničí. Niektorí chlapci sú iní. Často ich označujú, že sú zženštilí. Nie. Nie je to tak. Sú len viac emotívni. Viac vnímajú emócie.

Rodičia sú často presvedčení, že z ich detí vyrastú budúci gayovia.

Nie. Nie je to pravda. Ani náhodou. Osobne mám tak silno otvorenú emocionalitu, že dokážem vnímať ďaleko viac ako väčšina žien. Je to možné v každom mužovi. A nepôsobím žensky. Dá sa byť citlivý, plakať a ukázať tak svoju silu, je to v poriadku. A všetci si môžu o mne myslieť, čo  len chcú. Aj tak budem pevne stáť vo svojej sile. A o tomto to je. Naša sila je práve v tej zraniteľnosti. Všetci sa jej tak bojíme, ale najväčšiu silu v sebe skrývame.

Môžu rodičia ublížiť takémuto človeku, keď ho v detstve tlačia do niečoho, čo nie je?

Zlomia ho.

Môže mať v dospelosti psychické problémy, alebo traumy či fóbie?

Môžu nastať rôzne psychické poruchy. Jeho osobnosť sa môže absolútne zmeniť. Takéto dieťa môže mať rôzne poruchy pozornosti (dislexie, disgrafie a podobne). To všetko môže byť následkom toho, že je dieťa smerované tam, kde nemá byť. Ono má nejaký smer, či rozvojovú krivku a časť života, keď má byť rodičmi podporované, je naopak udupávané. Dieťa sa potom cíti nedostatočne. Chce spraviť radosť svojim rodičom, tak sa snaží ísť proti sebe a ničí ho to.

Do akého veku majú rodičia najväčší vplyv na výchovu a formovanie osobnosti dieťaťa?

Najviac je to do 6-7 roku dieťaťa. Najväčší vplyv je od matky. Rola otca je dôležitá, no rola matky je kľúčová. Hoci pupočná šnúra je prestrihnutá, na energetickej báze funguje roky. Zbytočne môžeme niečo vysvetľovať a rozprávať, ako čo sa robí, keď sami robíme opak. Dieťa bude robiť presne to, čo robíme my. Nie ako mu rozprávame. Ak chceme vychovávať stabilných jedincov, zodpovedných a milujúcich ľudí, potrebujeme byť príkladom. Preto je dôležité nezostať v nefungujúcom vzťahu a ukázať dieťaťu, že existuje voľba a možnosť ako byť šťastný aj s novým partnerom.

S psychickými poruchami a úzkosťami sa rodíme, máme ich dedičné alebo sú nadobudnuté počas života?

Sú veci, ktoré si prenášame na genetickej informácií. Len prechádzajú z rodičov, starých rodičov na nás. Druhou vecou je, či veríme na minulé životy alebo nie. Ak veríme, tak v duši máme mnoho nevyriešených vecí, ktoré si prenášame a nesieme so sebou. Veci sa nám dejú a ani nechápeme prečo. Treba to naozaj z nás dostať, komplikuje nám to život. Mnoho chorôb naozaj vzniká od narodenia. Niektoré ešte v prenatálnom veku. Dôvodom môže byť aj to, že dieťa bolo nechcené. Ešte ani nie je na svete a už je obviňované, že rodičom zničilo život. Hoci si to rodičia neuvedomujú, dieťa to už cíti. Je súčasťou matky a jej fyzického systému. Všetky emócie, ktoré matka prežíva, dostanú sa aj k dieťaťu. Už vtedy formujú jeho osobnosť, jeho genetický základ. A to všetko, s čím sa rodí, ovplyvňujeme. Deti sa často rodia s alergiami a rodičia sa čudujú, odkiaľ to môžu mať... no jasné, že odkiaľ to majú. Epilepsie napríklad vznikajú aj z toho, keď sa tehotná matka veľmi preľakla a neskôr sa to takto prejavilo.

Naša generácia vyrastala tak, že rodičia nás bili varechou a čímkoľvek, čo im prišlo pod ruku. A bolo jedno, či to bolo doma či na verejnosti. Dnešné deti sú vychovávané dohováraním a vysvetľovaním. Je to správna cesta?

V žiadnom prípade dieťa nebiť. Dieťa je samostatná živá bytosť a nemáme na ňu právo siahnuť rukou. Nie je našim majetkom. To je to isté, ako keby nám v obchode dvojmetrový chlap vrazil za to, čo sme povedali. Je to presne to isté. A tiež by sa nám to nepáčilo. A prečo deti biť? Za to, že sú menšie?

No ale niektoré deti sa nevedia správať...

A niektorí dospelí sa vedia? A bolo by v poriadku, keby ho tam pred všetkými zmlátili? Je to presne to isté. Prečo sa na to nepozrieme takýmto spôsobom. Treba začať viac vnímať dieťa. Začať vnímať, prečo sa tak správa. Jeho správanie má nejaký základ. A štandardne ten základ je práve v jeho rodičoch. Dieťa reflektuje a odzrkadľuje rodičov a ich správanie. Keď po sebe kričia, kričí aj dieťa. Dieťa nám nádherne ukazuje nás samých. Dohovárať mu budeme zbytočne. Ale keď mu budeme ukazovať, ako veci vieme robiť aj inak, bude to robiť aj ono. Niektoré deti idú do úplných extrémov. Zaujímavé je, že v harmonických vzťahoch nemajú problém s deťmi. Veľakrát si nevieme priznať, že ten problém v rodine máme. Na seba sa nevieme kriticky pozrieť a myslíme si, že je to ok. Navonok tak vystupujeme, že všetko je v poriadku, lenže dieťa vníma, čo je za zavretými dverami. Skryté veci medzi sebou. A vníma aj to, keď je tichá domácnosť a je medzi partnermi nevraživosť. Keď sa situácia v rodine začne upokojovať, aj dieťa bude pokojnejšie. Zmeny som videl vo viacerých pároch. Zmeny na deťoch sú potom obrovské. Stáva sa samozrejme aj to, že dieťa sa inak správa pod vplyvom škôlky. Narazí na nepríjemnú či prísnu učiteľku alebo na spolužiaka, ktorý ubližuje. Dieťa si môže vytvoriť mnoho strachov. A potom si môže zháňať pozornosť práve tým, že sa začne prejavovať inak alebo je agresívnejšie. Treba pátrať, čo bolo spúšťačom. Niekedy je to napríklad aj z rozprávky. Niekedy aj najnevinnejšia rozprávka môže byť spúšťačom. S tým všetkým sa dá pracovať. Ale určite nie takéto stavy riešiť bitkou. Dieťa za takéto stavy nemôže.

Robíte prednášky o enneagrame. Čo to vlastne je? Prečo je dôležité, aby sa s ním ľudia oboznámili?

Je to unikátna typológia. Ide do samotnej pohnútky a podstaty správania sa každého človeka. Nie je to o nejakom teste, z ktorého nám niečo vyjde. Táto typológia je na svete vyše 2000 rokov. Zaujímavé je, že za tie roky sa pohnútka človeka nezmenila. Stále sa točíme v tom istom kruhu. Typológia rozdeľuje ľudí na deväť základných typov a každý je špecifický a má nejaký základ. Napríklad jeden typ má obrovské strachy. A na to, aby tie strachy zvládol, potrebuje byť pripravený na každú jednu činnosť. A tú sprevádzajú rôzne katastrofické scenáre. Vďaka tejto typológií sa nastaví, že zvládne všetko, čo príde. Len potrebuje vedieť veľmi veľa. A keď všetko zvláda, je rešpektovaný a kompetentný. A keď je videný, že to zvláda a požiada ho niekto o pomoc, rád pomôže. Prekonáva strachy. No akonáhle príde nejaká chyba, príde sebabičovanie a ničenie, ako to mohol dopustiť. Cieľom prednášok je oboznámiť sa so správaním, z čoho plynie a čo spôsobuje. Dáva porozumenie voči sebe a porozumenie voči druhým.

Sú aj iné typy?

Áno. Napríklad existuje typ tzv. Dramaqueen. Je to človek, ktorý všetko hrá. Dokonca k tejto osobe pristupujeme, že je veľká herečka, no ani netušíme, že z akej bolesti a pocitu nehodnoty vychádza jej správanie. Cíti sa byť nemilovaná a potrebuje sa svojím správaním odlíšiť, aby jej druhí ľudia ukázali lásku, že si ju zaslúži. Keď sa začneme pozerať na ľudí cez túto optiku, prestaneme toho konkrétneho človeka odsudzovať. Táto typológia vedie k ďaleko väčšiemu porozumeniu a dáva nám aj návod, ako pracovať s deťmi. Keď pochopíme, aký typ je naše dieťa a aký typ sme my, zistíme, aká obrovská odlišnosť je medzi nami, dieťa potrebuje úplne iný prístup, aký my máme k životu.

To musí byť celkom zábava, keď sa tam človek nájde a nájde kolegov...

Áno. Preto je dobré absolvovať prednášky a nie čítať knihy o enneagrame. Je to o zážitkoch, vnímaní jednotlivých typov. Je úžasné, keď sa tam človek objaví a objavuje svoje deti. Je to výborný návod, ako žiť a porozumieť aj iným bytostiam. Keby sme sa to učili odmalička, tak naše vzťahy by boli lepšie, rovnako naša výchova a aj komunikácia s ľuďmi.

Na pultoch kníh je už niekoľko mesiacov vaša kniha Olívia. Sama som ju čítala. Myslím, že kniha mnohých na konzervatívnom Slovensku musela pobúriť. Okrem psychickému rozpoloženiu hlavnej hrdinky, otvorene píšete o sexe, masturbácií ako o niečom úplne prirodzenom.

Niektorých ľudí kniha pohoršila. Čitatelia sa sami rozdelili do troch kategórií. Prvá je tá, že knihu prečítali veľmi rýchlo a bavila ich. Kniha je veľmi dynamická a je pravdou, že je v nej   veľa sexuálnych scén napísaných realisticky. Tak ako sú. Žiadne fantazijné scény. Dobre sa to číta. Druhou kategóriu sú ženy, ktoré sa v tom nájdu. Spomenú si na svoje detstvo a na to, čo si spôsobujú. Účelom knihy je naozaj otvoriť to, čo sme prežili, čo si vytvárame a ako premýšľame v jednotlivých situáciách. Ako si vo svete, ktorý nie je vidieť vytvárame strachy a presvedčenia, ako nás limity ovplyvňujú v živote. A tejto skupine ľudí pomôže, keď si uvedomia, že aj oni to robili a už to ďalej robiť nechcú. Kniha pomáha očistiť sa od mnohých vecí. A tretia kategória je práve tá, ktorú si spomínala. Dotkne sa ich a pobúri. Začnú nadávať na knihu, postavy a aj mňa.

Ale všetci ju prečítajú do konca, však?

Väčšina áno. Mnoho ľudí mi povedalo, že to nie je kniha pre ich generáciu, lebo je to príbeh mladej ženy od 16 do 25 rokov. Je to len prvý diel. V tretej časti bude mať hlavná hrdinka viac rokov. Podstatné je pozrieť sa, čo nás na tej knihe vytáča. A to čo nás vytáča, s tým máme problém. Kniha je písaná s terapeutickými skúsenosťami. Odráža problémy, ktoré v sebe nosíme. Vyplávajú na povrch odporom. Len si potrebujeme uznať a priznať, že máme v sebe neriešený problém. Kniha nám nastavuje zrkadlo.

Hrdinku v sexuálnej oblasti poznačil vzťah veriaceho otca. Zaujímalo by ma, kto z rodičov má väčší vplyv na náš sexuálny život.

Sexualita sa začína prebúdzať v 4-5 roku veku dieťaťa, keď sa začína dotýkať.  Mnohé deti začínajú masturbovať a je to zakázané. Nahota je zakázaná. Je im povedané, že sa to nerobí. Rodičia majú veľmi veľký vplyv na to, ako deti budú vnímať svoju sexualitu. Ženy, ktoré majú zakázané všetko, nevedia v dospelom veku dosahovať orgazmus. Nevedia sa pri sexe uvoľniť. Majú nedôveru voči partnerovi. Veľa z nich má problém aj masturbovať, čo je úplne prirodzené. A keď to majú potláčané, tak potláčajú v sebe tú najsilnejšiu energiu. Sexuálnu energiu.

Mnohí tvrdia, že Biblia zakazuje masturbáciu.

Viem, že mníšky a kňazi nesmeli masturbovať. Keď v Nemecku začali kňazi obťažovať malých chlapcov, téma sa otvorila.  Ženám mníškam však takúto možnosť nedali. Masturbácia je úplne prirodzené uvoľnenie. Aj keď sa naša spoločnosť tvári, tak sex je všade okolo nás a napriek tomu sa o ňom nerozpráva. Je to príliš veľké tabu. Sexuálna výchova na školách veľmi chýba. Rodičia o sexe s deťmi nerozprávajú.

Kedy je najvhodnejší čas začať sa baviť na túto tému?

Okolo piatich, šiestich rokov. Dieťa by malo vedieť všetko o tejto otázke. Od styku až po masturbáciu. Dieťa si z toho vyberie len to, čo sa mu páči a čomu rozumie. A potom znovu o polroka opäť otvoriť otázku a baviť sa s ním otvorene. A zase zachytí viac a viac. Bude vedieť, čo je masturbácia, čo je súkromie. Nie, že je to tajné, ale že to patrí do súkromia. Vo vyššom veku dieťa nepotrebuje experimentovať, lebo vie o tom všetko. Pekne to ukázalo porovnanie detí v Amerike a v Holandsku. Holanďania majú veľmi dobrú sexuálnu výchovu. Otázka znela, kedy mali prvý styk a prečo. V Holandsku to bolo okolo 16 rokov. Dôvodom nebol len  prvý sex, ale chceli začať žiť intímne so svojím partnerom. V Amerike je to okolo 14 až 15 rokov. A prečo? Aby zistili, na čo to je. To je naozaj veľký rozdiel. Sexuálna výchova nie je o tom, že dieťa chce začať skôr skúšať. Naopak, bude si uvedomovať, čo chce a podľa toho bude reagovať a správať sa. K tomu by mala pomôcť aj moja kniha. Odporučil by som ju mladým slečnám už okolo 13 rokov, aby pochopili, že prvý sex môže až takto zle dopadnúť.

Vaša dcéra ju už čítala?

Nie. Má 11 rokov, ale o sexe sa doma bavíme úplne otvorene. Nedávno nám povedala, že ju chcel jej chalan pobozkať, no ona mu jasne povedala, že to tak ešte necíti. Je úžasné počuť, že dieťa už v takomto veku je uvedomelé. Vie, čo to znamená, čo to prináša a aké sú dôsledky. V knihe je ukázané, že prvý sex môže skončiť katastrofou. Dalo by sa povedať, že bola až znásilnená. I keď pri ich hrách sa to dá ťažko definovať. Mnoho mojich klientiek mi potvrdilo, že to mali podobné. Keby si dievčatá prečítali knihu, čo im to spôsobí a aké to bude mať následky, premyslia si, ako začať.

Dokáže prvý sexuálny zážitok ovplyvniť nielen náš budúci sexuálny život ale aj mentálny?

Je to dôsledok. Ak máme zavretú sexualitu, sme potlačení sami v sebe a nedovolíme sa vyjadriť, naša sebahodnota je nízka. Všetci majú problém so sebavedomím.

Poznám veľa sebavedomých ľudí...

Veľa ľudí to len hrá.

V knihe opisujete aj sex dvoch kamarátok. Je veľa názorov na homosexualitu. Je okrem vrodenej homosexuality aj homosexualita naučená?

Väčšina ľudí má skúsenosť s rovnakým pohlavím.

Väčšina?

Jasné. Len sa o tom nerozpráva. Buď sa bozkávali a niektorí aj niečo viac. Je to prirodzené objavovanie. Je to o spoznávaní samých seba. Štandardne je napísané, že homosexuáli sa tak narodia. Rozprával som sa s človekom, ktorý so sexualitou pracuje viac ako 20 rokov. Cestuje po celom svete a robí semináre. Z viacerých homosexuálov svojimi metódami a postupmi urobil bisexuálov.

Nebol to ten slovenský psychiater, čo liečil homosexuálov?

Nie. Toto je seriózny chlapík uznávaný po celom svete. Pracuje s tantrou a inými liečebnými postupmi psychiky. On tvrdí, že sexualita je o psychike. Ja túto skúsenosť nemám. Sám vychádzal zo svojich skúseností a praxe. Naozaj opisoval, že u viacerých prípadov sa orientácia zmenila. Ak je to naozaj tak, ako on tvrdí, aj toto je čisto o psychike, ktorá pramení z detstva. Ak sa problém odstráni, môže prísť k zmene.

Lenka Bollardtová, Foto: Archív M.H.

Páčil sa vám článok?

Najčítanejšie