Aj keď náš Julko odišiel, zostal medzi nami

Nedeľňajšia správa nás všetkých zaskočila. Ešte deň predtým bolo nebo nad Prešporkom čisté, sťa novonarodený baránok. No čosi predsa. V jemnom záblesku snehu sa zjavila kosa, tichá a nabrúsená, no a ráno smutno a po snehu ani počutia. Ani Julka už nebolo.

V najbližšom čase sa o Júliusovi Satinskom popíše množstvo riadkov. Budú písať jeho kamaráti, spolupracovníci, možno sa pridá nejeden novinár. Dovoľte mi, aby som v mene všetkých Bratislavčanov-Prešporákov vyjadril hlbokú a úprimnú ľútosť nad smrťou tohto neopakovateľného a jedinečného človeka. Július Satinský nebol len herec, komik, či výborný spoločník a rozprávač, ale hrdý lokálpatriot a Prešporák v dobrom i zlom.

Krásna je aj iná vec. Kým mnohí básnia a o mnohom potrebnom hovoria len v podmieňovacom spôsobe, náš „Julko“ Satinský sa činil a nemohol zniesť všeobecnú apatiu. Bol pri tom, keď vznikala idea obnovy Starého Mesta či Staromestských novín. Mnohé dnes berieme za samozrejmé, tešíme sa, ale boli by vôbec vznikli bez zapálených ľudí, ktorí boli ochotní položiť ruku do ohňa? Július Satinský týchto ľudí spájal, dával najavo, že všeličo sa dá, ak sa chce.

Začiatkom deväťdesiatych rokov už len málokto vedel, že Bratislava skrýva, okrem šedých domov a budov, aj kráľovskú históriu plnú obdivu. A práve Július Satinský, neustálym poukazovaním a bohatou publikačnou činnosťou, dosiahol to, že dnes nejeden mladý človek povie: „Je to fajn žiť v Blave.“ Príbehmi ako Chlapci z Dunajskej ulice, Polstoročie s Bratislavou sa zaradil medzi priekopníkov, ako v minulosti napríklad Elsa Greilich alebo Karl Benyovszky, ktorí nielenže niečo pamätali, ale radi a s noblesou sa podelili aj s ostatnými

Pustá zostane Dunajská ulica, Grösslingová, 29. augusta. Zosmutnie Malý trh či potraviny na rohu 29. augusta a Dunajskej. Aj v Prešporskej kúrii bude chýbať náhle jeden hosť. Dovoľte mi ešte jednu osobnú spomienku. Na minulé Vianoce sme spolu s pani Miklasovou (bývalou manželkou veľkého bratislavského bonvivána Fonza Miklasa) zašli na predstavenie Milana Lasicu „Ja som optimista„.

Cez prestávky nás zabával práve Julko so svojimi neskutočnými príhodami. Po predstavení sme si zaželali pekné sviatky a všetko dobré do toho nového roku 2002, bol plný optimizmu a mňa by ani vo sne nenapadlo, že čakanie na rok 2003 bude také smutné. Odišiel veľký človek, ale jedno sa mu podarilo, aj keď odišiel, je stále medzi nami. V srdci, duši či v spomienke. A takto sa nedá zomrieť, len ukryť a občas pohroziť ukazovákom, či usmiať. Pán Satinský „Julko“, ďakujeme.

Michal Milata, Bratislava
LIST ČITATEĽA