Bratislava hlási: Yamato je potopené!

Yamato bola svojho času najväčšia vojenská bojová loď patriaca cisárskemu vojsku japonského námorníctva. V bojoch II. svetovej vojny sa Američania márne snažili potopiť ju.

To, čo sa nepodarilo Amíkom hravo zvládli bratislavskí organizátori koncertu tradičného japonského bubeníckeho súboru Yamato. Potopili ho tak dokonale, že by im ošľahaní vojnoví veteráni mohli závidieť.

Yamato malo najskôr vystúpiť v Incheba Aréne. Cena lístkov 899-1999 Sk bola odvážna a nakoniec sa ukázalo, že aj tentoraz typická slovenská podnikateľská vlastnosť - „zarobiť rýchlo“, nie je to správnou cestou. Pretože lístky sa nepredávali, rozhodli sa organizátori koncert preložiť do menšej Sibamac Arény NTC. Ani tá však, pri týchto cenách nebola plná. Navyše, ak v Bratislave boli koncerty dva... Ja som bol na prvom a hala bola plná tak z troch štvrtín. Menej, myslím v cenách, by bolo viac, myslím v účasti.

Koncert bol skvelý. Japonskí hudobníci si získali bratislavské publikum nielen svojím majstrovstvom, ale aj neprehliadnuteľným vtipom, ktorí striedali niekedy až akrobatické prvky pri hraní na bubny. Udierať na blany bubna, ktorý ich má na oboch koncoch, v šialene rýchlom tempe, keď zápästia v 180° rovine bubna sa musia natočiť na 90° uhol pri údere je nepredstaviteľné. Schválne - skúste si to... Yamato strhlo nielen svojím umením, ale aj perfektne zvládnutým kontaktom s publikom, ktoré v závere koncertu už „bolo ich“ a samo sa podieľalo vytlieskavaním na  hudobnej výstavbe záverečného songu. Standing ovation bol akosi samozrejmosťou.

O to viac mrzí nezvládnutá organizácia podujatia. V tichých pasážach, keď bolo doslova možno počuť „padnúť špendlík“ sa za hlavnou tribúnou organizátori spolu s predajcami občerstvenia hlučne bavili, sťahovali akési ťažké náklady, čo bolo, samozrejme, potrebné robiť len a len v tomto čase, čím preniesli intenzitu zvuku tam, odkiaľ ju nikto netúžil počúvať. Škoda, že profesionalita nebola v tento nevšedný večer vlastná všetkým, ktorí sa na koncerte podieľali. Najvtipnejšie bolo, keď si môj známy potreboval „odskočiť“ a jeden z organizátorov, ho nepustil počas koncertu späť na tribúnu, lebo „by vyrušoval“.

Branislav Švehlík, Bratislava

LIST ČITATEĽA