• Rozhovory
  • 17.03.2017 11:30

ROZHOVOR - Herečka Rebeka Poláková: Texty sa občas učím aj na cintoríne

0 0
Rozhovor - herečka rebeka poláková: texty sa občas učím aj na cintoríne - 19919710-2008-juh-02347-mesiac-na-dedine

Zahrala si jednu z hlavných postáv vo filme Únos (novinárku Martu), patrí medzi najvýraznejšie mladé herečky divadla Astorka Korzo '90, kde k jej obľúbeným predstaveniam patria Višňový sad, Idiot, Jama deravá či Zakázané uvoľnenie. Televízni diváci ju zaregistrovali aj vo viacerých seriáloch, ale Rebeka Poláková (31) považuje za svoju srdcovku film Čistič a nielen preto, že za svoj výkon vlani získala tvorivú prémiu v rámci udeľovania cien Igric.

Voláte sa Rebeka - aj ste v detstve boli rebekou?

Aj keď sa to hovorievalo, tak som nechápala, čo to znamená. Nebola som rebekou, ale normálnym dieťaťom, skôr utiahnutým, ktoré malo rado svojich rodičov a nerobilo im žiadne problémy. Aspoň pokiaľ viem... Mám o šesť rokov staršiu sestru Juditu, s ktorou sme sa prirodzene ovplyvňovali, hoci samozrejme, prišlo aj obdobie, keď sa ten vekový rozdiel začal viac prejavovať.

Sestra sa realizuje v akej profesii?

Je prírodovedkyňou. Vyštudovala enviromentalistiku a ochranárstvo. Stále máme spolu skvelý vzťah, potrebujeme jedna druhú a pre mňa je jeden z najdôležitejších ľudí v živote.

Kde ste vyrastali?

Mojou štvrťou bolo okolie Trnavského mýta, aj keď od druhého stupňa ZŠ som začala chodiť na Palisády, takže mi prirástlo k srdcu aj Staré Mesto.

Čomu ste sa ako malé dievča najčastejšie venovali – čo vás bavilo?

Chodila som na tanec, ale odjakživa som sa veľmi rada prechádzala. Napríklad som mala dokonale zmapovanú železničnú stanicu Filiálka a často som chodievala cez ten nadchod ponad koľajnice, ktorý tam dnes už nie je, ale lákali ma aj staré vlakové nástupištia. Hľadala som v blízkosti bydliska nejaké zaujímavosti, keďže na sídliskách tej zelene príliš veľa nie je. Rada som chodila pešo aj do Starého Mesta. Mojimi obľúbenými uličkami bola Kapitulská, Židovská alebo cesta na hrad.

Váš otec Roman Polák je známym režisérom, takže sa dá predpokladať, že ste značnú časť detstva strávili aj v divadle...

Ani nie. Samozrejme som chodievala na predstavenia. Ale na skúške som bola asi len raz. Myslím, že dieťa v divadle prekáža nielen hercom, ale asi aj otca by som svojou prítomnosťou zbytočne rozptyľovala, takže ma tam príliš často nebrával a k divadelnému herectvu som sa dostala prirodzenou cestou.

Teda tak, že ste doma šliapali kapustu a mama vám navrhla ísť študovať na konzervatórium a vy ste súhlasili, keď ste zistili, že tam nie je matematika?

Rozhodnúť sa v 14 rokoch, čo chce človek v budúcnosti robiť, sa mi zdá byť dosť skoro. Je to vážne rozhodnutie, ktoré môže ovplyvniť celý zvyšok života. Naozaj som vtedy nevedela posúdiť, či mám talent a navyše som v rannej mladosti o hereckom povolaní nesnívala a skôr sa videla v iných povolaniach. Keď ma prijali na konzervatórium, tak som po prvom ročníku zistila, že som urobila správnu vec. Divadelný svet sa stal súčasťou môjho života. A som za to vďačná.

Ako vyzeral váš študentský život? Kde ste ho okrem školy trávili?

Chodili sme do záhrady Prezidentského paláca, ale napríklad aj do Horského parku, kam viedli všelijaké skratky z Palisád. Milujem tie domy, historické vilky i všetky tie čarovné uličky a schody, čo tam vedú. Ale tým, že sme mali budovu konzervatória na Tolstého, Konventnej a Mateja Bella, tak som sa väčšinou vyskytovala práve v tomto trojuholníku.

Spomínate si ešte aj na starú Astorku, ktorá bola na Suchom mýte?

Samozrejme. Dovolím si tvrdiť, že to bol jeden z najlepších divadelných priestorov s úžasnou akustikou a jedinečnou atmosférou. Je nepochopiteľné, že celá budova doteraz chátra a nikto s tým nič nerobí. Má svoju nepopierateľnú  históriu a myslím si, že by si naozaj zaslúžila možnosť opäť dýchať.

Dnes ste stabilnou súčasťou divadla Astorka – Korzo '90. Vďaka čomu je tento súbor výnimočný a čím vás osobne očaril?

Keď sa povie, že sme ako rodina, môže to znieť ako klišé, ale je to naozaj tak. Mám tam veľa druhých mám, otcov, sestier, bratov- jednoducho kamarátov. Sme trochu limitovaní technickými možnosťami, nakoľko ide o bývalé kino, žiaľ, nevykúzlime ohromné scénické efekty. Ale na druhej strane o to viac môže vyniknúť herectvo. Je pre mňa zážitok stáť s kolegami na javisku, pretože keď si niečo povieme, tak to nie je len replika zo scenára, ale cítime za tým aj to, o čom sme sa rozprávali pred týždňom v bufete alebo spolu zažili na poslednom zájazde. Podľa mňa je to intenzívny vzťah medzi divadlom a dušou.

Charakterizovali ste sa ako kaviarenský typ. Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Asi to, že rada chodím do kaviarní, kde nielen čerpám ich atmosféru, ale sa tam aj rada učím texty. Mám tam pohodu a nič ma nevyrušuje. Doma by som myslela na to, že by som mala poupratovať alebo niečo urobiť či zariadiť. A keď už viem texty naspamäť, tak sa prechádzam po meste a v duchu si ich opakujem alebo chodievam na Ondrejský cintorín alebo na cintorín na Kozej ulici, kde je ľudoprázdno, takže tam mám absolútny pokoj a môžem si divadelné repliky aj nahlas hovoriť a nikto ma nepovažuje za blázna.

A ktoré sú vaše obľúbené kaviarne – kam sa chodíte najesť či zašiť?

Ak sa chcem dobre najesť, idem do Prašnej bašty, do Verne alebo Soho, ale aj Meštiansky pivovar na Vysokej ulici je v pohode. V lete sa rada chodím zašiť do lužných lesov alebo na pláže pri Dunaji, ktoré sa nachádzajú kúsok od mosta Lanfranconi.

Radšej máte leto než zimu?

Najradšej mám v Bratislave jar, lebo tá je najkrajšia, hoci aj najkratšia. Keď už ľudia začínajú vysedávať v uličkách na terasách, tak si predstavujem, že som v nejakom prímorskom letovisku, pričom Dunaj je to naše more. V zime to tu na mňa všetko pôsobí dosť depresívne a do popredia sa dostávajú tie nedokonalosti nášho mesta.

Spoznávajú vás ľudia, keď vás stretnú na ulici?

To neviem, ale raz sa mi stalo, že sa mi prihovorila pokladníčka v samoobsluhe na Dunajskej a povedala mi, že nie som v skutočnosti až taká zlá, ako pôsobím v seriáli Búrlivé víno. Tak to ma pobavilo.

Čo najradšej robíte vo voľnom čase – ako vybíjate energiu či dobíjate baterky?

Nevenujem sa žiadnemu športu, teda nebehám, neboxujem ani necvičím v posilňovni. Pre mňa je relaxom výlet, prechádzka či bicykel. A rada aj cestujem, hoci na to treba viac času i peňazí.

Zažili ste niekedy v Bratislave romantické rande? Kde sa odohrávalo?

Tak na nejaké konkrétne si asi nespomeniem. Ale milujem chvíle, keď mám cez víkend voľno a môžeme ísť do karloveskej lodenice. Raz sme si tam požičali člnok a trochu si zaveslovali.  Ak sa pýtate na to, ktoré miesta sa mi zdajú pekné, tak sa mi páči okolie múzea Danubiana v Čunove alebo aj v Devíne mám obľúbenú jednu malinkú cukráreň so záhradou. No napríklad aj Horáreň v horskom parku je skvelá.

Je pravda, že vaším snom je mať veľký dom so záhradou niekde na vidieku?

Neviem, čo bude o niekoľko rokov, ale momentálne je mojim domovom Staré Mesto. Ja sa cítim v Bratislave naozaj dobre.

Keby ste mali možnosť niečo v našom meste zmeniť, čo by to bolo?

Napríklad mne naozaj prekáža, že tu máme toľko herní. Uvítala by som hocičo, čo by obohatilo kultúrny život v Bratislave. Bolo by skvelé, keby vznikol aspoň jeden nový divadelný priestor, kde by sa mali šancu ukázať mladí talentovaní ľudia, ktorí majú chuť robiť, ale nemajú tú možnosť.

Roman Slušný, foto: Stana Topoľská

ROZHOVOR - Herečka Rebeka Poláková: Texty sa občas učím aj na cintoríne


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.