• Rozhovory
  • 19.03.2017 17:01

ROZHOVOR - Robo Roth: Moji kamaráti chodili na futbal a ja do detskej rozhlasovej družiny

0 0
Rozhovor - robo roth: moji kamaráti chodili na futbal a ja do detskej rozhlasovej družiny - t_19032017Roth_4414612

Jeho výrazné črty, nesporný talent a osobitý herecký prejav, ktorý dokázal v takých ťažkých divadelných rolách, akými boli Faust, Hamlet, Rastislav či Ivanov, ho katapultovali medzi špičku súčasného slovenského herectva. Nielen svojím vystupovaním, vizuálnym prejavom, ale aj životnou filozofiou a svojimi zásadami je Robert Roth vnímaný ako rebel a nekonzervatívny predstaviteľ SND.

Komu vďačíte za to, že ste sa stali hercom?

Budem úprimný - nemám rád a z duše sa mi protiví slovo herec. Už aj preto, že je dnes strašne sprofanované. Hercom sa označuje každý, kto sa naučí jednu vetu a na niekoľký pokus ju dokáže úspešne, plynule a bez chyby povedať na kameru. Na cestu, po ktorej sa uberám už niekoľko rokov, som sa vydal vďaka rodičom, pracujúcim v rozhlase. Boli to oni, ktorí keď videli, že som „ukecaný", ma nasmerovali na konkurz do Detskej rozhlasovej dramatickej družiny.

Zmena chlapca na chlapa sa prejavuje zmenami jeho správania, myslenia a fyziognómie. Ako a kedy ste zistili, že sa z vás stáva divadelník?

Pôsobenie v rozhlasovej detskej družine som bral ako srandu a zábavu. Kým ostatní kamaráti chodievali na futbal, ja som chodieval do rozhlasu. Raz, keď som nahrával v rozhlase s Ctiborom Filčíkom, sa mi chalani pochválili, že na ich tréningu bol nejaký, v tom čase hviezdny futbalista. Mne jeho meno nič nehovorilo. Podobne, ani im, keď som sa pochválil Filčíkom, im to nielenže „netrhalo žily", ale ani nič nehovorilo. A tak som s radosťou prežíval detstvo „so štátnicovými otázkami", bez toho, aby som si uvedomoval, že sa zo mňa stáva umelec. A vlastne, neuvedomujem si to dodnes...(úsmev).

Viete si spomenúť na svoju prvú hlavnú rolu a v ktorom divadle ste ju hrali?

Viem. Premiéru v hlavnej role som si na profesionálnych divadelných doskách odkrútil v roku 1993 v Trnavskom divadle v hre Michela de Ghelderodea: Krvavá mágia, v réžii Ondreja Spišáka.

Kedy máte ako umelec pocit, že vás to, čo robíte, napĺňa? Závisí to od počtu divákov, ich ovácií, aplauzu, od toho, že vďaka tomu vyžijete? Alebo je to v niečom úplne inom?

V mojom prípade ide výsostne o môj hlboký osobný pocit, ktorý nemusí nastať hneď po predstavení, ale môže prísť aj niekoľko dní či rokov po ňom. Som typom človeka, ktorý - bez urážky diváka - spätnú emotívnu väzbu na niečo výnimočné resp. dobre odohrané pociťuje iným spôsobom, ako potleskom.

Môžete byť konkrétnejší, akým?

Pre lepšie pochopenie spomeniem jednu reálnu situáciu. Keď som bol s dcérkou na Železnej studničke, stretol ma muž, kočíkujúci dieťa, ktorý mi oznámil, že už dávno ma túžil stretnúť, lebo už sedem rokov nebol v divadle po tom, ako videl inscenáciu, v ktorej som hral - jeho. Zdôveril sa mi, že mal pocit, že o tom v divadle všetci vedeli, že sa všetci pozerali len naňho a aj preto už do divadla odvtedy nevstúpil. Zabavili sme sa na tom a keď som odchádzal, dodal, že to, čo mi povedal, bol z jeho strany voči mne kompliment. Videl totiž Mizantropa...

Zažili ste pocit, že vás dokázal scenár alebo text „opantať" natoľko, že ste pocítili takú extázu a vzrušenie, až vám z toho behali zimomriavky po tele?

Áno - keď som hral Čechovovho Ivanova.

Čím to bolo spôsobené?

Pravdepodobne tým, že som prežíval aj veľmi podobné osobné obdobie. Ivanov v hre upadá do beznádeje a márnosti. Trpí, hoci nechce trpieť, ľutuje sa a neznáša, ak ho ľutujú iní. Keď nielen hráte, ale súčasne aj prežívate takéto stavy, tak to jednoducho „neodrbete". Musíte si to odžiť a zároveň aj odohrať. Som umelec, ktorý musí vždy a vo všetkom hľadať seba samého, svoje vlastné osobné asociácie a analógie, vlastnú empirickú skúsenosť. Práve v tom období som až veľmi intenzívne emočne a pocitovo prežíval a vnímal vôkol seba, že to, čo sa odohrávalo na javisku, sa v rovnakom okamihu odohrávalo aj v mojom súkromí. A verte mi, bolo to veľmi bolestivé.

Poďme sa trochu porozprávať o herectve ako takom. Martin Huba mi pred troma rokmi povedal, že "... výraznosť a autenticita herca spočíva v prvom rade v odraze jeho osobnosti. Toho, že keď si privriete oči, predstavíte si to, ako na vás ten-ktorý človek zapôsobil... Je to o jeho osobnej spovedi, prezentovaní sa a autenticite. Žiaľ, dnes o mnohých hercoch vieme, s kým sú, s kým boli, čo nosia oblečené a čo vyzlečené. Čo však absentuje, je hĺbka ich osobnosti – hereckej a aj ľudskej, pretože kvôli chvíľkovej popularite a finančnému profitu ju radi tým, že sa pohybujú v bezduchých neumeleckých priestoroch, strácajú...". Máme podľa vás v súčasnosti veľa alebo málo autentických hereckých osobností? Alebo je viac hereckých celebrít?

Bože, ale ste mi naložili... (úsmev).  Spomenuli ste slovo „hĺbka". Viete, keď ju niekto nemá, tak ju nemá, nikdy ju nedokáže ukázať - a nič s tým nenarobí akokoľvek lepší text či režisér. Je to jednoduchá, aj keď boľavá logika a tá nepustí. Nechcite odo mňa, aby som menoval konkrétnych kolegov, ale aj v divadle - podobne, ako aj v iných inštitúciách a povolaniach, je to ako v supermarkete. Aj tu predávajú všetko - zemiakmi počnúc a ponožkami končiac. Keďže ide o jeden supermarket, všetko sa v ňom zlieva. Akurát občas sa odnikiaľ vynorí akýsi „čávo", rozprašovačom čo-to orosí, aby to vyzeralo aspoň trochu čerstvo. Inak je všetko po starom: zemiaky sú zemiakmi, lebo sú hnedé, paradajky sú paradajkami, lebo sú červené, mäta je mätou, lebo je zelená a mrkva je mrkvou, lebo je oranžová. To je celé ploché čaro supermarketu. Bez hĺbky. A presne tak je to aj s niektorými umelcami.

Nevzniká ten „plochý supermarketový obraz" aj tým, že hoci niekto má aj svoju hĺbku a autenticitu, postupom času sa tak uspokojí so svojou výnimočnosťou, že ju nakoniec stratí? Podľa Martina Hubu: „Len kvalita vás dokáže vnútorne očistiť, je tou jedinou možnou katarziou pred hroziacou mentálnou a umeleckou kataklizmou. Pred osprostením..."

Ale to sa stáva každému z nás. Aj ja niekedy upadnem do svojho privátneho pohodlia, do svojich gest a intonácie, namýšľajúc si, že to stačí. Našťastie - mám okolo seba ľudí, ktorí, keď mi začne niečo takéto hroziť, mi tieto „istoty" vytrhnú z rúk a dostanú zo mňa to, čo sa odo mňa očakáva, čo vo mne je. Avšak zbytočne budete chcieť trhať niekomu to, čo nemá, keď to v ňom nie je... Alebo keď sa uspokojí s tým, že stačí byť tou orosenou paradajkou, mrkvou či nanajvýš paprikou v supermarkete.

Do akej miery je v tomto dôležitá úloha samotného režiséra?

Do značnej. On je ten, kto určí, že to, čo je v ráme, je obraz Henriho Matissea. A hoci v ňom je len scan fotografie kúpenej v renomovanej predajni nábytku, vďaka nemu budú mať všetci pocit, že ide o originál. Ale - aj akokoľvek dobrý režisér nedokáže niečo podobné urobiť s umelcom, ktorý nemá hĺbku a autenticitu. V takomto prípade budú všetci vedieť, že v ráme je len fotka, ale zo súcitu a slušnosti sa budú pokrytecky tváriť, že je taká podarená, že sa až nápadito podobá na Matisseov obraz.

Čo sa odohráva v duši herca, keď drží v ruke zlý scenár? Môže sa slovenský divadelný herec bez problémov rozhodnúť, že ho nezoberie? Alebo sa zmieri s tým, že keď to nevadí režisérovi a vedeniu divadla, tak s nimi nebude zbytočne polemizovať?

Podobne, ako mnoho ďalších kolegov, aj ja som v divadle zamestnaný. Nebudem klamať - počas tohto obdobia som držal v rukách niekoľko zlých textov, avšak ako pre zamestnanca kultúrnej ustanovizne bolo vždy mojou ambíciou urobiť všetko pre to, aby som sa po čas predstavenia a po ňom za seba nemusel hanbiť. Diváci môžu dešifrovať, že je text slabý. Mojou prvoradou úlohou v danom momente však je, aby v okamihu, ako budem na javisku stáť a z mojej „papule" budú vychádzať kostrbaté, neupratané, náhodným výberom pospájané slová, bez hlavy a päty, ktoré sú len výtvorom autora, ktorý poriadne nerozumie ani sám sebe, nielen textu - aby som z toho samoľúbo vyšiel čo najlepšie a za svoj výkon sa nehanbil. Viac v takýchto prípadoch urobiť nemôžem.

Stalo sa niekedy, že herci sa na prvom čítaní scenára postavili, že toto oni hrať nebudú?

O niečom podobnom som len počul. Malo sa to stať v národnom divadle - pri hre Návšteva expertov od Egona Bondyho, pred takmer štvrťstoročím. Text sa im zdal príliš expresívny, brutálny a násilný - nakoľko sa v ňom hovorí aj o metódach mučenia.

Naozaj bol nehrateľný? Pokiaľ viem, o niekoľko rokov neskôr ste si v tejto hre zahrali aj vy sám...

Po niekoľkých rokoch, čo bol tento text zavrhnutý, som sa s Bondym stretol v jednom podniku. Bol veľký priaznivec divadla. Keďže ma poznal ako umelca, posedeli sme a ako „spoločensky pokročil čas", slovo dalo slovo a Bondy mi dal do ruky svoj rukopis so slovami: „Uveďte to, je mi jedno kde, ale ať to žije!" Nakoniec sa toho režisérsky chytila Ingrid Timková a v národnom divadle „nehrateľnú" hru, sme zrealizovali inde.

Kedy sa podľa vášho názoru z herca/umelca stáva skutočný herec/umelec? Skončením konzervatória, štúdia na VŠMU, prvým filmom, hlavnou úlohou v divadle?

V mojom prípade v okamihu, keď zo mňa dokáže režisér dostať to, ako by postava, ktorú hrám, mala vyzerať podľa jeho predstáv. Kvôli postave a jej autentickému zobrazeniu som ochotný byť hoci aj zavesený za nohu v prievane a popritom si spievať. Som typ človeka, ktorý keď vidí, že to od neho vyžaduje režisér a zároveň to má zmysel, tak sa to naučím udýchať a dám to. A to, či niekto má vysokú školu alebo nie, to nehrá žiadnu podstatnú úlohu. Sám mám len konzervatórium...

Kde je tá pomyselná hranica, keď je umelec ešte umelcom v pravom slova zmysle a kedy už je len hrajúcou celebritou, idolom ženských sŕdc či modelom? Martin Huba mi povedal, že „...ťažko sa stane osobnosť z herca, ktorý len tlmočí naučené veci ako na bežiacom páse – niekedy aj v troch v ten deň idúcich seriáloch, bez toho, aby boli poznačené jeho skúsenosťou, prežitkami a osobitosťou... Mnohí ľudia tu žijú v sebaklame, že keď sa stanú populárnymi v telenovelách a seriáloch, budú mať väčšiu šancu uplatniť sa aj v divadle..."

Úprimne vám poviem, že mňa slovenské celebrity vôbec nezaujímajú a myslím si, že akékoľvek venovanie pozornosti tomuto druhu by bolo len zbytočným zaprášením si hlasiviek. Keď sedím v divadle ako divák, vidím, že niekto je naozaj dobrý, že ma oslovil. Vtedy mi z jeho výkonu stoja chlpy na rukách. Pretože sú len dve možnosti: buď je niečo dobré alebo zlé. Zároveň platí, že hranica medzi dobrým a zlým, či vkusným a nevkusným, je strašne tenká. Taktiež si však myslím, že nie je to vždy len o umelcoch na javisku, ale aj o tých v hľadisku. Oni sú podstatným faktorom toho, čo im stačí, toho, či sa latka v divadlách bude preskakovať, alebo podliezať.

Môže byť podľa vás kvalitný herec vo verejnosti populárny aj bez toho, aby vyhrával čitateľské ankety o muža roku či sexidol?

Vo svojom privátnom slovníku si definujem slovo popularita ako niečo, čo má vysoký a veľký spoločenský status a čo môže byť IN. Osobne si myslím, že „populárnym" sa človek môže stať aj vtedy, ak je záujmom minority. Veď, aj v Sofoklovej hre hovorí Kreón kráľovi Oidipovi: „Dnes, keď idú ľudia prosiť teba, prosia najprv mňa, pretože vedia, že ťa môžem ovplyvniť - a mne to stačí..."

Pôsobíte predovšetkým v divadle. Nelákajú vás seriály? Nedostali ste žiadne ponuky, alebo ste pre ich tvorcov príliš „prekvalifikovaným" - vďaka divadelným rolám, akými sú napr. Hamlet - Williama Shakespeara, Faust - Johanna Wolfganga Goetheho či Ivanov - Antona Pavloviča Čechova?

 (smiech) .... že prekvalifikovaný! To je dobré...  Ale teraz vážne a úprimne - mňa tie ploché, zúfalé a nič nehovoriace televízne „sračky" vôbec nezaujímajú. William Shakespeare mal pravdu, keď povedal, že „divadlo je odraz doby". Čoho sú odrazom tie sitkomy a seriály? Zúfalstva, absencie intelektu? Niekedy mám pocit, že tu už strácajú kontakt s realitou, vkusom, umením a humorom nielen diváci, ale aj mnohí umelci. A to je čisté šialenstvo.

Stanislavského herecká metóda spočíva v čo najhlbšom precítení a poznaní postavy, ktorú herec predstavuje, aby sa na javisku či vo filme získala čo najväčšia autenticita. Vyžaduje nielen fyzickú náročnosť, ale aj čas. Do akej miery ste jej priaznivcom?

Do absolútnej. Samozrejme - prispôsobenej 21. storočiu. Musím si svoju rolu „odžrať a odsrať", musím sa na javisku narodiť, prežiť a aj tam „zomrieť" - hoci inscenácia sa nemusí končiť smrťou ako takou.

Môže umelec, ktorý v priebehu mesiaca hrá v niekoľkých divadelných predstaveniach vo svojom kamennom divadle, točí popri tom seriály, robí dabing a prípade aj moderuje plesy a firemné akcie, odovzdať spomínanú „Stanislavského brilantnú autenticitu"?

To je individuálne. Záleží to od jeho vnútornej osobnej hygieny. Je jedno čo robí - či sa postaví pred kameru, vyjde na javisko, či robí dabing, alebo píše scenáre, skúša réžiu a popri tom aj moderuje. Nič z toho nemôže „oklamať", pretože tým oklame len a len seba. Možno to všetko dokáže „uhrať" na začiatku, ale postupom času bude z tejto hry vypadávať a ľudia mu prestanú veriť. A úplne najhoršie je, keď si jedného dňa uvedomí, že sa na umelca už len hrá a už ním nie je, že ľudí klamal tak dlho, že ich už nezaujíma, a keď mu je samému zo seba na zvracanie. Toto je čistá umelecká apokalypsa. Aj preto sa vo svojom pracovnom živote snažím robiť veci poctivo, aby som sa nikdy za seba nemusel hanbiť.

Nedávno som videl jeden televízny seriál a v ňom aj hercov národného divadla. Tiež ste hercom tejto ustanovizne, ale nedá sa mi neopýtať, čo núti vašich kolegov hrať v týchto projektoch?

Vami spomínaný „kus" som nevidel. Večere sa snažím tráviť tak, aby som z nich mal príjemné pocity - nie pri televízore. Kolegov z národného by som však neodsudzoval. Pripusťme možnosť, že ich to baví...

Má v dnešnej digitálnej, rýchlej a povrchnej dobe význam byť divadelným hercom?

Určite áno.

Prečo?

Pretože som presvedčený, že je to stále morálna inštitúcia. To je dôvod, prečo do divadla chodí, odsedí si dve a pol hodiny, stane sa „človekom zo Železnej studničky" a potom si uvedomí, že aj dvesto rokov starý text ho môže zmeniť. Dokáže mu nastaviť zrkadlo, dať odpoveď na jeho otázky a pochybnosti. V tomto je rola a zmysel divadla.

Mal by sa herec podľa vás politicky angažovať?

Aj umelec je len normálnym človekom a občanom. Takže - je to na jeho rozhodnutí. Spoločnosť angažovanosť umelcov v kľúčových okamihoch - pre ich „známy ksicht" očakáva. Môžu sa stať pozitívnou hybnou silou spoločenských a pozitívnych zmien a aj preto je z tohto dôvodu angažovať sa prijateľné. Nerád by som však tieto veci generalizoval, pretože aj „keď je podlaha mokrá, neznamená, že je aj čistá."

Ako ste na tom s angažovanosťou vy osobne?

Občas, keď ide o veľa, sa vyjadrím. Pretože v tejto krajine, v ktorej vyrastá aj moja dcéra, žijem a chcem žiť. Na margo vašej otázky ma napadla skúsenosť zo Škandinávie. Keď som pred mnohými rokmi sedel v Kodani v jednej krčme a bavil sa s miestnym chlapíkom o tom, ako sa niekam môžem dostať, medzi rečou som sa ho opýtal, ako sa volá ich minister kultúry. On sa na mňa prekvapene pozrel a  odpovedal, že nevie a nevie ani to, ako sa volá ich premiér, pretože „u nich to všetko funguje". A vtedy mi to „docvaklo"... Mimochodom, aj ja som sa párkrát pekne „zafŕkal".

Priznám sa, že asi najzaujímavejšie sa o hercoch vyjadril majster hororu a napätia Alfred Hitchcock, keď poznamenal: „Nikdy som netvrdil, že herci sú dobytok, len som hovoril, že sa k nim treba chovať, akoby ním boli." Prečo si myslíte, že bol až takýto expresívny?

Lebo umelec dokáže veľmi ľahko podľahnúť sebaklamu, aký je jedinečný, mienkotvorný, obľúbený a vyhľadávaný. Potlesk, peniaze a „svetlá reflektorov" sú pre neho veľmi tenkým ľadom a zároveň silným lákadlom. Všetci sme len ľudia (úsmev). Dnes možno za umenie a umelca už naozaj označiť čokoľvek a kohokoľvek. Ale len na vás je, ako dlho a hlboko bude padať „kameň", keď ho do vás hodia. Kedy bude počuť, že už dopadol na dno. Alebo, kedy namiesto toho, aby ste počuli z hĺbky „čľup", budete počuť „buch."

Tenisti majú ako následok svojej aktivity tzv. „tenisový lakeť". Čo majú herci?

Ja konkrétne sykavky. A od nich sa ďalej odvíja to ďalšie – „mindráky a depky" (smiech).

Každý sme iný. Niekto je chudý ako lata, iný to musí uhrávať na svoju vnútornú krásu. V hereckej brandži je niekto Ivanom Mistríkom, Mišom Dočolomanským či Štefanom Kvietikom - a iný sa musí uspokojiť s tým, že je síce vynikajúcim hercom, ako napríklad Julo Vašek, ale aj napriek tomu hrá „len" Prašivca. Vy herecký Adonis nie ste. Má to však aj napriek tomu - z vášho pohľadu herca - svoje výhody?

Samozrejme.

Aké?

Raz - v roku 2004 - mi jedna novinárka povedala, že ma má ako herca rada, lebo som strašne škaredý a tým pádom to musím kompenzovať svojím vnútrom. Viem, že to myslela ako kompliment, v dobrom, ale vtedy ma to strašne ranilo a bol som z toho „chorý". Nedávno mi však moja dcéra povedala, že som pekný a ja jej nemám dôvod neveriť (úsmev).

Ktorá herecká rola bola takou zlomovou, že by ste na ňu nikdy nezabudli?

Takto explicitne si to netrúfam povedať, ale veľmi silný vzťah som mal k Ivanovovi, k Hollému a aj k Faustovi. To sú všetko ťažké postavy, s veľkými objemami textu na zapamätanie a tiež veľkou výzvou pre možnosť môjho pohľadu na dané texty. Na to, ako som ich chcel a dokázal divákom sprostredkovať.

Existuje niečo, v čom ste si istý, že by ste to aj napriek vášmu nespornému talentu nedokázali zahrať?

V mojom prípade ide skôr o filmové roly. Konkrétne rolu Marlona Branda v Poslednom tangu v Paríži. Tú by som tak ako on, nedal - nech by som robil čokoľvek. Bola to jeho herecká apoteóza. Zvlášť, pokiaľ si uvedomíme, že v tom istom roku natočil aj Krstného otca...

Zaujíma ma, ktorý váš herecký kolega je pre vás výraznou hereckou osobnosťou a vzorom?

Richard Stanke - už od detstva. Vždy ma v dobrom slova zmysle iritovalo, ako mu to šlo. Vždy som sa ho snažil neúspešne dobehnúť. Alibizoval som jeho kumšt a obsadzovanie do rolí tým, že je krajší než ja - a k tomu ešte blondiak. Netušil som, že sa raz stretneme v jednom divadle. A práve tu bol Richard pre mňa veľkou inšpiráciou. Je totižto typ herca, ktorý sa neokuká a dokáže zahrať čokoľvek - dokonca aj rekvizitu. A navyše - hranie ho baví, napĺňa a nemá sa problém so svojimi emóciami a talentom podeliť. Richard sa nemusí rolu drieť, on ju v sebe má. Akúkoľvek.

Ambíciou každého herca by mala byť hlavná rola na „doskách, ktoré znamenajú svet". Sú herci - a nie je ich málo, ktorí celý svoj herecký život hrajú tretie, maximálne druhé „husle". Uvedomujem si, že umenie potrebuje aj ich, ale vedeli by ste si predstaviť seba v ich situácii?

Samozrejme. Prvé husle sú prvými aj vďaka tomu, že majú kvalitné druhé. Je to dôležitá a potrebná práca - ako každá iná. Kolega Ferko Kovár na toto margo s obľubou hovorieva, že „je preňho cťou byť šraubou v Eiffelovke". Raz som v Holandsku videl predstavenie, v ktorom herci hlavných úloh „nemali svoj deň" a svoje roly s veľkými myšlienkami hrali „na pol plynu". Našťastie tam bol aj herec - halapartník, ktorý celé dve hodiny stál v pozadí na javisku. Bez nepatrného pohybu, bez jediného slova. Vždy, keď som sa naňho pozrel, „nepustil" zo svojej roly ani percento. Profesionálne a stopercentne tam stál v plnej zbroji, držiac v ruke kopiju. A verte mi, či nie - jeho jediného som si z tej hry zapamätal. Vtedy som pochopil, že neexistujú malé roly.

Ročne absolvujú herecké konzervatóriá, vysoké školy či rôzne herecké akadémie desiatky, ba až stovky hercov. Potrebuje taká krajina, akou je Slovensko, toľko hercov?

Pozrite sa, divácka žiadza si vyžaduje neustály prísun stále nových a nových, neopozeraných tvárí. Renomované umelecké školy na Slovensku diváckej obci tento komfort a nezaťažený umelecký fortieľ môžu poskytnúť - tak prečo nie. Veď, čím viac vyštudovaných umelcov tu budeme mať, tým viac umeleckej esencie naša malá krajina vyprodukuje.

Veľmi dôležitým výrazovým prostriedkom je pre herca jeho tvár. Nielen gestá, ale aj mimika dodáva vyjadreniam charakteru nezameniteľný výraz. Ako v tejto súvislosti vnímate niektoré kolegyne, ktoré sa snažia rôznymi spôsobmi zastaviť čas...?

Neodsudzoval by som ich. Zrejme je pre ne dôležitejšie zachovať si aspoň takú tvár, v akej ich ľudia poznali a mali radi pred 15 - 20 rokmi. Preto sa radi vracajú k vizáži, garantujúcej obdiv priaznivcov. Osobne nevidím dôvod, prečo by veci, ktoré fungujú, nemohli zostať takto krásne zakonzervované naveky. Veď, čo si budeme klamať, nie je dôležité, či sa im hýbe čelo a tvár, ale čo vyžaruje ich vnútorná energia, a ako sa hýbu a rezonujú ich vnútorné orgány...

Viem, že ste v osobnom živote fajnšmeker dobrej rockovej muziky akou je napr. Rolling Stones. V  obsahovo stále aktuálnej Büchnerovej hre Mier chatrčiam! Vojnu palácom! sa dostávate do tranzu vďaka skladbe Sex Pistols "Anarchy in the U.K.".  Srdcovkou sú pre vás aj Berlínčania z Rammsteinu. V čom tkvie to opozitum, že herec, ktorý hráva Shakespearových, Goetheho, Flaubertových či Dostojevského hrdinov, miluje takýchto „divočákov" a búrlivákov?

Lebo je to vo mne. Takýto som. V každom z nás sa skrýva niekoľko „tvárí". Je to, ako keď hodíte mincu do pomyselného jukeboxu. Raz z neho počujete Flaubertovho hrdinu, inokedy OBD či Rolling Stones. Keď som sa svojho času bavil s českou kolegyňou Ankou Polívkovou, okrem iného som jej povedal, že "nechci být ve dvou, protože sám  jsem dva". Aničkina reakcia na mňa bola – „Robíku, ty se nedáš spočítat..."

Hlavný spevák kapely Rammstein - Till Lindemann na margo umenia uviedol, že „osamelosť mi niekedy dáva množstvo kreativity. Pijete ďalší pohár vína a cítite sa ešte horšie. Umenie nefunguje bez bolesti. Umenie existuje pre znižovanie bolesti." Do akej miery umenie „bolí" či „nebolí" vás?

 Bolí. A dosť, pretože hodnota toho, čo chcem rolou, ktorú hrám, vytvoriť, spočíva aj v tom, čo za to zaplatím, čo do nej dám. Často ide o sebadeštrukčný proces - vydať zo seba všetko to, čo vo mne v tom okamihu je, čo si hra a rola vyžadujú a aby to nakoniec prijal aj divák. Sebadeštrukcia bolí - to je logické. Veľké a zaujímavé roly, akými boli Faust, Hollyroth či Ivanov, si odo mňa vyberali až privysokú daň. Ale všetko niečo stojí. Aj umenie...

Zaujíma ma, či na to, aby ste vydržali vaše náročné pracovné tempo, športujete. Pretože napríklad taký David Lee Roth z Van Halen sa k športu prekvapujúco priznal až v roku 1979, keď povedal: „Chodieval som si zabehať, ale vadilo mi, že mi z pohára s drinkom vypadávajú kocky ľadu"...

Pomôžem si Mickom Jaggerom. Keď sa ho pýtali, či cvičí, odpovedal im, že ani nie, pretože: "Mám dobrú robotu, ktorá mi už ten vzhľad dodá..."

V posledných rokoch ste dosť radikálne schudli. Čomu za to vďačíte? Zdravej životospráve, sexu, oddelenej strave či niečomu inému?

Oddelenému sexu - kombinovanému so zdravou výživou (smiech). Pred pár rokmi som zmenil spôsob a obsah stravovania.

Ako dlho vám trvá, aby ste sa po skončení predstavenia dostali z roly do reality? Dokedy vo vás žije napríklad Lucifer po skončení Esterházyho hry Mercedes-Benz? Nemáte problém včas prepnúť, nosíte si svoje roly a umeleckých démonov aj domov?

Nosím a priznám sa, že mi trvá dosť dlho, kým z nich „vychladnem".

Vaše povolanie je o prežívaní smútkov, depresií, závislostí, úchyliek či rozpoltenosti hrdinov, ktorých stvárňujete. Môžu sa, zvlášť, pokiaľ ste emotívny a expresívny typ herca, odraziť na vašej psychike a zanechať tak nejakú stopu?

Veď sa aj odrážajú... a dávajú môjmu sebavyjadreniu nové príležitosti, možnosti a polohy.

Nemáte niekedy pocit vyhorenia?

Niekedy áno. Aj dnes si pripadám ako dymiaci dohárajúci knôt. Môžete tam pokojne dať, že oproti vám sedel Robert Knôt...( smiech). To však neznamená, že o dva dni nebudem fakľou...

Priznám sa, že vaša expresívna a až démonická vizáž a celkové vizuálne a presvedčivé stvárnenie postáv Lucifera v hre Mercedes Benz, v hre Hollyroth či Rastislava v hre Mojmír II. naháňa divákovi ak nie hneď strach, tak minimálne pochybnosť, či sa práve v týchto rolách necítite „ako doma"?
Pre mňa sú netradičné herecké polohy výzvou, ktorá sa neodmieta. Možno v nich pôsobím pre niekoho nenormálne, ale čo je normálne? Kde je to „normálno" vytesané do skaly? To, kedy ide o vybočenie z normálu a kedy ste ešte v jeho hraniciach - je čisto subjektívne hodnotenie. Pre mňa preto všetko, čo je zaujímavé, vzrušujúce a aj trochu nenormálne či dekadentné, znamená ďalší z odtieňov života. A to platí nielen o divadle.

Nemali ste chuť vašu kočovnú umeleckú profesijnú sebarealizáciu zavesiť na klinec a venovať sa niečomu úplne inému?

Mal a mám - a pomerne často. Stále pochybujem o zmysluplnosti mojej práce. V detstve som chcel byť archeológom a stále ma to drží. Vlastne, svojím spôsobom som sa ním aj stal - neustále sa „ňúram" v hrách autorov, napísaných strašne dávno a vďaka tomu prichádzam do kontaktu aj s „vykopávkami".

Faust svoju dušu upísal diablovi. Komu sa upisuje herec a komu ste sa upísali vy konkrétne? Nemáte niekedy - zvlášť teraz - po štyridsiatke chuť upísať sa Mefistofelovi, len aby ste ešte získali večné poznanie a novú mladosť?

Ja tak žijem, nepotrebujem sa nikomu upisovať. Motoristickou terminológiou povedané - moja túžba po poznaní je pre mňa dostatočne silným hnacím motorom.

Po tele máte množstvo keriek - tetovaní. Nemali ste nikdy s tým problém v tom, že by to negatívne vplývalo na vašu umeleckú kariéru?

Nie. Pokiaľ to vadí režisérovi a chce, aby som hral v jeho hre, tak ma oblečie. Avšak, stretol som sa aj s režisérmi, ktorí ma zámerne vyzliekli - pretože chceli, aby moje tetovanie bolo viditeľné v celej svojej kráse (úsmev).

Akými slovami by ste charakterizovali Roba Rotha, ako človeka, herca?

Blúdiaci a narážajúci...

Každý máme svoje viac či menej platonické lásky. Ktorá žena nedá spávať vám?

Annie Lennox. Na ňu som už roky brutálne namotaný...

Moja posledná otázka je jednoduchá: Čo sa stane s Robom Rothom?

Skameniem – „zostounovatiem". A keď raz sa tieto moje nedostižné vzory poberú, verím, že ponesiem ich vlajku. Pretože Rolling Stones - nie je len o muzike. Keith Richards na otázku, prečo stále hrajú a vydávajú nové veci, ktoré už neatakujú prvé priečky hitparád,  povedal: „Mňa to baví, prečo by som prestal hrať, veď vy na náš koncert nemusíte ísť. Posmievate sa nám, že sme karikatúrami seba samých, je to váš názor a neberiem vám ho. Mám však robotu, ktorá ma baví a prečo by som ju mal prestať robiť?" Skamenenie je preto pre mňa akousi métou a zároveň metaforou tejto filozofie. Vydržať robiť to, čo ma napĺňa. Až do úplného „zostounovatenia"...

(TASR, Foto: TASR)

ROZHOVOR - Robo Roth: Moji kamaráti chodili na futbal a ja do detskej rozhlasovej družiny


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.