• Rozhovory
  • 05.09.2017 17:23

ROZHOVOR Dobrovoľníčka Lucia: Pri onkologických pacientoch som získala pokoru voči životu

0 0
Zdroj: ms

Počuli ste už o dobrovoľníckej skupine Vŕba? Sú to ľudia rôznych profesií, ktorí sa rozhodli časť svojho voľného času stráviť v nemocniciach pri onkologických pacientoch. Bratislavskenoviny.sk sa s jednou „vŕbou“, Luciou Holúbkovou, stretli, aby nám o tomto poslaní prezradila viac. No stať sa členom tímu Vŕby môžete i vy.

Keď sme išli na stretnutie s Luciou, zrejme naivne sme očakávali nejakú veľmi vážnu až smutnú postaršiu  paniu. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sa pred nami objavila nesmierne veselá a priateľská mladá žena, ktorá nám veľmi ochotne porozprávala o svojej práci pri pacientoch v Onkologickom ústave sv. Alžbety na Heydukovej. Jej úlohou je sprevádzať ich v tejto ťažkej etape života, jednoducho ľudským teplom zmierniť ich utrpenie. 

Ako ste sa k skupine Vŕba dostali?

Sedela som v práci a rozmýšľala nad jej zmyslom a ten hlbší zmysel som akosi nevidela. Cítila som potrebu realizovať sa a keď som si na internete pozerala možnosti dobrovoľníckej práce v Bratislave, našla som, že robia nábor do skupiny Vŕba. Presne tak, ako ho idú robiť i teraz v septembri (Bližšie informácie nájdete pod rozhovorom - pozn. redakcie). Bolo to pred dvoma rokmi.

A ako sa stane človek dobrovoľníkom? Zrejme to nemôže robiť každý...

Najskôr sme mali, všetci záujemcovia, spoločné stretnutie na Heydukovej. Prišlo nás okolo 50. Poskytli nám základné informácie o činnosti dobrovoľníkov, podmienkach prijatia, vyplnili sme dotazník. Neskôr nás pozvali na rozhovor so supervíznym tímom Vŕby, kde bol aj psychológ či psychoterapeut. Na rozhovore sa nás pýtali na naše zámery, prečo sa chceme stať dobrovoľníkmi, rozoberali sme odpovede z dotazníka. Po rozhovore vybratých uchádzačov pozvali na celodenné školenie. Tu sme prechádzali sebaskúsenostnými aktivitami, odpovedali na otázky, dozvedeli sme sa viac o pacientoch, ktorých máme sprevádzať, i o tom, ako správne sprevádzať... Lekárka nám zas ozrejmila, s čím sa môžeme stretnúť na oddelení, aké fyzické prejavy majú pacienti, čo všetko nás čaká, čoho sa nemusíme báť, jednoducho nás uviedla do problematiky. Potom sme už začali naostro.

Čo to znamená konkrétne, keď vám lekárka vysvetľovala, čoho sa nemusíte báť?

Napríklad prídete na oddelenie a môže tam byť zápach. Pacienti majú otvorené rany, niektorí sa môžu pomočiť... Skrátka nás upozornila na veci, ktoré sú súčasťou života oddelenia. Ozrejmila nám, čím pacienti prechádzajú , s akými sú tam diagnózami. Ja konkrétne robím na onkologickom oddelení rádiológie.

Koľkých z tých 50 ľudí nakoniec zobrali?

Tuším okolo 10.

Tá práca je aj nejako hodnotená?

Raz do mesiaca máme stretnutia so supervízorom, na ktorých si vymieňame skúsenosti. Každý dobrovoľník má svoje oddelenie, pacienti sú zvyknutí, kedy prichádzame. Napríklad ja vo štvrtok poobede.

Mal som ale skôr na mysli, či je nejako platená...

Nie, robíme to zdarma vo svojom voľnom čase.

Dá sa povedať, že vo Vŕbe sú väčšinou kresťansky orientovaní ľudia?

Nie. Vôbec nezáleží na náboženstve.

Čo presne robíte?

Sprevádzam pacientov. Pod tým sprevádzaním máme na mysli, že chodím na oddelenie a poskytujem im službu. Či majú chuť sa porozprávať, zahrať si karty, ide o to, aby na chvíľu zabudli, že sa nachádzajú v nemocnici. Viem, že dobrovoľníčky na ženskom oddelení robia kurzy šikovných rúk, snažíme sa im spríjemniť chvíle v nemocnici. Niektorí napríklad roznášajú nápoje. V decembri chodievame koledovať, čo býva krásne. Rozdelíme si úlohy, niekto napečie, prídu hudobníci, spievame koledy, na tácky dáme koláče. Naposledy sme boli veľmi dojatí my i pacienti.

Nemali ste strach ísť do toho? Napríklad že to psychicky nezvládnete...

Skôr to boli očakávania, strachom by som to nenazvala. Vždy som inklinovala k starostlivosti o druhých, je mi to prirodzené.

(Pokračovanie rozhovoru nájdete pod fotografiou)

Zdroj: ms

Lucia Holúbková

Ako pacienti berú vašu prítomnosť?

Keď prídeme na oddelenie, samozrejme, nie každý sa chce s vami rozprávať. Neviete, čo práve prežívajú, čo sa napríklad deje v ich rodine, či sa cítia sami, či im nie je fyzicke zle z liečby... Takže to plne rešpektujete. Kto sa však s vami chce porozprávať, môže. Väčšinou sa chcú rozprávať ľudia, ktorí berú život pozitívne, také veselé typy.

Koľko je na vašom oddelení pacientov?

Okolo 30.

A vy jednoducho chodíte z izby do izby a pýtate sa, kto chce s vami stráviť čas?

Áno, oni už poznajú, o čo ide. Navyše máme pri vchode na oddelenie nástenku s našimi fotografiami, aby vedeli, kto sme.

O čom sa s vami túžia rozprávať?

Témy sú rôzne, o ich domove, všednom živote, minulosti, rodine, povolaní a podobne. Sú tu ľudia z celého Slovenska a na víkendy často chodia domov.

A dokážu zabudnúť i vďaka vám načas na svoju chorobu?

Práve tým, že sa rozprávame o všeobecných veciach a nie o chorobe, tak pookrejú. Napríklad dnes som hrala karty s jedným pánom a bolo to super, on sa tak veľmi teší, keď vyhrá. S jednou paňou som zas hrávala žolíka, bola učiteľkou, ukazovala mi, čo vytvorili so žiakmi a rozprávala o nich.

Pamätáte si svoj prvý deň na oddelení?

Áno. Sprevádzal ma služobne starší dobrovoľník, aby som videla, ako Vŕba funguje. Pamätám si, ako sme prišli vo večerných hodinách, to bol veľmi dobrý deň. Boli sme na ženskom internom oddelení a tie ženy boli veľmi zhovorčivé. Takže môj prvý deň bol naozaj motivačný.

Robíte to takmer dva roky. Zmenilo vás to nejako?

Určite. Vždy, keď prídem na oddelenie, ako keby som sa úplne zastavila, získala úplný pokoj. Cítim pokoru voči životu.

Dobrovoľnícka skupina Vŕba je občianskym združením, ktoré vzniklo v roku 2003 a odvtedy sa venuje sprevádzaniu dospelých dlhodobo chorých a umierajúcich ľudí v Onkologickom ústave svätej Alžbety na Heydukovej a od roku 2015 aj v Národnom onkologickom ústave v Bratislave.

Nábor nových členov a infostretnutie sa uskutoční 25. septembra o 17.30 h v zasadačke Onkologického ústavu sv. Alžbety na Heydukovej 10. Zraz bude vo vestibule. Bližšie informácie a podmienky nájdete TU.

FOTOGALÉRIA:

Dobrovoľnícka skupina Vŕba

​(ms)


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.