Nahradia domy kultúry obchodné centrá?

Zdroj: DK Dúbravka

Majú domy kultúry, pred nežnou revolúciou jediné oficiálne komunitné centrá, budúcnosť? V posledných rokoch boli mnohé z nich na Slovensku stratové a v zlom technickom stave. Preto sa zbúrali, predali, prenajali alebo zmenili na centrá s obchodmi. Aj tie bratislavské, pod správou mestských častí, bojujú s prekážkami. Možno vás to prekvapí, ale boj o diváka i účinkujúcich zvádzajú aj s obchodnými centrami. Čo im ešte bráni, aby boli atraktívnejšie pre obyvateľov?

Majú domy kultúry, pred nežnou revolúciou jediné oficiálne komunitné centrá, budúcnosť? V posledných rokoch boli mnohé z nich na Slovensku stratové a v zlom technickom stave. Preto sa zbúrali, predali, prenajali alebo zmenili na centrá s obchodmi. Aj tie bratislavské, pod správou mestských častí, bojujú s prekážkami. Možno vás to prekvapí, ale boj o diváka i účinkujúcich zvádzajú aj s obchodnými centrami. Čo im ešte bráni, aby boli atraktívnejšie pre obyvateľov?

Peter Varga je riaditeľom Domu kultúry Dúbravka takmer tri roky a tvrdí, že o podujatia nemajú núdzu. Vybookovaní sú takmer nonstop, dokonca v predvianočnom období je divadelná sála obsadená na dva roky dopredu.

„Nájomcovia sa na nás obracajú vo veľkom a nie je to o tom, že by sme mali nižšie nájomné. Sledujeme trendy v okolí a podľa toho upravujeme ceny,“ hovorí riaditeľ kultúrneho domu, ktorý má divadelnú sálu pre 350 ľudí, tanečnú pre 400, prednáškovú pre 160, galériu a malú „pohybovku“ pre tanečníkov a športovcov. Tá je tiež naplno vyťažená a v budove by sa uživili aj ďalšie tri podobné. Dom kultúry Dúbravka má výhodu, že si ho ako domovskú scénu vybrali populárne detské šou ako Fíha Tralala, Spievankovo či Smejko a Tanculienka, ktorí si tu prenajímajú sály. Vedia, že tu budú mať vypredané a prídu deti z celej Bratislavy. Na druhej strane, keď chcú pracovníci kultúrneho stánku zrealizovať vlastné podujatia napríklad počas Vianoc, pomaly už nemajú kedy ani kde. DK Dúbravka je dôkazom, že cesta pre veľký dom kultúry stále existuje. Má výhodu v tom, že starosta mestskej časti Dúbravka Martin Zaťovič
kultúrne podujatia podporuje a aj takmer na všetkých sa pravidelne zúčastňuje. Dom kultúry ale nedokáže fungovať len z peňazí, ktoré zarobí na prenájme a akciách, a potrebuje aj financie z miestneho rozpočtu. A s tými musí 11 zamestnancov miestneho úradu, ktorí sa venujú kultúre v mestskej časti a prevádzke a technike kultúrneho domu, narábať rozumne.

„Keď som sem pred takmer tromi rokmi nastúpil, mojím cieľom bolo, aby ľudia nemuseli chodiť za kultúrou do centra a iných mestských častí, ale mali ju bližšie,“ hovorí Peter Varga.

Z hľadiska detského diváka sa mu to podarilo. Aj keď faktom je, že keby si tu najväčšie detské hviezdy neprenajímali sálu a neurobili detskú šou z vlastného rozhodnutia, samotný dom kultúry by ich len ťažko mohol pozývať tak často, nedokázal by ich totiž zaplatiť. Pre starších sa snažia v dome kultúry zachovať napríklad hosťovanie českého divadla. „Je to čoraz ťažšie, sú to páni umelci, vyberajú si, kde vystúpia, preto sa vždy snažíme zladiť s blízkymi mestami, v ktorých hrajú.“

Známi hudobníci sú tiež žiadaní, bohužiaľ, začínajú byť nad finančné možnosti kultúrneho domu limitovaného rozpočtom. „Okolité nákupné centrá sú schopné ich zaplatiť, neraz dvíhajú ceny. Týmto nám v podstate berú našu agendu, účinkujúcich aj divákov, pretože nemáme šancu s nimi finančne súperiť,“ hovorí Peter Varga a dodáva, že sa, chvalabohu, stále nájdu interpreti, ktorí chápu, že mestská časť nemá peňazí nazvyš a sú ochotní ísť do kompromisov.

Okrem honoráru pre interpreta musí totiž kultúrny dom zaplatiť aj autorské poplatky SOZA-e (Slovenský ochranný zväz autorský). „Takže pri známom hudobníkovi sa vždy obávame, aká nám od nich príde vysoká faktúra,“ hovorí riaditeľ. Ani SOZA nezohľadňuje, že fakturuje mestskej časti, takže ísť s trendmi je často pre dom kultúry finančne nemožné.

Pokiaľ ide o filmové predstavenia, tam už domy kultúry (ak nestavili na alternatívne či staršie filmy) boj s nákupnými centrami prehrali. Kino v DK Dúbravka pre nezáujem celkom zrušili. Petra Vargu teší aspoň fakt, že obrovský úspech malo ich letné kino, bezplatné premietanie na plátne na budove kultúrneho domu, ktoré chcú o rok zopakovať. Boj s obchodnými centrami zvádzajú aj o mladšieho diváka. „Mojou snahou bolo vrátiť do kultúrneho domu aj tých mladších. Prichádzajú k nám seniori a deti, ale stredná generácia akoby odchádzala, konkrétne tínedžeri do obchodných centier. Preto sa snažíme osloviť aj umelcov im blízkych,“ hovorí Peter Varga.

Samozrejme, aj im napadla autogramiáda youtuberov. Len to je jednak akcia bez sponzorov finančne nemožná a jednak tu narážame zrejme na najpálčivejší problém domu kultúry. Tieto novodobé hviezdy nie sú ochotné ísť do nemodernej budovy, ktorá si žiada rekonštrukciu. Dajú radšej prednosť nákupnému centru alebo firmám.

Problém je, že na neatraktívne priestory začínajú upozorňovať aj ďalší účinkujúci. „Rekonštrukciu potrebujeme všetci – nájomcovia, účinkujúci aj my,“ hovorí Peter Varga a spomína veľké úniky tepla a s tým súvisiace zbytočne zvýšené náklady na prevádz­ku. V divadelnej sále už dlhé roky nefunguje vzduchotechnika, v letných mesiacoch sa preto sály vôbec nedajú prenajímať. Chýba bezbariérový prístup. V tanečnej sále sa každé tri týždne vypália žiarovky, oprava elektrických rozvodov je nutná. Okná netesnia, a tak hoci ide kotol naplno, niekedy ani to nestačí... Miestni poslanci v Dúbravke boli rekonštrukcii domu kultúry naklonení. Vyčlenili na ňu dva milióny eur. Plán bol, že sa do budovy presťahuje aj miestny úrad. Už minulý rok v máji bol známy víťaz architektonickej súťaže na jej rekonštrukciu a dostavbu. Tá sa však napokon nezačala.

„Súťaž na dodávateľa projektovej dokumentácie na rekonštrukciu DKD bola na základe rozhodnutia ÚVO zrušená. O ďalšom postupe bude rozhodovať nové zastupiteľstvo,“ reagovala stručne hovorkyňa Dúbravky Lucia Marcinátová.Veríme, že sa Dom kultúry Dúbravka napokon rekonštrukcie dočká. Ak chce byť aspoň čiastočne konkurencieschopný, je to preň nevyhnutné. 

Po roku 1989 už domy kultúry nestaviame

„Na Slovensku sme mali v roku 2005 približne 2 615 objektov pod názvom Dom kultúry. Skoro 95 % týchto objektov je vo vlastníctve orgánov samosprávy. Podľa údajov bolo vtedy približne 80 % objektov v dobrom technickom stave, čo sa týka stavby, nie vybavenia,“ hovorí Peter Litomerický, riaditeľ Kultúrnych zariadení Petržalky (KZP). „Z toho 20 % kultúrnych domov bolo postavených pred rokom 1950, približne 75 % kultúrnych domov bolo postavených v rokoch 1950 – 1989, a len 5 % je nových objektov, ktoré boli postavené po roku 1989!“

Podľa jeho názoru v dobe masového komerčného bulvárneho vkusu aj nevkusu, ktorý nás obklopuje, je existencia kultúrnych domov s alternatívnym, zdravým, tradičným, regionálnym a nekomerčným kultúrnym programom, nevyhnutnosťou. „Najmä pre ovplyvniteľnú mladú generáciu, ktorá sa môže ľahko odcudziť. To, čo nenájde doma, bude hľadať v alternatívnych ponukách zo zahraničia, ktorá ho môže ovplyvniť a nasmerovať úplne iným smerom, ako by sme chceli. Konkurovať širokej a lákavej ponuke televíznych programov, internetu, megakoncertom svetových hviezd či kinám s najnovšími filmovými trhákmi, je obtiažne, ale nie nemožné,“ tvrdí. Domnieva sa však, že ak majú domy kultúry prežiť, potrebujú pomoc štátu.

Väčšina z nich je totiž dnes vo vlastníctve samospráv, ktoré nemajú peniaze na čoraz nevyhnutnejšie rekonštrukcie. Sú rady, že sú schopné dotovať aspoň prevádzku. Len pre ilustráciu rozpočet KZP je zhruba 1,2 milióna ročne, príjem zariadení je okolo 350-tisíc eur.

(in)