• Kultúra
  • 11.09.2019 16:00

Dojímavý film Ruky na skle má za sebou bratislavskú premiéru, čoskoro ho môžete vidieť i vy

0 0
Speváčka Jana Dekánková ako Mária Schmolková
Zdroj: Ivana Tomková

Viac ako tri roky práce priniesli svoje ovocie. Dokumentárny televízny film Ruky na skle, ktorý mapuje osudy takzvaných Wintonových detí (väčšinou židovské deti z Československa, ktoré sa zachránili pred nacistami cestou do Anglicka, pričom ich rodičov čakala doma smrť) má za sebou svoju bratislavskú premiéru. Dôležité momenty dokumentu sa pritom nakrúcali v priestoroch Železničného múzea v Bratislave.

Od marca do konca júla v roku 1939 sa podarilo útekom z Československa zachrániť  669 detí, ktorým hrozila od nacistov smrť. Obrovskú rolu v tomto príbehu zohrali ich rodičia, ktorí sa dokázali rozlúčiť so svojimi potomkami, v Prahe na stanici ich naložiť na vlak smerujúci cez Nemecko do Anglicka a naposledy im zamávať. Drvivá väčšina rodičov svoje deti viac nevidela. Keďže zostali žiť v Československu, odviezli ich do koncentračných táborov, kde ich čakala smrť v plynových komorách. Pri umieraní ich utrpenie mohol zmierniť pocit, že deti tomuto hroznému osudu unikli.

Režisérke filmu a spisovateľke Veronike Homolovej Tóthovej sa podarilo niektoré z detí vyhľadať, a tak vznikol dokument, ktorý nás vráti v čase do roku 1939 a neskôr. Vo filme, ktorý včera poprvýkrát vzhliadlo bratislavské publikum v Dome kultúry Dúbravka, svoj príbeh rozpráva päť tzv. Wintonových detí (Pomenovanie sa odvodzuje od sira Nicholasa Wintona, ktorý zabezpečoval ich záchranu v Anglicku. Na to, aby mohli z Československa vycestovať, totiž museli mať deti v Anglicku adoptívnu rodinu, čo vôbec nebolo jednoduché zabezpečiť). Publikum na premiére tvorili najmä ľudia, ktorí pri nakrúcaní filmu v Bratislave spolupracovali. Ako nám prezradila režisérka Veronika Tóthová, bolo ich až 250. Historické scény rozlúčky na vlakovej stanici i momenty približujúce atmosféru samotnej cesty do Anglicka sa totiž nakrúcali v starom rušňovom depe Bratislava východ I. medzi Račou a Vajnormi.  A možno povedať, že bratislavská premiéra (film už predtým videli diváci v Londýne a Prahe) dopadla výborne, publikum prácu režisérky ocenilo dlhotrvajúcim potleskom.

"Je to veľmi dobrý pocit, že sa nám film podarilo dostať do finálnej fázy. Trvalo to viac ako tri roky. Bol to náročný projekt, či už časovo alebo finančne. Na druhej strane ako autor si vždy hovoríte: Aj toto som tam mala dať, ešte toto tam mohlo byť, takže pri premiére vlastne trpíte pochybnosťami, či ste to urobili dobre. Keď publikum reaguje tak, ako by ste chceli alebo tak, ako ste aj vy reagovali v strižni, tak je to veľké zadosťučinenie. Na každej premiére to bolo tak, že keď prišiel prvý vtipný moment, hoci ten príbeh je vlastne smutný, tak sa zasmialo pár ľudí. Ale keď sa vtipné momenty opakovali, ľudia sa uvoľnili a už nemali pocit, že sa smejú nepatrične," priblížila pre banoviny.sk Veronika Tóthová.

Veronika Homolová Tóthová:

Zdroj: ms

"Ruky na skle boli poslednou spomienkou tých detí, ako sa vlak pohýnal a ony mali ruky pritisnuté na sklo a z druhej strany sa s nimi snažili rozlúčiť ich rodičia. Preto aj pamätník, ktorý dali postaviť svojim rodičom, má podobu dverí od vagóna a na jeho skle sú z jednej strany detské ruky a z druhej ruky rodičov," vysvetlila Veronika Tóthová.

Myšlienka pamätníka, ktorý inšpiroval i názov filmu, vznikla tak, že pred niekoľkými rokmi si Wintonove deti, už 80-roční ľudia, uvedomili, že ony aj Nicholas Winton svoj pamätník majú, ale tí najväčší hrdinovia - ich rodičia, ktorí nechali srdce na peróne, keď im deti navždy odišli - nie. A preto naň urobili celosvetovú zbierku. Keďže išlo o československé deti, časť pamätníka sa vyrábala na Slovensku, časť v Čechách. 

FOTOGALÉRIA Z NAKRÚCANIA:

Nakrúcanie v Železničnom múzeu

Pre film sa však nie všetci, ktorí tieto hrozné časy prežili, túžili vyjadriť. "Väčšina z tých ešte žijúcich sú deti, ktoré o svojich rodičov prišli, ale nerady o tom hovoria. S ďalšími dvomi som sa stretla ešte počas nakrúcania v Prahe, ale ani jeden z nich už na kameru hovoriť nechcel. Hovoria, že kedysi to vnímali menej citlivo. Ako sú starší, stále viac si uvedomujú, o čo všetko prišli. Najmä keď sa dívajú na svoje deti a vnúčatá. Na začiatku sme aj my mali pocit, či nezavádzame diváka, ak mu ukážeme päť príbehov, respektíve štyri, lebo v jednom boli dve sestry, a z toho tri s relatívne  šťastným koncom. Ale nakoniec ste rovnako ako my asi cítili, že tých šťastných koncov tam bolo naozaj veľmi málo. Aj v rodinách, ktoré prežili. Keď v spoločnosti dopustíte akékoľvek zlo, aj keď na začiatku máte pocit, že vás sa netýka alebo sa vám podarilo uniknúť, tak vás nakoniec vždy dobehne," vyjadrila sa po premiére režisérka.

V dokumente svoj príbeh priblížil napríklad Hugo Marom (predtým Meisl), po ktorého si v Londýne na vlakovú stanicu nik neprišiel. Piati chlapci iba bezradne sedeli, až sa ich ujal taxikár, ktorý ich vzal k sebe domov. Neskôr skončili v hosteli so židovskými deťmi z Nemecka.

"Tých päť chlapcov, pre ktorých nik neprišiel, boli dvaja bratia, Hugo s Rudym a traja chlapci, súrodenci  z Bratislavy, volali sa Tomášových. Hugo celý život pátral, čo sa vlastne stalo. Nakoniec sa mu podarilo dopátrať k dvom možnostiam. Jedna bola, že Hugov otec oslovil riaditeľa hostela, kde nakoniec Hugo s bratom  aj skončili, ale bol to hostel, ktorý viedol ortodoxný rabín. A Hugo si myslí, že keď ten rabín prišiel na stanicu a videl, že chlapci nie sú ortodoxní, tak si povedal, radšej nie, niekto iný sa o nich postará. Druhá možnosť, ktorá sa mu zdala pravdepodobnejšia, bola, že vo Wintonových poznámkach  našiel zmienku o mužovi, ktorý nemohol mať so svojou manželkou deti a chcel dvoch už väčších chlapcov. A to presne Hugo s bratom spĺňali. Manželku však chcel prekvapiť. Ako však cestoval do Londýna chlapcov vyzdvihnúť, vo vlaku dostal infarkt a zomrel. A jeho manželka o ničom netušila," priblížila Veronika Tóthová.

Okrem rodičov detí veľkú obetu museli neraz priniesť aj adoptívne rodiny v Británii. Každá z nich totiž musela zložiť kauciu 50 libier, čo bolo v tom období veľmi veľa peňazí. Napríklad otec jednej rodiny zarábal týždenne libru a dvadsať pencí, z čoho 40 pencí išlo na prenájom jeho domčeka. Napriek tomu táto rodina nazbierala 50 libier, aby mohla zachrániť cudzie dieťa. 

Vo filme si okrem detí zahrali aj dospelí. "Herci, ktorí sme sa tu zišli, sme nadšenci, nie profesionáli. Spojila nás swingová komunita, ktorá sa vytvorila v Bratislave, Máriu Schmolkovú si zahrala speváčka z Fats Jazz Bandu Janka Dekánková (úvodná foto článku - poznámka red.), sú tu swingoví tanečníci, ktorí si zahrali rodičov, niektorí herci sú moji spolužiaci z katedry etnológie v Nitre. Páči sa nám vtedajšia móda, ktorá sa pri takýchto príležitostiach môže ukázať v plnej kráse. Môj manžel sa podobne oblieka aj do práce, vždy je upravený v saku a s kravatou," prezradila nám ešte počas nakrúcania jedna z herečiek Barbora Siváčková. 

Film Ruky na skle diváci uvidia v Televízii Joj pravdepodobne na prelome septembra a októbra. Po premiére bude voľne dostupný na webe televízie.

(ms)


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.