• Rozhovory
  • 25.01.2017 11:00

ROZHOVOR – Miro Jaroš: Už je zo mňa Bratislavčan

0 0
Rozhovor – miro jaroš: už je zo mňa bratislavčan - Miro Jaroš

Roky žil v Izraeli a v Anglicku. V prvej sérií Superstar spôsobil na Slovensku hotové šialenstvo. Odvtedy žije v Bratislave. Vystriedal niekoľko podnájmov, aby sa usadil v Ružinove. Dnes sa už považuje za hrdého Bratislavčana. Posledné roky má veľký úspech jeho tvorba pre deti. Na svojom konte má už päť detských knižiek a dve cédéčka. Patrí k najpredávanejším autorom aj interpretom. Jeho koncerty videli tisícky detí a rodičov. Sympatický spevák s príjemným hlasom - Miro Jaroš.

Aký je váš vzťah k Bratislave?

Veľmi sa zmenil, odkedy tu žijem. Prvýkrát som na dlhšie obdobie do Bratislavy prišiel pred 13 rokmi, keď som bol v Superstar. Predtým som hlavné mesto navštevoval sporadicky. Hlavne vtedy, keď som odlietal do Londýna. Bratislava bola spočiatku pre mňa cudzím a obrovským mestom. A to dovtedy, kým som nezažil Londýn a Tel Aviv. Dnes je môj vzťah k mestu veľmi pozitívny. Cítim sa tu ako doma. Dokonca už mám v občianskom preukaze, že som Bratislavčan.

V ktorej mestskej časti bývate?

Bývam v Ružinove.

Prečo ste si vybrali práve túto časť?

V rámci Bratislavy som sa asi päťkrát sťahoval. Býval som v Dúbravke, na Dlhých Dieloch a aj v centre mesta, no najviac sa mi zapáčil Ružinov. Je tam ticho, pokoj, zeleň a všetko je pomerne blízko.

Mnohí umelci uprednostňujú centrum mesta...

Nad tým som neuvažoval. Žil som na Grosslingovej ulici, keď som študoval čínštinu. No mal som pocit, že v centre to bolo na mňa všetko veľmi rýchle a hlučné.

Plánujete v Bratislave zostať natrvalo?

Neviem. Momentálne mi to tu všetko vyhovuje. Byt v Ružinove je pre mňa útočiskom, keď potrebujem vypnúť a chcem byť sám. Už ma poznajú aj susedia. Nikto z toho nerobí senzáciu. Som jedným z nich.

Štyri roky ste žili v Tel Avive, v Londýne... Čo vám na Bratislave chýba v porovnaní napríklad s hlavným mestom Izraela?

Bude to podľa mňa spôsobené aj klímou. Na Bratislave mi chýba pestrosť. Všetci, čo sme tu a tu žijeme, sme oblečení v tmavších a sivých farbách. A nie je to len v zimnom období. Sme málo veselí. Napriek tomu, že bezpečnostná situácia v Izraeli nie je úplne top, ľudia si tam vedia užívať život. Nič nie je problém. Sú bezprostrednejší, nemajú problém sa kamarátsky správať k cudzincom.

Sú Bratislavčania iní oproti mimobratislavským?

Trvá dlhšie, kým človek zapadne... Kým sa zoznámi so susedmi a prehodí pár slov. Čím je obec menšia, tým lepšie sa ľudia poznajú. Človek sa viac cíti byť niečoho súčasťou. Môže ísť vedľa ku kamarátke na kus reči, susede pre vajcia a múku, keď zavrú obchod... V Bratislave žije mnoho ľudí z celého Slovenska, ktorí sem chodia za prácou. Makajú často od rána do večera a ani nevedia, kto v ich vchode býva. Preto sa tu aj vzťahy budujú ťažšie.

Aké bolo vaše najobľúbenejšie miesto v Bratislave, keď ste prišli?

Možno to bude pre niekoho čudné, ale mne sa veľmi páčilo na Ondrejskom cintoríne. Býval som v tom čase v centre a bola to pre mňa oáza ticha a naozaj som mal pokoj. S kamarátkou sme tam chodili aj na Dušičky.

A v súčasnosti ktoré miesta vyhľadávate?

Teraz sa mi veľmi páči pri Štrkoveckom jazere.

Pred 13 rokmi vás naháňali tínedžerky, dnes spôsobujete šialenstvo medzi detským publikom...

To neboli len tínedžerky. Tým, že sme boli v televízií, oslovovali nás ženy, muži, deti... Úplne každý nás vtedy poznal. Televízia spravila svoje.

Bola to prvá séria Superstar a pozerali to úplne všetci...

Áno. Nemali sme žiadne súkromie. Keď som sa presťahoval na Dlhé Diely, o dva dni to už mnohí fanúšikovia vedeli. Vchod bol postriekaný nápismi: Ahoj Miro, Vitaj Miro... Susedia boli nahnevaní. Ťažko sa mi vtedy medzi domácich zapadalo. A hlavne nikto nevedel, v ktorom byte presne bývame, a tak zvonili všetkým susedom. Bolo to šialené obdobie.

A aký je to teraz pocit, keď máte menších fanúšikov?

Je to úplne iné, aj keď ma poznajú. Zamávame si, pozdravíme sa. Je to veľmi milé. A tým, že deti idú s rodičmi, nereagujú tak hystericky, ako to bolo voľakedy. Ja sa rád za nimi otočím, niekedy aj podebatujeme a hneď je deň príjemnejší.

Našli ste sa v tvorbe pre deti?

Je mi to prirodzené.

Sú niektorí interpreti pre deti, na ktorých je vidieť, že to robia pre peniaze, kým vy vyzeráte, že vás to baví . Alebo sa mýlim?

Nie. Nedá sa povedať, že našiel, lebo ja som to nehľadal (Smiech). To, čo robím teraz, ma naozaj baví. Mám pocit, že robím niečo užitočné. Keď sú pekné reakcie, úprimne ma to teší. Príjem z mojej práce je taký príjemný bonus toho, že môžem robiť to, po čom som vždy túžil – hudbu. Je to moja jediná práca a nikto nechodí do práce zadarmo. Ale máte pravdu, peniaze nie sú môj hnací motor, ja sa fakt s tými deťmi zabávam. Živé koncerty sú úplne naj. Deti sú nevyspytateľné. Nedávno mi chlapec počas koncertu povedal do mikrofónu, že potrebuje cikať, ale chcel by vidieť celý koncert, tak sme ho počkali.

Nemáte vlastné deti. Kde hľadáte inšpiráciu pre texty?

V živote okolo seba alebo v mojom detstve, keď som vyrastal na Kukovi.... Pamätám si, ako sa v jednu nedeľu riešilo, že za obed treba poďakovať. Tak som po obede mame poďakoval. Rozplakala sa od dojatia. Vtedy som nechápal, čo som urobil. Ona bola dojatá a ja som mal výčitky, že som ju rozplakal. Preto sa v pesničkách zameriavam na praktické a užitočné veci. Napríklad o umývaní rúk, zubov... Voľakedy sme mali v škole napísané, že "čistota pol života", ale nikomu nedochádzalo, čo to je. Pesničky preto píšem tak, aby ich každé dieťa pochopilo. Točíme k nim aj klipy, aby si text vedeli aj predstaviť.

Píšu vám rodičia námety, že o čom by mala byť pesnička?

Áno. Rodičia mi často píšu aj to, že moje pesničky sú pre nich pomocníkmi v rôznych situáciách. Prostredníctvom pesničiek deti motivujú. Hovoria im, vieš ako to ten Miro spieva... A vraj to naozaj funguje.

Ako sa vám pracuje s deťmi pri točení videoklipov?

Záleží, čo od nich chceme. Niekde im dáme väčší priestor, aby sa správali spontánne a voľne. Tak ako napríklad vo videoklipe Vo vianočnej pekárni. To sme si naozaj užili. Sú naopak videoklipy, kde musia deti hrať situácie podľa textu pesničky. Napríklad umyť si ruky. Nie všetky deti sú schopné a ochotné hrať. Teraz už máme okruh detí, s ktorými sa nám dobre spolupracuje. Môžeme sa na ne spoľahnúť, navyše sa poznáme a všetko ide ľahšie.

V prvej sérií Superstar bola s vami aj Katka Koščová a Martina Schindlerová. Obe sú už maminy. Máte od nich spätnú väzbu? Počúvajú ich deti vaše pesničky?

Viem, že syn Katky Koščovej počúva moje pesničky. Okrem Ham ham stájl, tú mu Katka vypína. A Martinu Schindlerovú som úplnou náhodou stretol pred pár dňami v jednej reštaurácii. Zoznámil som sa aj s jej malou dcérou Martinkou. A keď som jej podával ruky, hanbila sa. Martina jej hovorí, čo sa hanbíš, veď ho počúvaš... (Smiech)

Neuvažujete nad tým, že si zaobstaráte vlastné deti? Alebo sa na to necítite?

Nie že by som sa necítil, ale je to ťažko predstaviteľné. Zatiaľ mám tie deti, ktoré chodia na koncerty, pre ktoré spievam. Považujem ich za také svoje deti. Keď vidím, ako reagujú, že ma majú za vzor, okrem zodpovednosti sa k nim cítim aj bližšie... Po koncerte ma chcú vystískať a dať mi pusu na líce. Je to taký zvláštny, ťažko opísateľný pocit, cítim sa skoro ako ujo, ktorý patrí do ich rodiny.

(lb, foto: Michal Petrík, Robo Fritz)

Na našich stránkach nájdete aj súťaž o päť kusov CD Mira Jaroša Pesničky pre neposlušné deti 2, do ktorej sa môžete zapojiť TU.  

ROZHOVOR – Miro Jaroš: Už je zo mňa Bratislavčan


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.