Zdroj: ms
Ide o naozaj výnimočný príbeh. V roku 1939 sa podarilo útekom z Československa zachrániť viac ako 600 detí, ktorým by inak hrozila od nacistov smrť. A práve o týchto deťoch, ale aj ďalších často zabudnutých hrdinoch tej doby, nakrúcajú v týchto dňoch dokument v priestoroch Železničného múzea v Bratislave.
Dokument Ruky na skle spisovateľky, televíznej reportérky a režisérky Veroniky Homolovej Tóthovej približuje príbehy takzvaných Wintonových detí. "Počas niekoľkých mesiacov od marca do augusta 1939 odišlo do Anglicka 669 československých detí, ktorým sa podarilo vybaviť prijatie vo Veľkej Británii. Dnes sú známe ako Wintonove deti, pretože práve sir Nicholas Winton vybavoval pre ne náhradné anglické rodiny," priblížila pre banoviny.sk Veronika Homolová Tóthová. Išlo o deti zo židovských rodín z územia bývalého Československa, ale boli medzi nimi i deti komunistov, ktorým hrozila počas nacistických represálií smrť, no práve vďaka Angličanovi Nicholasovi Wintonovi sa ich podarilo dostať do bezpečia.
Stalo sa tak i vďaka veľkej láske a obetavosti ich rodičov, ktorí boli nútení sa so svojimi milovanými potomkami na železničnej stanici navždy rozlúčiť, keďže väčšinu rodičov čakala čoskoro smrť. A práve veľká historická scéna odchodu detí do Anglicka sa včera nakrúcala v Železničnom múzeu v starom rušňovom depe Bratislava východ I. medzi Račou a Vajnormi. "Nakrúcalo sa mi naozaj veľmi dobre, mali sme výborne pripravený štáb a deti krásne spolupracovali," priblížila nám režisérka. Dospelí herci sú nadšenci, ktorí vlastnia oblečenie priamo z medzivojnových čias, ovládajú vtedajšiu etiketu a sú ochotní sa o svoje vedomosti i šatník prostredníctvom filmu podeliť s ostatnými.
FOTOGALÉRIA:
"Herci, ktorí sme sa tu zišli, sme nadšenci, nie profesionáli. Spojila nás swingová komunita, ktorá sa vytvorila v Bratislave, Máriu Schmolkovú si zahrala speváčka z Fats Jazz Bandu Janka Dekánková, sú tu swingoví tanečníci, ktorí si zahrali rodičov, niektorí herci sú moji spolužiaci z katedry etnológie v Nitre. Páči sa nám vtedajšia móda, ktorá sa pri takýchto príležitostiach môže ukázať v plnej kráse. Môj manžel sa podobne oblieka aj do práce, vždy je upravený v saku a s kravatou," prezradila nám jedna z herečiek Barbora Siváčková, ktorú sme dnes zastihli v civile (foto v galérii), ešte včera však mala na sebe šaty z 30-tych rokov.
Detskí herci sú väčšinou deti kamarátov či kolegov ľudí zo štábu, ktorí sa rozhodli pomôcť výbornému projektu bez akýchkoľvek nárokov na odmenu.
Dnes sa nakrúcali scény z vlaku, do ktorého počas cesty do Londýna vošli medzi deti esesáci hľadajúci zlato. Stvárnili ich členovia Klubu priateľov vojenskej histórie, nadporučíka si zahral chirurg Ján Siváček. "V klube sme začínali s napoleonskými vojnami a prešli sme až k druhej svetovej vojne," prezradil nám. Jeho uniforma je pritom originál a na Slovensku patrí medzi pomerne vzácne. Po vypuknutí vojny totiž nemecká armáda prešla i na nový typ uniformy, ktorých sa už zachovalo podstatne viac kusov.
Pokiaľ ide o dokument ako celok, 80 percent sa nakrúcalo vo Veľkej Británii, keďže väčšina Wintonových detí žije práve tam. Vo filme rozpráva a spomína na svojich rodičov päť z nich.
"Samozrejme, sir Winton nebol sám, kto organizoval tieto transporty. V našom filme chceme ukázať aj mená a tváre ďalších záchrancov. Napríklad v Československu bola hlavnou postavou pomoci utečencom už od polovice 30-tych rokov a hlavne po roku 1938 žena, na ktorú sa veľmi nespravodlivo zabudlo. Volala sa Marie Schmolková, taktiež pomáhala organizovať tieto transporty a nakoniec ju uväznilo gestapo," vysvetľuje Veronika Homolová Tóthová.
Nakrúcanie v Železničnom múzeu:
Dokumentárny film Ruky na skle sa nakrúca už tretí rok a pre slovenského diváka by mal byť prístupný na jeseň tohto roku. "Ruky na skle boli poslednou spomienkou tých detí, ako sa vlak pohýnal a ony mali ruky pritisnuté na sklo a z druhej strany sa s nimi snažili rozlúčiť ich rodičia. Preto aj pamätník, ktorý dali postaviť svojim rodičom, má podobu dverí od vagóna a na jeho skle sú z jednej strany detské ruky a z druhej ruky rodičov," dodáva Veronika Homolová Tóthová, ktorej knižný debut Mengeleho dievča sa stal bestselerom.
Nakrúcanie v Železničnom múzeu:
Ako ďalej priblížila režisérka, celá myšlienka pamätníka, ktorý inšpiroval i názov filmu, vznikla tak, že pred niekoľkými rokmi si Wintonove deti, už 80-roční ľudia, uvedomili, že ony aj Nicholas Winton svoj pamätník majú, ale tí najväčší hrdinovia - ich rodičia, ktorí nechali srdce na peróne, keď im deti navždy odišli - nie. A preto naň urobili celosvetovú zbierku. Keďže išlo o československé deti, časť pamätníka sa vyrábala na Slovensku, časť v Čechách. A dúfajme, že na týchto skutočných hrdinov sa nezabudne i vďaka dokumentu, ktorý sa nakrúca aj v Bratislave.
(ms)