V kine Partizán visela Jánošíkova hlava

31.1.2007
0
Páčil sa vám článok?

V starej Petržalke na okraji, kde sa začínal park a mnohé chlapčenské dobrodružstvá, stálo kino Partizán. Neviem, aký názov malo predtým, ale Partizán v povojnových rokoch to bol hit. I keď v kine nad premietacím plátnom bola hlava Jánošíka. Vtedy bola aj Partizánska ulica, Partizánske námestie, Partizánska lúka atď.

Do tohto kina sme chodili na bojové trháky, v ktorých vždy vyhrávalai tí s kaťušami. Nám to bolo jedno, veď iné sa vtedy nepremietalo. V rohu premietacej sály, hneď vedľa plátna stáli veľké kachle, v ktorých sa cez zimu kúrilo. Počas premietania sa do kachiel vysypali zo štyri vedrá handlovského uhlia. Aj keď bol film len čiernobiely, aspoň rúra na kachliach bola červená.

Kino Partizán malo aj dve záludnosti, o ktorých sme vedeli len my „park banda“ a možno ešte pán farár. Zásadne sme nešli do kina, keď pršalo. Ono totiž stálo o niečo nižšie ako ulica a dažďová voda potom stekala do kina. Kto bol práve v kine, mal smolu. Musel cez celý film držať nohy nad podlahou. Ešte väčšiu smolu mal ten, kto si kúpil lístok do posledného radu. Na zadnej stene vo vypchatých opierkach pod hlavu bolo plno hávede. Podaktorí potom ani doma nemohli pokojne spať.

Pri Starom moste, niekde v tých miestach, ako boli tenisové kurty „Červenej Hviezdy“, mali svoje políčka Bulhari. Pravdepodobne to boli Petržalčania bulharského pôvodu. Keď ma mama poslala kúpiť zeleninu, vždy som išiel k Bulharom. Za pár drobných bola plná taška paprík, paradajok, zeleniny podľa vlastného výberu, lebo natrhať som si musel sám. Keď aj tých dobrých Bulharov znárodnili, ostalo mi len postaviť sa do radu v zelovoci.

Jedného letného dňa sme mali doma za vaňu rýb. Otcov známy pán Slezák mal na Dunaji nainštalovanú veľkú sieť na ryby. Stála na drevenej trojnožke a do vody sa spúšťala pomocou kladky. V tom čase bolo na petržalskom brehu Dunaja takých sietí niekoľko, veď voda bola pomerne čistá a rýb habadej. Raz tú sieť požičal pán Slezák otcovi, aby si nachytal rýb. Doniesol ich haldu. Mama bola zhrozená, čo s tým. Väčšinu z nich rozdala susedkám. Chladničky ešte neboli a bolo leto. Tak som dostal za úlohu preplaviť sa propelerom na druhý breh. Propeler premával každý deň, aj keď sa viezol len jeden cestujúci. Pod hradom, niekde pri Vydrici, vyrábali ľad v podobe menších a väčších hranolov. Kúpil som polovicu menšieho hranola, potom propelerom nazad cez park 25 km rýchlosťou po vlastných a štvrťka hranola mi ešte ostala. Veľa ľudí malo vtedy na obed ryby.

Keď sme podrástli a zachutilo nám v letných horúčavách pivo, občas sme zašli na jedno chladené do „Au Café“. Obsluhoval nás Janibáči. Tak ho volali všetci. Stará škola. Ako čašník za mlada pracoval v Budapešti i vo Viedni. Vždy prišiel k stolu v čiernom smokingu a uklonil sa so slovami: „Čo si budú priať páni?“ I keď dobre vedel, že si budeme priať poctivo načapované vychladené pivo, v tej dobe samých súdruhov nám to oslovenie krásne znelo. Ak sa plány na výstavbu nového Au Café zrealizujú, určite tam na jedno pivo zájdem. Spomienky ožijú, len kamarátov tam už asi nestretnem a aj čašník Janibáči bude chýbať.

René Špir

Páčil sa vám článok?