• Rozhovory
  • 20.05.2017 13:05

ROZHOVOR - Milan Markovič: Som typický činžiakový typ človeka

0 0
Rozhovor - milan markovič: som typický činžiakový typ človeka - MM

Vo svojom vlastnom internetovom životopise má uvedené, že je učiteľ, novinár, publicista, herec, moderátor, hudobný skladateľ, talkmaster, scenárista, humorista a satirik. Známeho humoristu Milana Markoviča verejnosti hádam ani netreba predstavovať. Možno už len dodať, že je ženatý a s manželkou Martou má dve deti – dcéru Miroslavu (1966) a syna Miroslava (1971).

Ku ktorým miestam v Bratislave sa viažu vaše prvé spomienky - kde ste vyrastali a ako ste sa v detstve hrávali?

Keď som sa narodil, bývali sme na Kúpeľnej ul. 1, 4. poschodie. Bola však vojna a na Bratislavu padali bomby, a tak sme sa viackrát sťahovali. Chvíľu sme boli v Piešťanoch, sestra sa narodila v Liptovskom Mikuláši a potom až do roku 1948 sme bývali v Nitre pod Zoborom. To detstvo, na ktoré sa pýtate, som najintenzívnejšie prežíval na Kramároch. To bolo ešte predtým ako ovocné záhrady a vinohrady vystriedali nemocnice a ostatné zástavby na Stromovej. Moje detstvo, to bola Uhrova ulica a neveľký priestor pred domom, kde som prežíval predstavy o svojej budúcnosti veľkého futbalového brankára.

Dlhé roky bývate v Dúbravke - čo vám na tejto lokalite najviac vyhovuje a čo vám tam možno trochu chýba?

No veru, je to už 44 rokov a som tu spokojný, najmä posledné roky čo tu máme starostu, aký má byť. Nechýba kultúra, zeleň ani náležité vybavenie a nebyť eskapád, ktoré tu v súvislosti s „náhradnými bytmi“ podniká pán primátor, nebolo by sa tu na čo sťažovať.

Nerozmýšľali ste nikdy o tom, že by ste sa presťahovali do inej mestskej časti, prípadne do domčeka na vidiek?

Nie, vyhovuje mi to tu. Do Česka, kde mám stále dosť aktivít, mám odtiaľto najbližšie, no a domček, to už vôbec nie. Som typický činžiakový typ.

Ste vyštudovaný pedagóg a ako učiteľ ste pôsobili v Gajaroch či na ZDŠ vo štvrti Slovany. Ako si na túto časť svojho života spomínate - bavila vás práca s deťmi, alebo ste z nich skôr mali „nervy"?

Ako príprava na budúce javiskové pôsobenie to bola tá najlepšia skúsenosť. Deti vždy boli a sú tým najnáročnejším obecenstvom. No a že som v škole vydržal iba tri roky, to má na svedomí ten zvonček na chodbe, ktorý mi určoval, kde mám byť a odkedy dokedy. Som na to príliš činorodý, pohyblivý a nerád sa prispôsobujúci akýmkoľvek stereotypom.

Až do roku 1968 ste učili slovenský jazyk a ruštinu. Zmenil sa váš postoj k ruskému jazyku po príchode vojsk Varšavskej zmluvy do Československa? Ako ste tie búrlivé augustové dni prežívali?

Ruština sa mi zišla, keď som hneď v prvý deň okupácie tlmočil v Prešove pri tankoch a obrnených transportéroch, čo si o tej „návšteve“ myslí okolostojace obyvateľstvo. V tej výrečnosti som musel pribrzdiť až keď na mňa akýsi lejťenant vytiahol zbraň. Odvtedy tú uniformu nemôžem ani cítiť. Nerozumiem ani tomu, keď tu tak nadšene vítame Alexandrovcov v tých istých rovnošatách a burácajúcich o tom, ako hrdinsky si ukradli Krym. Ale jazyk Puškina, Tolstého, Lermontova či Averčenka je mi stále rovnako blízky.

Neskôr ste sa stali redaktorom Učiteľských novín a o rok nato ste nastúpili do Radošinského naivného divadla ako herec a autor piesní. Vždy vás lákalo divadelné prostredie?

Nevnímal som to ako herectvo v pravom zmysle slova. Bola to skvelá príležitosť na vybláznenie sa adekvátne tomu vtedajšiemu veku.

Boli herecké začiatky ťažké alebo práve naopak ste sa v tom doslova našli?

Bolo to naozaj insitné herectvo, zodpovedajúcemu názvu toho divadielka. Neboli sme herci, na hercov sme sa len hrali. A asi to práve bolo to príťažlivé pre divákov, ktorí vtedy nič podobné nemali možnosť zažiť nikde inde.

Jednou z vašich kultových postáv bol Uhorčík v predstavení Jánošík. Po koľkých rokoch sa stal z tohto predstavenia fenomén? Dospelo to až do štádia, že už vás hrať tohto zbojníka a opakovať repliky, ktoré už poznal celý národ naspamäť, nebavilo?

Jánošík bol fenomenálny od začiatku a hoci sa dožil bezmála 500 repríz, nikdy sa nám nezunoval, keďže nikdy nebol celkom rovnaký, dosť sa improvizovalo. Môj monológ Uhorčíka (pôvodne asi trojriadkový) sa tiež improvizáciami rozrástol približne na rozmer, ktorý zachytili aj nosiče, na ktorých bol sprístupnený verejnosti. Dodnes sa s celkom presnými citáciami stretávam všade na Slovensku, ale aj v Česku, kde sme účinkovali poskromne. Občas si dokonca uvedomím, že to, čo často počúvam v rozličných interpretáciách, si už tak presne nepamätám ani ja sám.

Radošinské naivné divadlo sa nedávno presťahovalo z Istropolisu do nových priestorov. Boli ste sa tam už pozrieť? Zmenilo sa podľa vás veľa na scéne či v zákulisí, odkedy ste z RND odišli?

Neviem, nepoznám tie priestory.

Meníte sa občas z interpreta a umeleckého protagonistu na diváka? Pri akých príležitostiach najčastejšie? Kam ste manželku vzali naposledy?

Divák som ja vďačný. Lenže ako ten čas beží, tak s obavami sledujem, kam beží aj ten vývoj zábavy u nás a po vlaňajšej poslednej skúsenosti som sa zapovedal, že na veselohru sa už tak skoro nevyberiem. Doslova s hrôzou pozorujem, čo dnes znamená humor a čo všetko sa dnes pokladá za zábavu. Prinajmenšom v každej druhej vete nesmie chýbať vulgarizmus a tiež lascívnosti, čo sa slov i posunkov týka. Prežil by som to, keby v tom bolo len konštatovanie, že tu ide o chudobu vo vyjadrovaní sa hercov, režisérov či dokonca autorov. Nie. Obecenstvo na to čaká a teší sa!! Takže chudoba globálnejšieho rázu. Viem, čo hovorím, to nie je iba nejaká jedna skúsenosť. Od kočovných spoločností až po SND je to dnes bežná interpretačná prax.

Máte v centre mesta obľúbené miesta, kam si chodíte posedieť, oddýchnuť si, kam zoberiete prípadných mimobratislavských návštevníkov - svojich hostí?

Najčastejšie je to kaviarenský kútik niektorého kníhkupectva.

Dlhé roky ste pracovali ako redaktor Československého rozhlasu, pričom ste sa začali prezentovať aj vlastnými programami, do ktorých ste sa nebáli kritizovať pomery v bývalom režime. Nesnažili sa vás súdruhovia zakázať alebo vám robiť nejaké iné nepríjemnosti?

Nie. Budete sa diviť, ale riaditeľom rozhlasu bol v tých časoch človek, dosadený až z ÚV KSČ v Prahe a ten každú satiru všemožne bránil. Odhodlane búchal do stola a tvrdil, že satira je tým ventilom, ktorý je potrebný na to, aby ten „tlakový hrniec“ s nahromadenou nespokojnosťou ľudí nevybuchol. S takýmto názorom sa dnes nestretnete, to si buďte istý!

Po roku 1990 ste v politickej satire pokračovali už na televíznych obrazovkách. Dá sa povedať, že to boli vaše zlaté časy alebo máte na toto obdobie celkom iný pohľad?

Poznáte tv program Zlaté časy? Tak tam som bol pozvaný, aby som spomínal na Večery Milana Markoviča. Áno, vlastne to boli zlaté časy, pretože sme si podávali tú zvrátenú mečiarovskú politiku ako sa patrí a nikto nám v tom nebránil. Ale keď som naznačil, že pri tom spomínaní nemôžem obísť ponúkajúce sa dnešné paralely s oveľa nebezpečnejšou politickou garnitúrou ako za Muftiho, dozvedel som sa, že mi nikto nezaručí, že to všetko nebudú musieť vystrihnúť. Nuž teda... Viete si ma predstaviť poslušne sedím v nejakom televíznom programe a s dementným úsmevom spomínam na veselé historky z tých Večerov, pričom ani len nenaznačím, čo si myslím o tej dnešnej politike v jednom z najskorumpovanejších štátov na svete? Bezmála tridsať rokov po novembri 1989, keď sme sa tešili, že sme si konečne vybojovali slobodu prejavu?! Samozrejme, že za týchto okolností do toho nejdem, hoci dokonca je tu aj Peter Breiner, s ktorým by to bola veľká paráda. Ale zažijete ju 21. mája v Nitre, ak chcete (Nájomná jednotka 210, OC MAX). Večer Milana Markoviča po 20 rokoch s Petrom Breinerom. Uvádzame ho vždy veľmi exkluzívne len raz do roka. Vlani to bolo v Banskej Štiavnici.

Tých programov a projektov ste vymysleli, pripravili a zrealizovali nespočetne. Ktorý je dodnes vašou srdcovkou a možno je vám aj ľúto, že sa nedostal na televíznu obrazovku?

Nie, v televízii sme v „zlatých časoch“ uviedli všetko, čo bolo treba. Ale ak mám byť úprimný, spokojnejší som bol skôr v rozhlase, kde vlastne vzniklo aj to, čo sme napokon previedli do televízie. Bol to program POD PYRAMÍDOU s Petrom Breinerom. Na to spomínam najradšej. Veľmi vydareným projektom bola aj séria Moji spolubývajúci, kde som dramatizoval svojich obľúbených svetových autorov humoristickej literatúry.

V súčasnosti vystupujete s Pánmi bratmi v projekte MM KABARET, ktorý má niekoľko titulov a vy s nimi vystupujete po hoteloch, kultúrnych domoch či rôznych iných priestoroch. Ľudia sa na predstaveniach nepochybne bavia, ale čo tieto vystúpenia dávajú vám osobne? Čo vás dokáže v tejto súvislosti najviac potešiť alebo z čoho mávate najčastejšie dobrý pocit?

Ja vlastne až dnes viem, že celou tou dlhoročnou javiskovou praxou som smeroval k tomu kabaretu. Od divadla cez rozhlas a televíziu som čoraz viac cítil, že toto je vlastne ono. Humor i satira, nijaká televízia, živý divák pri stole s pohárikom a možnosťou sa ustavične zapájať. Často nie je celkom zrejmý rozdiel medzi javiskom a hľadiskom, hráme medzi ľuďmi, kde je každý z nich súčasťou toho predstavenia. MM KABARET sme založili v máji 2013, odvtedy sme uviedli päť titulov a v súčasnosti každý mesiac pribúda vždy ďalšia premiéra v hoteli Devín. Najbližšiu chystáme na 22. mája 2017 o 19.h. Bude to ďalší titul našej série NIEKTO PRÍDE a aj tentoraz to bude jedinečný zážitok. Nielen vďaka vždy originálnemu privítaciemu nápoju pre každého, nielen kvôli celkom novému repertoáru Pánov bratov (Peter Niňaj a Róbert Puškár), ale aj pre už zvyčajné prekvapenie spomedzi samého publika.

Majú možnosť ľudia sa s vami porozprávať aj po skončení predstavení - hovoria vám, čo ich trápi alebo s čím sa na vás najčastejšie obracajú?

Isteže, na tom sú tie predstavenia založené. Osobne vítame každého ešte vonku pri šatni a bavíme sa spolu po skončení, ale aj počas predstavenia. Z toho jasne vyplýva, že ani jedno z predstavení toho istého titulu nie je celkom totožné s iným.

Ste pomerne aktívny aj na sociálnej sieti Facebook. Objavili ste vďaka nemu nejakých svojich starých známych či ste nadviazali nejaké nové kontakty, ktoré sú pre vás užitočné?

Nie som ja typickým používateľ tohto fenoménu. Vlastne ma k tomu prehovorili len kamaráti, aby sme mali lepšiu propagáciu kabaretu. Určitú účinnosť to naozaj má, ale za cenu značnej straty času. Ojedinele sa stane, že naozaj sa mi prihlási niekto už dávnejšie „stratený“ a takto znovuobjavený.

Máte ešte nejaký sen alebo cieľ, skrátka niečo, čo sa vám zatiaľ nesplnilo a veľmi by ste chceli, aby sa to podarilo dosiahnuť či zrealizovať?

Nie som ja veľký plánovač a už vôbec nie snívač. Všetko, do čoho som sa pustil a na čo mi stačili schopnosti a sily, som aj dovŕšil. A hoci nezbieram všelijaké tie originálne sentencie a múdrosti, jedna z nich mi je blízka. Pochádza od starého pána Baťu, ktorý povedal „Nemám žádný cíl, chci dojít co nejdál.“

Čo vám dokáže urobiť v živote najväčšiu radosť?

Keď sa mi podarí urobiť radosť niekomu inému.

Na čom ste sa naposledy schuti zasmiali?

Po dlhšom čase som si nedávno pozrel film s Petrom Sellersom BOL SOM PRITOM (Being there). Úžasná komédia, ktorá vlastne ani nie je na nejaké veľké rehúňanie, ale o to geniálnejšie dielo je to. No a ak sa ráta aj smiech cez slzy, tak si stačí občas vypočuť „prejav“ niektorého zo súčasných politických primitívov.

Roman Slušný, foto: archív M.M.

ROZHOVOR - Milan Markovič: Som typický činžiakový typ človeka


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.