Spomienka na strieborné časy bratislavské

Prečítal som si so záujmom malú spomienku na zlaté časy bratislavské Hansa Zabadala z Augsburgu. Ja mám, žiaľ, smolu, že som mladší, takže moje zlaté časy v Bratislave boli len strieborné.

Narodil som sa v Bratisla­ve len 3 dni po „víťaznom februári“ a žil v tomto meste až do roku 1981. Spomínam si na našu Dunajskú ulicu a Liga pasáž, ktorou som chodieval na Grösslingovu ulicu 16 do starého gymnázia. Učitelia tu až na jednu-dve výnimky boli na deti zlí, a preto v roku 1959 odišlo mnoho žiakov na protest rodičov do školy na Dunajskú a Grösslingovu 46.

V 60. rokoch som pociťoval ako zločinné zbúranie Bratislavy, tragické vedenie trasy mosta pri Dóme sv. Martina, ktorej strašným vyvrcholením je autostráda cez mesto popri Grassalkovichovom paláci a postavenie nemotorného kolosu Slovenskej národnej galérie, kde som ešte po vojne v bývalej Tarande na nádvorí ležiac v detskom kočíku “chodieval” napopulárne Čaje o piatej. Pamätám si aj Čaje o piatej v hoteli Carlton a Palmovú záhradu v lete, letné kúpalisko na Tehelnom poli a Lido, starý Zimný štadión, kde boli v roku 1958 majstrovstvá Európy v krasokorčulovaní.

Bolo to snáď prvýkrát po vojne, keď do Bratislavy zavítali športovci spoza železnej opony v takom počte. Zlatú medailu v kategórii žien vyhrala Ingrid Wendl, v kategórii mužov bratislavský Karol Divín (u ktorého rodičov som začiatkom 50. rokov navštevoval hodiny korčuľovania), v kategórii tanečných párov Markham - Jones z Anglicka, v kategórii športových dvojíc Věra Suchánková - Zdeněk Doležal. Krasokorčuľovanie sa vtedy v Bratislave aj vďaka priamym televíznym prenosom stalo také populárne, že deti zbierali články z novín a lepili ich aj s fotografiami krasokorčuliarov do veľkých zošitov.

Toto je moja malá spomienka na strieborné časy bratislavské a dúfam, že raz sa striebro premení na brilianty.

Karol Lehocký, Allschwill (Švajčiarsko)
LIST ČITATEĽA

AD: MALÁ SPOMIENKA NA „ZLATÉ ČASY” BRATISLAVSKÉ
(Staromestské noviny, 11. jún 1998)