• Rozhovory
  • 06.05.2017 12:02

Ady Hajdu: Čo milujem na Bratislave a ako som sa naučil počúvať ženy

0 0
Rozhovor: ady hajdu prezradil, čo miluje na bratislave a ako sa naučil počúvať ženy - ady hajdu s manzelkou2

Vtipný a hlavne pohodový. Taký je herec Ady Hajdu. Na nič sa nehrá. Taký, akého ho vidíte v televízií, vysmiateho od ucha k uchu, bol aj na našom rozhovore. Dozvedeli sme sa, aký má vzťah k nášmu hlavnému mestu. Kam najradšej chodí, keď chce byť sám a aj to, prečo si teraz viac užíva rodinu.

Ste hrdým Bratislavčanom?

Som naozaj hrdým Bratislavčanom. Tak ako všade na svete, aj u nás je to tak, že celá krajina nenávidí hlavné mesto... No musím tiež povedať, že som prisťahovaným Bratislavčanom.

V hlavnom meste ste sa narodili...

Áno. No moja mama je mantácka Nemka a môj otec pochádza z Ladíc. V roku 1963 mama prišla tehotná do Bratislavy na Trnavské mýto. Na tomto mieste som sa narodil a žil, kým som sa neoženil. Maminka sa o mňa dobre starala.

Spomínate si na detstvo? Čo vám napadne?

Že to detstvo bolo strašne smradľavé. Z detstva si pamätám len smrad. Fúkalo z CHZJD. A keď nefúkalo z CHZJD, tak fúkalo zo Slovnaftu. To boli naozaj špecifické chemické smrady. Keď som sa náhodou dostal do reálnej prírody...

Nevedeli ste dýchať?

Dostal som alergiu. Keď som vybehol na lúku, skoro som zomrel od astmatického záchvatu, z toľkého množstva kvitnúcich kvetín. Aby som sa vrátil k prvej otázke...Som rád, že žijem v Bratislave. Lebo to, čo robím, sa najlepšie robí v Bratislave. Hlavné mesto je vždy centrom kultúry.

Keby bola Bratislava žena, ako by ste opísali váš vzťah s ňou?

Žijem s ňou, ale aj tak si robí, čo chce. Nemám na to žiadny vplyv. Môžem jej čítať básne, spievať nádherné pesničky, hrať divadlo, ale na jej mozog nemám vplyv.

Tak je to asi s väčšinou žien...

(Smiech). V podstate áno. Už zamladi som sa naučil ženy počúvať. V detstve som bol chudý, malý a ušatý. Mal som rôzne prezývky. Volali ma Embryo, Pusinka a Masox. Akože slabší vývar. Nikto so mnou nechcel hrávať športy, išiel som preto za dievčatami skákať gumu a vybíjanú. A tam som sa naučil ženy počúvať.

Pomohlo vám to v živote?

Samozrejme. Hlavne v neskoršom veku. Vedel som, čo dievčatá potrebujú. Ony síce športovcov obdivovali, no ale tí sa s nimi nerozprávali. Takže ja som nad nimi vyhral. Chvíľu s nimi boli, ale keď už malo prísť k debate, rozprávali sa so mnou.

Na to ste zbalili aj vašu ženu (na fotografii)?

Áno. Musela však prejsť veľkým výberovým konaním. To nie je len tak, kým stretnete tú pravú.

Dlho ste ju hľadali?

Veľmi dlho. Pravdou je, že som ju mal vytipovanú. Vždy som na ňu kričal, že bude raz mojou ženou. Ona sa len smiala.

Bola vašou susedou?

Nie. Mala blízky vzťah k umeniu. Stretávali sme sa v krčmách. Chodila na Ekonomickú univerzitu. Vídaval som ju na zástavke, kúsok odtiaľ som býval.

Hráte aj doma divadlo?

Nie. Doma oddychujem. Domov chodím naberať energiu. Starnem, energie je už trošku menej.

Stretávate sa s kamarátmi z detstva?

Áno. No času je stále menej a menej. Na najbližšie predstavenie prídu moji dvaja dávni priatelia. Piťo a Čivo...

To asi nebude ten Piťo, o ktorom sa dávnejšie písalo v inej súvislosti.

Nie. Tak ten Piťo to nie je...(Smiech)

Premýšľali ste niekedy nad tým, kde by ste chceli žiť, keby ste nežili v Bratislave?

Tých miest je veľmi veľa. Milujem Taliansko, Španielsko... Proste milujem teplo. Viem si predstaviť, že by som tam žil. K svojmu životu však potrebujem kamarátov, prácu. Minule sme sa s kamarátmi bavili, čo by sme urobili, keby jeden z nás vyhral ten obrovský jackpot. Každý sníva. Ja by som kúpil starú budovu Astorky a obnovil by som naše divadlo pre Bratislavu. Nešiel by som žiť preč. Milujem tento región. A vlastne nielen tento, ale aj východ. Napríklad Košice sú fantastické a výnimočné mesto. Chodím po Slovensku, všade je nádherne.

Čo máte najradšej na živote v meste?

Keď chcem byť sám, viem, kam mám ísť.

Kam najradšej chodíte?

Do Lozorna, kde mám chalupu. Alebo sa len tak prechádzam pri Dunaji. Pohľad na rieku a zapadajúce slnko je nádherný. Na Dlhých Dieloch máme chránenú oblasť. Prejdem malý kúsok a hneď som v lese. Keď mám chuť na kávu, viem, kam mám ísť.... Na miesta, kde stretnem kamarátov. Chodím do jednej krčmy, kde sa stretávam s výtvarníkmi, s filmármi... Keď sa chcem dobre najesť, tiež viem, kam mám ísť. O Bratislave píšu už  v New York Times. To je fantastické. Som na to hrdý a pyšný. Hoci sú to malé víťazstvá, ale sú. A to je podstatné.

Ste vo veku, kedy začínate vyhľadávať samotu alebo naopak chcete byť viac s ľuďmi?

Najviac s rodinou. S manželkou a mojimi deťmi. Ich odchod z domu je predo dvermi. Syn ide na päť rokov študovať do zahraničia biochémiu, dcéra začala po vysokej škole pracovať a tiež bude u nás bývať asi pol roka... Zostaneme so ženou sami. Veľmi si ich zatiaľ užívame. Milujem ráno vstať a pripraviť všetkým raňajky. Niekedy aj večere, keď som doma. Otvoríme si fľašu vína rozprávame sa.

Užívate si, že sú vo veku, kedy si všetci dáte pohár vína?

Dával som im aj, keď boli mladší...Teraz ide skôr o atmosféru. Všetci sa na seba tešíme. Nedávno sme so ženou oslávili 25 rokov od svadby. Zadíval som sa na ňu a hovorím jej: Už ťa asi nevymením. (Smiech)

Ocenila to?

Potešila sa.

Ste už vo veku, kedy bilancujete a nostalgicky chodíte na staré miesta?

Nie. Vôbec nebilancujem. Mám rád nové veci. Teraz sa najviac teším z toho, že študenti spravili napriek strašnej zime úspešný pochod. Som rád, že našim potomkom nie je jedno, v akej krajine budú žiť. Veď o chvíľu preberú sami zodpovednosť za krajinu. Ani mne to nie je jedno. Politici sa nám smejú do tváre. Tí, čo sústavne klamú, sú časom presvedčení, že hovoria pravdu. Aj kleptoman kradne, lebo musí. Mám pocit, že oni sú takí vládni kleptomani. Oni si myslia, že my nevieme, že kradnú, ale my pritom vieme, že kradnú. A nás presviedčajú, že nič neukradli, že to bol niekto iný.

Odchádza do zahraničia kvôli beznádeji aj váš syn?

Obe deti si vybrali školy v zahraničí preto, že ich špecializácia na Slovensku jednoducho nie je. Syn odchádza študovať biochemické inžinierstvo.  Ani neviem, kde všade si dal prihlášky. Viem, že na tri univerzity je už prijatý. Teraz sa rozhoduje, ktorú uprednostní kvôli štipendiu. Keď rozpráva o bunkách a s takou vášňou... Ničomu síce nerozumiem, len sedím a s otvorenými ústami ho počúvam. Dcéra je tiež veľmi šikovná. Univerzitu ukončila na prestížnej škole v Belgicku. Ona zase chcela študovať európske štúdie.

Ktoré miesta máte v Bratislave najradšej?

Veľmi rád mám naše divadlo. Chvíľu to trvalo, kým sme si na neho zvykli a „zašpinili“ ho duchom divadla. No teraz je to fantastický pocit. Tiež milujem letnú večernú Bratislavu. Len tak si sedím a pozerám okolo seba. V lete hlavné mesto ožíva a cítim sa  ako v nejakom mediteriánskom meste. Život sa odohráva v uliciach a nie doma, medzi štyrmi stenami.

Neprekážajú  vám komáre?

Som na ne alergický. Preto nosím repelent. Mám rád vôňu letnej večernej Bratislavy. Vtedy ožíva krásnymi ženami.

Neviem, či ste si všimli, ale z roka na rok sú oblečené menej a menej...

Tak toto nám vôbec nevadí (Smiech).

(lb, Foto: archív)

Ady Hajdu: Čo milujem na Bratislave a ako som sa naučil počúvať ženy


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.