Na Malej scéne niekoľko prázdnych Stoličiek

Keď v päťdesiatych rokoch prišli hrdí parížski divadelníci do Lyonu s Ionescovou hrou Stoličky, vyslúžili si tu len zhovievavé úsmevy.

Kým v hlavnom meste si Eugéne Ionesco vydobyl za svoju novú hru členstvo v Kolégiu patafyziky, Lyončania si strohú, vyprázdnenú scénu, čudné kostýmy a desiatky chýbajúcich, fingovaných postáv vysvetľovali tak, že v Paríži jednoducho niet dosť peňazí na umenie.

V prípade jednej z najznámejších inscenácií kráľa absurdnej drámy sa skrátka opäť raz stalo, že autor predbehol dobu. Cítením, myslením, videním, spôsobom vyjadrovania. Našťastie pre Bratislavčanov, pretože Ionescova slávna fraška sa na scénu činohry SND dostala so svojou novembrovou premiérou na Malej scéne po prvý raz. A tak, hoci sa režisér (a v prípade Stoličiek aj prekladateľ) Ľubomír Vajdička musel s nejednoznačným Ionescovým textom plným asociácií, jazykových nuáns, kľučiek a hračiek poriadne potrápiť, odkaz a dojem z tejto hry zostáva priezračný a citeľný aj po štyridsiatich rokoch. Situácie plné absurdností z našich každodenných životov. Dve postavičky, ponevierajúce sa životom - a na niekoľko minút pred divákom aj spustnutým javiskom, so svojimi strachmi, porážkami, výčitkami.

O príbehu v Ionescových Stoličkách sa vlastne nedá napísať takmer nič. Skôr v nich treba hľadať kus zo svojho života. Starček a starenka si krátia chvíle aj tým, že usporadúvajú večierky. Vítajú hostí, konverzujú s nimi, stoličky rôznych veľkostí a farieb pribúdajú.... iba postavy na javisku stále zostávajú dve. Dvaja starí ľudia pred imaginárnymi hosťami rekapitulujú svoj život, spomínajú, smútia, dúfajú. Na dvoch čudákoch na neexistujúcom večierku je v prípade Stoličiek obrovská ťarcha, ale aj herecká šanca, aká sa len tak neopakuje. Nielen osamelosťou na javisku, ale aj nástrahami textu, ktoré Ionesco pre divadelníkov pripravil. Ich monológy sú často skôr prúdom voľných asociácií, spontánneho rozprávania, ktoré sa chvíľami javí až ako nezmyselné bľabotanie.

O Stoličkách sa hovorí ako o hre, ktorá má taký kvalitný text, že ak režisér pre ňu nájde dobrých hercov, už dopredu vyhral. V prípade premiéry na Malej scéne k tomu stačí dodať dve mená: Emília Vášáryová a Emil Horváth.

Alexandra Tinková