Na Pečňu sme sa chodievali člnkovať

Rád čítam Bratislavské noviny a tiež články o starej Bratislave. Spomienky pána Satinského mi pripomínajú moje chlapčenské roky.

časoch ju ešte niektorí nazývali ENGERAU – po nemecky. Bola iná ako teraz. Len rodinné domy a veľké ovocné záhrady, do ktorých sme občas k večeru chodili na čerešne, marhule. To sme hrali na lúke futbal a keď sa zvečerievalo, niekto z nás prekopol loptu do vyhliadnutej záhrady. Ďalší po ňu preliezol cez plot a, samozrejme, ju nenašiel. Potom ďalší a ďalší, a keď sme tam už boli všetci, začali sme oberať.

Petržalský park bol tiež úplne iný a bol to náš hlavný rajón. Mali sme zmapovaný každý strom či krík. Ej veru, mali kamaráti pána Satinského šťastie, že sa tam nezatúlali, vtedy sme boli asi v tých rokoch ako oni.

Na Pečňu sme sa chodili člnkovať. Popri viedenskej ceste až k rakúskej hranici, tam bolo toľko spodnej vody z Dunaja, že tam postavili malú lodenicu a požičiavali člnky za 2 koruny na hodinu. V zime z tej vody bolo prírodné klzisko. Bolo treba len pozháňať HARIFAXNE – korčule, ktoré sa pripevnili na topánky kľúčikom.

Raz sme sa vybrali do Pečnianskeho lesa s bicyklami na snežienky. Vtedy to ešte nebolo hraničné pásmo, až neskôr. Veľká panika nastala, keď sme ďaleko v lese stretli starého uja a pýtali sa ho na cestu späť. Ten nám nerozumel a začal na nás po nemecky. Vtedy sme si uvedomili, že už sme vlastne v Rakúsku.

Keď sme dorástli na 16-ročných, cez víkendy sme muzicírovali v Petržalskom parku. Naše hudobné obsadenie pozostávalo z kontrabasu, ktorý perfektne ovládal Paľo (prezývkou Mulica) – neskôr sa vypracoval až do kapely TRADITIONAL CLUB a neskôr emigroval do Švajčiarska. Na mandolínu hral Jolo, ja na gitaru Gibson a ešte ktosi na fúkaciu harmoniku. Všetci sme k tomu spievali šlágre z rakúskeho rádia, napr. Matildu, ZO ŠON-ŠON VARDI CAJD a ďalšie. Keď sme spustili, o chvíľu boli lavičky po okolí obsadené návštevníkmi parku, čo nás počúvali. Totiž v tom čase  sa v našom rozhlase hrávali len tie budovateľské: Vyhrňme si rukávy, Hej, hej slnko vychodí a podobne.

Kto nemal obuté budapeštianky, to nebol frajer. „Budapeštianky“ sa hovorilo poltopánkam so zdvihnutou špicou a dvojposchodovou podrážkou prešitou farebnou cvernou (červenou alebo žltou) a k tomu nohavice „potápky“ – úzke s vysokou manžetou. Vilo bol najväčší frajer – topánky mal s trojposchodovou podrážkou a nohavice s desaťcentimetrovou manžetou.

Dnes, keď idem cez novú Petržalku, vidím, ako sa to všetko za tých 50 rokov zmenilo. Tam, kde kedysi boli kukuričné polia a lesy, sú dnes samé paneláky a medzi nimi jazdia deti na kolieskových korčuliach, a musím konštatovať, že tie naše dávne časy boli plné iných detských dobrodružstiev.

René Špir