S pánom Julom odišiel aj kus starej Bratislavy

Keď pred dvoma rokmi vyšla v Bratislavských a Staromestských novinách posledná časť bratislavských príbehov Júliusa Satinského, pán Julo sa ospravedlnil s tým, že si už na nič nové nemôže spomenúť. Všetko, čo sa za jeho života v Bratislave stalo a na čo si dokázal spomenúť, vraj už napísal.

Naša päťročná spolupráca sa tak skončila a nejeden Staromešťan a Bratislavčan bol sklamaný. Nečudo, veď prvé spomienky na bratislavské Staré dobré časy a jeho Polstoročie s Bratislavou začal Július Satinský písať pre Staromestské noviny v máji 1996 a vydržal až do februára 2001, keď sa skončili príbehy Chlapcov z Dunajskej ulice.

Napriek tomu tieto noviny a Július Satinský akosi stále patrili k sebe. Hrdo sa k tomu hlásil pán Julo ako aj naša redakcia. Spoločne sa nám totiž podarilo prebudiť v Bratislavčanoch zdravý lokálpatriotizmus, hrdosť na svoje mesto, jeho kráľovskú minulosť, meniacu sa prítomnosť a európsku budúcnosť.

Preto nás hlboko zasiahla a zarmútila tá mrazivá koncoročná správa, že Július Satinský prehral boj so zákernou chorobou. Ako napísal jeden z našich čitateľov, aj keď „náš Julko“ odišiel, stále je medzi nami. V srdci, v duši, či v spomienke. Chce sa nám dodať, že pán Julo zostáva aj s týmito novinami a všetkými jeho, aj našimi, čitateľmi.

Aj preto sme sa rozhodli ešte raz si s ním zaspomínať na staré dobré bratislavské časy, keď mnohí z nás neboli ešte na svete, ale zdá sa nám, akoby sme Satinského príbehy prežívali spolu s ním. Presne ako pred siedmymi rokmi, aj teraz začíname spomienkou na rok 1946, keď mal pán Julo päť rokov a Bratislava mala v sebe ešte kus starého Prešporku, keď to bolo veselé, roztancované a voňavé mesto...

Napriek tomu, že pán Julo už nič nové o starej Bratislave nenapíše, na stránkach týchto novín budeme spoločne aj naďalej vracať nášmu mestu jeho niekdajšiu dôstojnosť, noblesu a slávu.

Redakcia